Osudové stretnutie 2.časť

1. dubna 2013 v 13:53 | Raniya |  Mix :)
"Čo má byť zajtra?" nechápala som. "Chceš vidieť Eiffelovku?"


Zasmial sa. "Áno, aj to." Viac mi neprezradil. Pomohol mi z člna, vzal ma za ruku a vykročil v ústrety citrónovej aleji. "Je to úžasné, keď sa máš s kým porozprávať. S niekým, kto ti rozumie." Zastal a vzal mi kvet z ruky a zastrčil mi ho za ucho: "Pristane ti."
Začervenala som sa, no nereagovala som. Nikdy som nevedela prijať pochvaly. Asi preto, že ich bývalo tak málo. "Máš veľa takých spriaznených duší?"
"Teba."
"Mňa?" nevychádzala som z údivu. "Veď ma ani nepoznáš."
"Práveže mám pocit, akoby som ťa poznal už celú večnosť," pokýval hlavou, aby slovám dodal vážnosť. "Cítim, že som ťa spoznal preto, aby si v mojom živote niečo zmenila."
"Prestaň si vymýšľať. Strávili sme spolu tri hodiny, to nestačí na dokonalé poznanie."
"Niekedy áno. Ale však súhlasiť nemusíš, to je môj pocit, ty môžeš mať iný."
"Vždy si bol takýto?" chcela som vedieť, pretože občas som bola z jeho rečí mierne vyvedená z miery.
Zastal: "Nie."
"A čo ťa teda tak vytvarovalo?"
"Život." Zrazu jednoslovné odpovede, chlad šíriaci sa z jeho očí. Niečo skrýva, ja to viem. Ale čo?!
"Prepáč, nechcela som sa dotknúť nejakej citlivej témy."
Tomáš ma s obdivom v očiach pohladkal po vlasoch. "Máš krásne vlasy, vieš o tom? Také plné života. Nie je dobré podriaďovať sa druhým. Potláčať svoje vlastné ja. Prejav sa! Povedz, čo si myslíš! Nečakaj, že hádam raz príde čas! Niekedy nepríde. Nikdy nevieš, kedy nastane koniec, kedy opustíš tento svet. Chceš si potom vyčítať, že si neurobila to či to? Mne zomreli rodičia, keď som mal 11. Obaja naraz. Mali autonehodu, na mieste boli mŕtvi. A mali toľko plánov, pred cestou mi vyčítali neporiadok v izbe. Takú banalitu! Nie je to ktoviečo, mať posledné spomienky na rodičov, ako na teba kričia. Dlho som sa s tým nevedel zmieriť, prežil som si kadečo," uškrnul sa. "Ale posunulo ma to ďalej. No potom prišlo niečo, čo mi zmenilo celý život. Dovtedy som si myslel, že to najhoršie som už prežil, no až teraz viem, že nie."
Tento chlap je vážne zaujímavý, toľko otázok sa mi tisne na jazyk a predsa neviem, či sa ho to smiem spýtať.
"A to je?"
"Vidím, že sa začínaš učiť," uznanlivo pokýval hlavou. "Som rád, že mám na teba dobrý vplyv."
"A aj mi odpovieš?"
"Nie. Túto vec si nechám pre seba. Ale myslím si, že nepotrvá dlho a dozvieš sa aj tú."
"Silvia!" Julka vypleštila oči na môjho spoločníka a na naše prepletené prsty. "Hľadala som ťa!" Ruku som mala v sekunde voľnú, cítila som, ako sa znovu červenám a nevedela som, čo jej poviem. Na celý deň som sa zašila s cudzím chlapom do Versaillských záhrad, ju nechala tak... "Zabudla si na mňa..." spomenula som si.
"Nezabudla, len som sa nechala unášať umením. Ideš s nami?" pozrela na Tomáša.
"Choďte samy, isto si máte čo povedať. Uvidíme sa zajtra ráno."
"Čo ste robili?" prerušila Julka moju otázku, prečo sa uvidíme až ráno.
Začala som sa smiať. Typická Julka. Isto by rada počula, že sme sa pri najbližšej príležitosti na seba vrhli a už nepustili. "Rozprávali sme sa. O živote..."
"Hm, však na prvýkrát to ujde. Teda na tvoje pomery je to zázrak, preto ti dám viac času, kým si ho omotáš okolo malíčka."
"Nepotrebujem si ho omotávať okolo malíčka..."
"Len mi nevrav, že ti nenapadlo, že by si sa vďaka nemu mohla osamostatniť od rodičov."
"To veru nie."
"Keby si nebola moja kamarátka, poviem ti, že si celkom šiši. Ale veď ty sa poučíš. Máš pred sebou ešte niekoľko dní."
Musela som gúľať očami. Ako sa my, také rozdielne stvory, môžeme kamarátiť? Počas návštevy Notre-Dame som Tomáša nevidela, akoby sa pod zem prepadol.
