Osudové stretnutie 4.časť

3. dubna 2013 v 21:42 | Raniya |  Mix :)


Milá Silvia!



Keď budeš čítať tento list, už tu zrejme nebudem. Isto teraz krútiš hlavou, že je to ako z filmu a veru poviem Ti, chcel som, aby to bolo zaujímavejšie. Mám rád šialené nápady. Potajme dúfam, že si tento list raz naozaj prečítaš, že si na mňa spomenieš aj po návrate z Paríža.

Predpokladám, že Ti Lukáš už čo - to povedal. Áno, mohol som Ti to povedať aj sám, ale nebolo to jednoduché. Už len z toho dôvodu, že to celé bolo veľmi zamotané. Možno Ti tieto riadky nebudú dávať zmysel, pretože sú asi dve hodiny v noci, ja ležím v nemocnici, kde mi spoločnosť robí len dych spolubývajúceho a vzdialené pípanie rôznych prístrojov. A najmä množstvo liekov, ktoré majú otupiť tú strašnú bolesť. Rozhodol som sa pre ňu. Kvôli Tebe.

Áno, len kvôli Tebe som sa rozhodol trpieť a neskončiť so životom, ako som to plánoval. Keď som sa dozvedel, že mám pred sebou len nejakých pár mesiacov, chcel som spáchať samovraždu. Užiť si ešte naplno posledné dni a skončiť, pretože sa mi to zdalo nespravodlivé. Po všetkom, čím som si prešiel v živote, som dúfal, že bude konečne niečo podľa mojich predstáv. A nie.

Možno teraz úplne zmením Tvoju predstavu o mne, ale chcel som, aby si to vedela. Si moja spriaznená duša. Ako malý chlapec, som sa stále bil s inými. Nemal som veľmi šťastné detstvo, pretože hádky medzi rodičmi boli na dennom poriadku, mne sa málokedy dostalo pohladenia, hoci som po ňom veľmi túžil. No napriek tomu som svojich rodičov miloval a viem, že aj oni milovali mňa. Keď zomreli, túžil som zomrieť tiež. Predsa len, rodičia sú pre deti vždy určitá istota, aj keď sú vzťahy vlažnejšie. Do opatery si ma aj s bratom vzali starí rodičia. Snažili sa nám nahradiť mamu i otca, ale my sme sa vydali vlastnou cestou. Teda skôr ja, brat mal prispôsobivú povahu, poplakal si a uzavrel bolesť do seba. Je to skvelý človek, podržal ma vždy, keď som to potreboval. Teraz sa aj hanbím za svoje myšlienky a pohnútky spáchať samovraždu. Bol by to ďalší úder pre neho.

Stratu rodičov som nezvládol na celej čiare. Dostal som sa do zlej partie. Drogy, alkohol, cigarety a všeličo iné, to všetko bolo na dennom poriadku. Spoznal som dievčatá, ktoré sa samy ponúkali, len aby získali svoju dennú dávku. Spočiatku ma to fascinovalo, no potom prišiel zvrat. Babka zomrela. Stratil som druhú istotu, ktorá ma ešte držala nad životom. Bol to človek, ktorý sa ma vždy zastal, veril mi, neodpieral mi pochvaly, i keď som si ich až tak veľa nezaslúžil. Brat bol na internáte, mohol sa dostať z tohto ovzdušia a nedotýkalo sa ho to až toľko. Keď však prišiel na pohreb a videl, že je zo mňa obyčajná troska, zasiahol. Napriek mojim protestom šiel za mojou triednou učiteľkou a povedal jej o mne všetko. Netrvalo dlho a mal som vybavené liečenie. Ako som len Lukáša nenávidel! Bol som presvedčený, že som v pohode a všetko je tak, ako má byť. Slzy na dedkovej tvári ma však presvedčili, aby som sa o to aspoň pokúsil. Nechcel som sa vzdávať všetkých tých potešení a únikov, hovoril som si, že tam teda pôjdem, aby boli spokojní a potom ujdem. Aj som ušiel, no našli ma. Tie mesiace v ústave boli peklom na zemi. Nikomu to neprajem. Čas sa vliekol a boj s telom i dušou bol nesmierne vyčerpávajúci. Ale dostal som sa z toho. Až po dvoch rokoch som mohol povedať, som v pohode a všetko je tak, ako má byť. Tá radosť v Lukášových a dedkových očiach bola neopísateľná! Snažil som sa tešiť s nimi, no radosť mi kalila vyhliadka do budúcnosti. Vedel som, že onedlho stratíme i deda, mal už vysoký vek a ja som sa bál, že spadnem späť. Tak sa i stalo. Dedko zomrel a mne nezostal nikto, len brat. Ten však skončil vysokú, našiel si zamestnanie, nemohol a najmä nechcel som zaťažovať ho. Ja som skončil strednú a hľadal prácu. Istý čas som býval sám v tom veľkom dome po starých rodičoch, no bál som sa, že skončím tam, kde som bol kedysi. Musel som sa pokoriť a zdôveriť sa Lukášovi so svojimi obavami. Ten, ako správny brat, začal okamžite konať a aj keď s ťažkým srdcom, predali sme dom a kúpili byt. Bývali sme v ňom obaja. Konečne mi bolo dobre. Vytvoril som si síce viacero obranných mechanizmov, moje názory na svet sa sformovali až po tomto všetkom, ale môj život konečne vyzeral nádejne. Predstavoval som si, ako si nájdem dievča svojich snov, dobré, milé, pracovité, slušné, jednoducho také, ktoré bude spĺňať každú jednu z požiadaviek, ktoré sa zhlukovali v mojej hlave.

