Osudové stretnutie 3.časť

3. dubna 2013 v 21:38 | Raniya |  Mix :)



Ústa som otvorila v dokonalom O. "Prosím?"



"Áno, on mal skrátený pobyt, ráno odišiel s končiacim sa zájazdom späť do Piešťan. Nepovedal ti to, však?" Pokrútila som hlavou. Nechápala som. Smútok sa bil so zlosťou. Nevedela som, či som viac sklamaná z neho, že mi to nepovedal, alebo zo seba, pretože som jeho prítomnosť brala ako samozrejmosť. Nebol predsa dôvod myslieť si niečo iné.

"A prečo?"

Janči pokrčil plecami. "Ak ti to nepovedal on, ja nemôžem."

"Nehnevaj sa, ale myslím, že mám právo to vedieť."

"Súhlasím s ňou," zamontovala sa do toho Julka.

"Je mi to ľúto, ale dal som mu svoje slovo, že vám to neprezradím, a mienim ho dodržať. Ale po návrate na Slovensko ho isto môžeš navštíviť."

"Najskôr by som musela chcieť." Vrátila som sa späť do izby. Na raňajky som už chuť nemala.

V ten deň ma už nič netešilo. Aj zvyšné dva dni zájazdu som bola myšlienkami ďaleko. Nadávala som samej sebe, prečo sa tak zožieram kvôli niekomu, koho som poriadne ani nepoznala, nevedela som, kde robí, koľko má rokov, čo vyštudoval, veľké nič. Vedela som len o jeho vnútre. Aspoň som si to myslela. Začali ma zhrýzať pochybnosti, či sa predo mnou len nepretvaroval, či sa mi netúžil len dostať pod kožu, aby mi ublížil. No keď som si predstavila jeho úprimné oči, hlas a témy, ktoré sme spolu rozoberali, také neprirodzené pre cudzích ľudí, musela som uznať, že sa mi to k nemu nehodí.

Ďalšie dni strávil Janči s nami, no čo sa týkalo Tomáša, aj naďalej mlčal. Potlačila som všetky pocity, aby som si dokázala zájazd užiť, dokonca som sa i trochu tešila, že Julka si s novým spoločníkom rozumie. Vymenili si čísla a dohodli sa, že sa stretnú aj v Piešťanoch. Ja som sa však cítila opustene. Samozrejme, celá skúsenosť z Paríža sa odrazila aj na mojom správaní po návrate a rodičia boli zrazu nespokojní, že som ešte zamĺknutejšia ako predtým, a keď sa ozvem, tak len preto, aby som vyjadrila nesúhlas. V podstate sa im nečudujem. Doteraz som vždy pritakávala, nechcela som vyvolávať konflikty, no Tomáš vo mne niečo prebudil. Síce len také slabučké, nestal sa zo mňa hneď burič, ale snažila som sa dávať viac najavo svoje pocity a názory. Minimálne doma. V práci to bolo ťažšie, ale badala som zmenu a to ma tešilo.

Prešli dva týždne. S Julkou som nebola, ani mi nezavolala, čo však nebolo neobvyklé. Ak mala novú známosť, nikdy o nej nebolo veľmi počuť. Hoci Tomášova tvár mierne vybledla, stále ma čosi vo vnútri nútilo zistiť, kam sa podel, prečo bez vysvetlenia zmizol. Nemala som však žiaden kontakt. Keďže som sa ho nespýtala ani na priezvisko, sotva som mohla prelistovávať Zlaté Stránky. Jediným spojivom bol Janči. Skúšala som sa dovolať Julke, no tá sa neozývala celý týždeň. Až v sobotu večer mi na telefóne zasvietilo jej meno.

"Ahoj, Silvi," zatrilkovala veselo, "našla som si kopu zmeškaných hovorov. Bola som však mimo Slovenska, tentoraz ale pracovne. Poviem ti, bolo tam úžasne, toľko nových tvárí. No a čo si to potrebovala?"

"Ty sa máš, zasa si cestovala," povzdychla som si unavene. "Chcela som od teba kontakt na Jančiho."

"A načo?"

"Však kvôli Tomášovi. Stále mi to nedá pokoj. Tak dáš?"

"Nooo, my už s Jančim veľmi nekomunikujeme..."

"Prečo?"

"Nebol až taký zaujímavý," zachichotala sa. "Ale to číslo ti dám." Nadiktovala a zaželala mi veľa šťastia. "Potom sa ozvi, ako si dopadla a dáme stretko. Priniesla som ti suvenír."

"Ďakujem, ozvem sa."

Prevracala som lístok s číslom v rukách, odhodlávala sa, či mám zavolať teraz o šiestej večer alebo až zajtra... Nakoniec som sa búšiacim srdcom odhodlala. Zvedavosť bola silnejšia.

"Prosím?" ozvalo sa na druhej strane.

"Ahoj... Tu je Silvia... Julkina kamarátka, boli sme spolu v Paríži... aj s Tomášom." Pri najbližšom nadviazanom kontakte sa nesmiem zabudnúť spýtať na priezviská. Obávala som sa, že si ma nebude pamätať. Našťastie si spomenul.