Večer, po ubytovaní sa, som ešte dlho zízala na plafón a premietala si všetky slová zo záhrad. Bol výnimočný. Spontánny a otvorený. Za svojimi názormi si stál a bol tolerantný aj voči iným, odlišným. Nebol dotieravý a dokázal vo mne prebudiť svoju zvedavosť, otvorenosť, túžbu spoznať aj niekoho nového, nekráčať stále v zabehnutých koľajách. Zaspala som s úsmevom na perách a s radostným očakávaním ďalšieho dňa. Mal pravdu. Mali sme sa spoznať, aby sme sa navzájom niečo nové naučili.
Ráno sedel nad raňajkami strhaný a bledý, akoby celú noc nespal, no aj napriek tomu živo diskutoval so svojím kamarátom a mňa pozdravil so žiarivým úsmevom. Julka do mňa veľavýznamne drgala, no ja som sa tvárila akoby nič. Potláčala som radostné chvenie, ktoré ma ovládalo, tešila som sa na náš dnešný rozhovor, na jeho spoločnosť.
Dočkala som sa. Hoci sa autobuse znovu venoval e-mailom, pri Eiffelovke sa k nám pripojil: "Toto je Janči a toto je Silvia a jej kamarátka Julka."
Julka sa roztiahla pery pri pohľade na nového spoločníka a takmer hneď na mňa zabudla. Vo veľkom gestikulovala a kráčajúc pred nami, mu vysvetľovala čosi z rodinnej tradície.
"A máme súkromie. Som šikovný, však?"
"Uhm." Nechali sme sprievodcu sprievodcom a sami sme sa prechádzali po jednotlivých poschodiach. Znovu bolo krásne počasie, na oblohe ani mráčka, pofukoval len jemný vetrík. Obdivovali sme výhľad, betónové mesto s trochou zelene. Na najvyššom poschodí sme sa usadili v kaviarničke, objednali si wafle so šľahačkou a len tak, bez slova, sme maškrtili.
"Čo si myslíš o smrti?"
Skoro mi zabehlo. Človek sedí v kaviarni na Eiffelovke, počúva romantickú hudbu šíriacu sa z reproduktorov a on sa ma spýta na smrť.
"Musíme to rozoberať teraz?"
"Nemusíme," usmial sa, "ale zaujímalo ma to."
"Ja sa nad ňou príliš nezamýšľam, som rada, že je tam, kde je."
"Vôbec nikdy si nad tým nerozmýšľala? Čo ťa čaká na druhom svete? Ako to tam bude vyzerať? A kam sa vôbec dostaneme?"
"Si veriaci?"
"Neviem," prešiel si prstom po brade. "Kedysi som si myslel, že áno, po istých udalostiach som sa musel zamyslieť, či chcem veriť alebo nie. Niekedy si hovorím, že radšej nie. Aspoň pre ten pokoj tu na zemi."
"Niekedy sa vyjadruješ tak zvláštne..."
"Je to možné. Takže čo hovoríš na tú smrť? Dobrovoľná, nepredvídaná, očakávaná..."
Zalapala som po dychu: "Čo mám na ňu hovoriť? Každý raz zomrieme, jeden skôr, ďalší neskôr. Netúžim vedieť viac. Vždy som život brala ako dar, takže nejaká dobrovoľná u mňa neprichádza do úvahy a nad tými zvyšnými sa tiež nerada zamýšľam..."
"Máš strach, že by si zistila, že ťa čaká už teraz? Že môžeš napríklad zajtra zomrieť?"
"Prosím ťa, nebavme sa o tejto téme," zamrvila som sa. Napriek peknému a teplému počasiu mi na tele naskočila husia koža.
"V poriadku." Snažil sa tváriť ako doteraz, ale aj tak som videla, že ho niečo zožiera, že mi niečo chce povedať, no zároveň si svoje tajomstvo stráži.
"Ak mi chceš niečo povedať, môžeš, len... Táto téma..."
"Je mi s tebou dobre," pohladkal ma po ruke, "a som rád, že som nakoniec do toho Paríža išiel a že som ťa mohol spoznať. Zmenila si časť môjho života."
"Zase preháňaš."
"Možno."
K tejto téme sme sa už nevrátili, obaja sme sa tvárili, akoby o smrti nepadlo ani slovo. Celý deň sme boli spolu, občas sa pripojili k Jančimu s Julkou a rozprávali sa len o nepodstatných témach. Večer nás čakala plavba po Seine. Nič krajšie som nikdy nezažila. Uvoľnene som sa opierala o sedadlo, so zatvorenými očami nasávala čerstvý nočný vzduch a tešila sa z Tomášovej ruky, ktorá ma zľahka hladkala po hánkoch. Už sa mi nezdalo divné, že ma drží za ruku, kedykoľvek sa mu zažiada, práve naopak, sama som vyhľadávala takúto situáciu. Otvorila som oči. Blikajúca Eiffelovka ma uchvátila. Túžila som tu zostať navždy, dívať sa na tú krásu, až kým by sa mi nezunovala. Pozrela som na Tomáša, aby som zistila, či má podobné pocity, no jeho bledá tvár vymazala všetky otázky okrem jednej: "Je ti zle? Žeby morská choroba?"