Realita ma však znovu vrátila na zem. A pripravila mi riadne tvrdý pád. Po dlhých mesiacoch bolestí v bruchu som sa musel vzdať svojej antipatie k doktorom a vybrať sa k nim po radu. Po vyšetreniach mi zistili rakovinu pankreasu. Myslel som, že sa mi len sníva. Keď som sa konečne postavil na vlastné nohy, bol čistý a rozhodnutý žiť správne a neskôr si aj založiť rodinu s tým, že to zvládnem, Boh ma znovu vystavil skúške. Áno, spomínam Boha, pretože ten v tom celom zohrával veľkú úlohu. Keď som bol malý, babka ma viedla k nemu, spolu sme sa modlili, no postupne sa to vytratilo a keď som sa začal pretĺkať svetom sám, zabudol som na všetko, i keď niekde v hĺbke duše to všetko zostalo. Síce akési pokrčené, ale predsa.

Raz si sa ma spýtala, či som veriaci a ja som ti odpovedal, že kedysi som bol, no dnes neviem. Že by som bol radšej, keby nie, pretože to prináša často bolesť. Ja som sa totiž po diagnostikovaní tejto choroby rozhodol zabiť sa a to s vierou dokopy nejde. Ale nechcel som zasa prežívať tú bolesť a veriť, že možno sa z toho dostanem. Bol som zbabelý, ja viem. No nevieš si predstaviť, aký strach som prežíval. Od rozhodnutia som odstúpiť nechcel, no nikomu som sa s ním nezveril. Potlačil som i strach, čo so mnou bude, ak to spravím, či nepríde večné zatratenie.

Keďže som k doktorom prišiel neskoro, nedalo sa očakávať veľa času, ktorý by mi bol dopriaty. Všetko, čo som si kedy nahonobil, som začal plným priehrštím míňať s tým, že život je len jeden a treba si ho užiť. Celkom som zabudol, že mám aj brata a treba myslieť aj naňho. Trápil sa. Stratili sme všetkých blízkych a teraz mal stratiť aj mňa. Staral sa o mňa vždy, keď sa len dalo, nemal čas ani na seba ani na tvorbu nejakej rodiny, ktorá by ho v ťažkostiach podržala.

Občas som tie bolesti nemohol vydržať. A inokedy zasa bolo všetko fajn. Chcel som ešte vidieť Paríž, môj veľký sen. A hoci to mal byť veľmi skrátený pobyt, aj to sa mi rátalo. Hneď po návrate som mal už naplánované, ako odísť bez bolesti. Stretol som však Teba. Akýsi dotieravý hlas v mojom vnútri mi hovoril, že Ty zmeníš môj život. Mal som pocit, akoby som Ťa poznal odjakživa. Fascinovala ma Tvoja hanblivosť aj bojazlivosť, ktorá ma zároveň rozčuľovala. Nechcel som, aby si aj Ty bola nešťastná. Milé, však? V podstate si spĺňala všetky moje predstavy dievčaťa pre mňa, aspoň z toho, ako sa mi podarilo spoznať Ťa. Rozhovory s Tebou zmenili moje rozhodnutie, najmä Tvoj názor, že život je dar. Že nie je v našej kompetencii čokoľvek s ním robiť. A vtedy som sa rozhodol, že vydržím. Síce s bolesťami, ale nikto ma nebude odsudzovať a nespôsobím ďalšie trápenie Lukášovi.