"Ejha, ahoj. Čo máš nové?"

"Nič také... zaujímavé... Ja... chcela som sa spýtať na Tomáša."

Ticho.

"Mohol by si mi dať naňho kontakt?"

Na druhej strane bolo stále mĺkvo.

"Janči?"

"Ach," povzdychol si, "no nemôžem ti dať naňho kontakt, ale ak by si mala zajtra poobede čas, môžeme sa stretnúť osobne."

Zaváhala som, ale nakoniec som súhlasila.


**

Žalúdok mi zvierala nervozita. V noci som poriadne nespala a stále som rozmýšľala nad tým, prečo mi nemohol dať naňho kontakt, ale musíme sa stretnúť osobne. Nijako mi to nešlo do hlavy. Sedela som na lavičke, vyzerala známu tvár, už som chcela odísť, keď sa konečne zjavil. "Prepáč, že meškám," sadol si vedľa mňa zadychčane. "Ešte som vybavoval nejaké veci." Odmlčal sa. "Myslel som si, že sa už nikdy neozveš. Prekvapila si ma. Tomáš by sa zas vytešoval, že sa trafil. Môžeme ísť."

"Kam???"

"Do Tomášovho bytu."

Vytreštila som naňho oči. "A načo? Mohol si mi dať kontakt a vybavila by som si to sama, nepotrebujem sprievodcu."

"To si iba myslíš," usmial sa na mňa a vstal. "Poďme." Ani som sa nenazdala a stáli sme pred vysokým činžiakom. Vyviezli sme sa na tretie poschodie. Janči zazvonil. Za dverami sa ozvali kroky. Aké však bolo moje sklamanie, keď ich otvoril cudzí chlap!

"Tak sme tu..." Janči ma postrčil dnu, zatvoril a ja som zostala uväznená s dvomi chlapmi v malom byte.

"Ty si Silvia?"

Nemo som prikývla.

Ten druhý muž si povzdychol. "Poď do obývačky. Ja som Lukáš. Tomášov brat," dodal, keď videl, že sa stále tvárim nechápavo.

"Aha. Ja som nechcela, aby sa alarmovala celá rodina," uškrnula som sa nervózne. "Len som sa chcela s Tomášom... ehm... porozprávať a tak..."

"Ja viem. Janči mi vravel, volal mi ešte včera. Vieš... Tomáš mal pred tromi dňami pohreb."

Facka by nebolela viac. Pľúca mi bolestivo stiahlo, vzduch sa vytratil, zostali len otravné slzy, natískajúce sa do očí. Šok. Prekvapenie. Smiech. Všetky emócie sa zliali dokopy, vytvárali obrovskú machuľu. Akoby zdiaľky som začula Jančiho, ktorý znepokojene kázal Lukášovi, aby mi priniesol vodu, vraj som biela ako stena. Hltavo som sa napila chladnej tekutiny, utrela si oči a s úsmevom na perách pozrela na Lukáša. "Dobrý vtip. Aj keď hnusný. Či? Je to vtip, však?" Nádej sa rozplynula vo veľavýznamnom tichu. "Ale ako? Prečo? Čo..."

Lukáš sa nadýchol a sťažka prehovoril. "Myslel som si, že neprídeš. Pretože som ťa v podstate čakal už celé tri týždne. Tomáš o tebe hovoril stále... A aj ti niečo nechal."

"Nechal mi niečo? On o tom vedel? Čo sa mu vlastne stalo?

"Rakovina. Posledné dva týždne boli najhoršie."

Prečo sa človeku chce smiať, keď sa to absolútne nehodí? Ale veď toto je absurdné. Nemožné.

"Už som uvažoval, že ho vyhodím," priniesol mi Lukáš obálku. "Je to list, čo ti Tomáš napísal. Mal som pocit, že sa príliš živí nádejou na niečo nemožné, ale keď mi včera Janči zavolal, že si sa ozvala... Tu máš. Ak budeš mať po prečítaní nejaké otázky, budem v kuchyni."

Obaja sa zdvihli a potichu sa vytratili do vedľajšej izby. Ešte stále som nechápala. Roztrasenými rukami som trhala obálku, ktorá obsahovala niekoľko úhľadne popísaných hárkov.


(pokračovanie ďalej, lebo sa mi to nezmestilo do jedného článku - také divné no :D )
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 4. dubna 2013 v 9:28 | Reagovat

Predsa si sa rozhodla dať to sem skôr? :-)  Piatok bol dobrý, ale aspoň sa môžem teraz v kľude vyplakať. V piatok by som sa musela schovávať pred rodinou. :-)
Našla som to tu až po polnoci a tak som sa rozhodla prečítať si len jednu časť.
Takže on zomrel.:-( Myslela som si, že ho predsa ešte zastihne, ak umiera. A on ju celý čas čakal. :-( Na jej obranu by som povedala len toľko, že asi aj ja by som sa za ním nehrnula hneď z dovolenky. Aspoň raz keby sa mohli stretnúť. Ale takto si ho pamätá teoreticky zdravého a plného optimizmu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.