"Ale kde, som v poriadku."
Pochybovačne som nadvihla obočie, no on si oprel moju hlavu o plece a venoval sa foteniu. "Dúfam, že ma doma prídeš niekedy navštíviť," prehodil ledabolo.
"Veľmi rada."
Na hotel sme prišli až okolo druhej v noci. S Julkou sme zívali ostošesť, horko-ťažko sme trafili do kúpeľne. Práve, keď bola v kúpeľni ona, niekto nám zaklopal na dvere. Váhala som, či sa ozvať, no potom som uznala, že za to nič nedám. Aké bolo moje prekvapenie, keď návštevníkom bol Tomáš! "Môžeš na chvíľku? Chcem ti niečo ukázať."
Nasledovala som ho na tretie poschodie a podozrievavo naňho pozrela, keď mi otvoril dvere do jeho izby. "Neboj sa, nemám žiadne postranné úmysly," zasmial sa úprimne.
"A kde je Janči?"
"Každý máme izbu sám."
"Tvoja vyzerá honosnejšie ako tá naša."
"Minul som na ňu všetky svoje úspory."
"Myslíš, že je to rozumné?"
Pokrčil plecami: "Žijeme len raz a do niektorých vecí sa oplatí investovať. Viem, že už nikdy nebudem mať takúto príležitosť, tak prečo trocháriť."
"Ty máš balkón!" podskočila som a od radosti zatlieskala rukami. "Síce len mini, ale predsa! A výhľad na Eiffelovku!" Vstúpila som na balkón a fascinovane hľadela na tú osvetlenú železnú krásu. "Páči sa mi, ako sa dokážeš radovať," ozval sa za mnou. "Preto som ti kúpil takú maličkosť."
Zvrtla som sa k nemu. "Mne? Ale to si predsa nemusel."
"To nikto ani netvrdí. Chcel som, aby si mala na mňa aspoň malú spomienku." Do ruky mi vtisol malý balíček. Opatrne som otvárala škatuľku. Vypadol z nej strieborný prívesok. "Srdiečko..."
"Aj by som ti povedal, že si mi zrejme ukradla srdce, ale neviem, či by si mi verila, takže zostaneme pri tom, že som ťa túžil z nevysvetliteľných dôvodov obdariť, aby si na mňa nikdy nezabudla."
"Ja... ďakujem... prekvapilo ma to a aj potešilo... Ešte som nikdy nič také pekné nedostala."
Neodpovedal. Vzhliadla som k nemu, na čele mal kropaje potu, pokožku znovu bledú, no i tak sa na mňa usmieval. Naklonil sa ku mne a len zľahučka ma pobozkal na pery. "Možno to nevieš, ale si úžasná, len to skrývaš. Verím, že raz to prerazí na povrch." Nečakal na odpoveď, pritisol ma k sebe a znovu pobozkal. "Dobrú noc."
Ako v mrákotách som sa dostala von z izby a už vôbec netuším, ako som trafila späť do izby. "Kde si bola? Už som sa začínala báť."
"Teraz ma nechaj, potom ti poviem." Predstavovala som si, ako od vzrušenia nezaspím a celú noc strávim premietaním si tohto krásneho večera, no hneď ako sa moja hlava dotkla vankúša, stratila som sa v krajine snov.
Ráno som vstala plná energie, pripravená na ďalšie pamiatky v spoločnosti tohto výnimočného muža, no dolu v jedálni nebol. Nechala som Julku naraňajkovať sa a ja som sa pobrala na tretie poschodie, zaklopať Tomášovi na dvere. Nič. Možno len tvrdo spí. Vrátila som sa do jedálne. Potešilo ma zistenie, že pri Julke sedí aj Janči. Ten isto bude vedieť, čo je s Tomášom.
"Odišiel domov."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 2. dubna 2013 v 9:55 | Reagovat

To bolo také pekné, že ani neviem čo mám napísať. :) Teda pekná bola tá väčšia časť, ten koniec sa mi už nepáčil. :-( Niečo sa tu deje a ja si ani nechcem predstaviť čo. Teším sa na poslednú časť, ale budem mať aj dosť veľké obavy čo si v nej prečítam. :-(

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 2. dubna 2013 v 11:51 | Reagovat

Ďakujem! Neviem, čo by som napísala, aby som nič neprezradila. :-D Poviem len že možno v piatok by som dala tú poslednú. Nechce sa mi toľko čakať. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.