Ďakujem Ti za všetko. Za to, že si so mnou strávila tie dva dni, že si ma obohatila svojimi myšlienkami, ktoré mi pomohli a zmenili môj pohľad na život. Viem, že sa teraz niekde oháňaš slovami, ako sa krátko poznáme. No pamätaj si, že nie je podstatná dĺžka. Niekedy aj zopár hodín načasovaných v pravej chvíli dokáže urobiť divy. Je mi síce trochu ľúto, že Ťa už neuvidím, ale zakázal som Jančimu povedať aj Tebe aj komukoľvek inému, ako na tom som. Nechcel som, aby si ma ľutovala.

Chcem Ti už len zaželať veľa šťastia do života, aby sa ti splnili všetky sny, aby sa to najlepšie v Tebe dostalo na povrch a pomáhalo aj iným. Si úžasná, ale to už vieš. Som rád, že som Ťa stretol a spríjemnila si mi posledné dni života. Dúfam, že ten prívesok odo mňa Ti nedovolí zabudnúť na mňa. To je moje jediné a posledné želanie.


Veľa šťastia, Silvia.

S láskou Tomáš


Až po dočítaní listu som si uvedomila, že som ho zmáčala slzami. No to nebola jediná vec, čo ma trápila. Smútok mi trhal srdce. Bola som presvedčená, že by bolo lepšie, keby som ten list nečítala. Keby mi len povedali, že zomrel na zákernú chorobu. Nechcela som poznať všetky jeho myšlienky, celý jeho život, všetky bolesti. Nechápala som, ako je možné, že si zanechal aj tak veľa dobra v sebe, napriek všetkému, čo prežil.

Spomienky na Paríž sa vracali, najnovšie informácie zapadali do seba ako puzzle a ja som konečne pochopila. Takmer ma vyľakal fakt, že ja som bola tá, ktorá mu pomohla. Aspoň tou troškou. Pochopila som, aký je každý z nás dôležitý, že už len svojím bytím dokáže zmeniť niekoho svet a pomôcť mu. Aj nevedome. Napriek smútku ma hrialo pri srdci vedomie, že som urobila niečo dobré.

"Si v poriadku?" prihovoril sa mi Lukáš po chvíli. Prikývla som a list zložila.

"Mrzí ma, že som neprišla skôr. Že som ho ešte nestihla živého a..." Roztriasli sa mi pery. "Chcel ma ešte vidieť..."

"Chcel, lebo si bola jeho spriaznená duša, ako ťa rád nazýval," žmurkol na mňa Lukáš, "ale na druhej strane bol aj rád, že si ho nevidela v takom stave. V Paríži bol ešte na svojich nohách, no potom to už bolo stále len horšie a horšie a malo to veľmi rýchly spád."

Chcela som sa ho spýtať, či tušil, aké mal jeho brat zámery pôvodne, no nechala som to tak. Načo to rozoberať, ak o tom náhodou nevie?

Celá táto udalosť pomohla i mne. Vďaka nej som získala dvoch vynikajúcich priateľov - Lukáša a Jančiho. Prostredníctvom Tomáša mi bolo umožnené priblížiť sa do sveta iných, začala som sa učiť komunikovať s opačným pohlavím a trénovať si sebavedomie. Po čase som sa i osamostatnila a hoci to prinášalo kopu problémov, mala som sa o koho oprieť. Občas som zašla i na cintorín, aby som zapálila sviečku na Tomášovom hrobe a poďakovala sa jemu, i Bohu. Bohu za jeho veľkú láskavosť, že mi priviedol tohto výnimočného muža do cesty aspoň na chvíľu a Tomášovi za to, že mi zmenil život a že sa zhora na mňa ešte stále díva a aj naďalej sa za mňa prihovára.



KONIEC

---

Ďakujem všetkým, ktorí čítali, že komentovali a povzbudzovali ma, kvôli vám to malo naozaj zmysel. Dúfam, že ešte naposledy po sebe zanecháte nejaký komentár.
(Taká pikoška: Tomáš mal pôvodne predsa len spáchať samovraždu, ale keď som bola na Veľký piatok v kostole, pohľad na kríž ma presvedčil, že ak má mať poviedka takú výpovednú hodnotu, akú ju aj mala mať, tak to nemôžem urobiť. A tak sa Tomáš rozhodol trpieť a vydržať to. Je to proste chlapík. :P)




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 4. dubna 2013 v 9:41 | Reagovat

List som si nechala na ráno. A tiež ma nepotešil. Prežil si toľko zlého , väčšinu si síce spôsobil sám, ale keď konečne mohol začať žiť, tak ho dostala choroba. :-(
Môžem ti povedať jedno, takéto smutné veci nepíš, lebo potom preplačem celý deň.
Ale aj tak to bolo nádherné, také zo života. Len keby sa dalo niečo spraviť, aby človek, ktorý sa dotkne smrti, by sa mohol vrátiť naspäť do života. Všimla som si totiž, že ak sa človek dostane z nejakej škaredej havárky, prehodnotí svoj život a začne si uvedomovať o čom to všetko naozaj je.
Takže ti ďakujem za tento príbeh. Bol krásny i keď veľmi smutný.
PS: Tomášovi sa vlastne z časti splnil sen. Našiel dievča svojich snov. :-)

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 4. dubna 2013 v 13:15 | Reagovat

Ahoj, Mirka!
Ďakujem ti, že si mi písala krásne komentáre a vydržala až do konca. A plakala si? Ja som si ešte hovorila, že to nie je až také srdcervúce, lebo inokedy sa ja sama naplačem pri písaní a teraz nič. Ale beriem to ako veľké plus, že ti to privodilo slzy, aj keď sa ospravedlňujem. :-)
Je dosť náročné nepísať smutné veci, keď sa s tým dennodenne stretávam, ale zas pri tom si človek často uvedomí hodnoty života, môže sa lepšie zamyslieť nad svojím postojom  a životným štýlom, niečo mu to dá (aspoň v to dúfam) zatiaľ čo vtipná vecička ťa len rozosmeje a nič z toho. Ale samozrejme, ešte tu nájdeš aj nejaké veselé veci, to sľubujem, nebudem celý život písať o depresívnych veciach. ;-)
A tiež by som bola rada, keby sa človek po dotyku so smrťou mohol vrátiť, no niekedy to jednoducho nejde. Ale Tomášovi sa aspoň niektoré zo želaní splnilo. I keď len na krátko. A zomrel aspoň spokojne a vyrovnane.

Zas som sa rozpísala, druhá poviedka by z tohto mohla byť. :-D Takže už len ďakujem za všetky písmenká a dúfam, že sa tu ešte zastavíš, lebo keď budem mať popri škole čas, budem niečo hádam pridávať. Ahoj a pekný deň! :-)

3 Klaudi* Klaudi* | Web | 21. dubna 2013 v 19:09 | Reagovat

Tak, statočne som sa prebojovala cez ostatné časti a teraz som tu... Neviem, čo mám napísať, pretože mám zmiešané pocity. Veľmi sa mi chce plakať. Tomáš mi stále je sympatický, napriek tomu, akú mal minulosť. To jeho správanie voči Silvií sa mi veľmi páči a som rada, že sa nakoniec (niekto:P) rozhodol zostať nažive a radšej si to pretrpieť.
Mal ťažký život a myslím že to aj vytvarovalo jeho názory a postoj k životu. Aspoň ja mám také skúsenosti.
Možno ti to už bude liezť na nervy, ale ja jednoducho neokomentujem tvoj výtvor bez toho, aby som nevychválila do nebies tvoje písanie! :D Ak by si raz vydala knihu - čo dúfam, že aj spravíš! - nebudem váhať kúpiť si ju ;)
Už sa neviem dočkať na ďalšie príbehy a ja stále ešte neviem, čo mám povedať na celý tento príbeh, no môžem ťa ubezpečiť, že sa ma dotkol. Už viem, prečo v noci nezaspím :D.

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 24. dubna 2013 v 13:08 | Reagovat

Klaudi, ďakujem ti veľmi pekne, ani nevieš, ako ma vždy potešia tie tvoje komentáre. Aj mne sa Tomáš páči a popri písaní tohto komentáru ma zasa napadla iná myšlienka na psychologickú úvahu v poviedke :D Asi sa do nej aj pustím.
A veruže mi to nelezie na nervy, ja si to vždy rada prečítam. :-P Aspoň mi trošku zdvihneš sebavedomie. ;)
Prajem pekné dni a dúfam, že sa zasa vrátiš. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.