V zajatí pralesu

28. července 2012 v 12:01 | Raniya |  Mix :)
Čupeli sme za mohutnými kríkmi, snažili sa narobiť čo najmenší hluk a pritom dávať pozor na svojich spoločníkov i okolie. Bolo nás šesť.


Všetci sme túžili zistiť, či tie obludné tvory Olgoje Chorchoje skutočne existujú. A hoci som doteraz nepochopila, ako som sa tu vlastne ocitla, robila som spoločnosť ďalšej žene menom Andrea a štyrom chlapom. Pôvodne mal ísť môj otec - výskumník, no nešťastnou náhodou si pri páde zo strechy zlomil obe nohy. Keď zronene rozmýšľal, čo teraz urobí, keď ho najviac potrebujú, nerozvážne zo mňa vyletelo, že pôjdem miesto neho. Vždy som túžila po dobrodružstve, škola skončila, predo mnou boli štyri mesiace prázdnin, aspoň nebudem tvrdnúť doma. Otec na mňa šokovane vyvaľoval oči, no nakoniec podľahol môjmu neúprosnému presviedčaniu a súhlasil. To, že táto výprava bude nebezpečná a nebude to žiaden školský výlet, mi došlo až neskoro.
"Bria, môžeme sa stiahnuť," vytrhol ma zo zamyslenia Johan, statný šesťdesiatnik. Potichu sme sa vrátili k ohňu. Vďačne som prijala chlieb s opečenou slaninkou.
"Všade je ticho. Je to síce podozrivé, ale zatiaľ nám to vyhovuje," prehodil Egon, vysoký chlapík s hustou bradou. "Po včerajšku máme hrôzy aspoň na nejakú chvíľu viac než dosť."
Zahľadela som sa na žiarivé plamene, nenásytne oblizujúce suché drevá. Pripomínali mi včerajšie levy, ktoré na nás zaútočili pri prechode divočinou.
____
____"BEŽTE!" zreval celkom zbytočne Johan, pretože každý sme vzali nohy na plecia hneď, ako sme začuli dopad mohutných láb na zem pokrytú šušťavým lístím. Bez rozmyslu som sa rútila pomedzi kry a nemyslela na to, že stratím zvyšok skupinky. Pred sebou som zbadala neveľký otvor vo vyvýšenej zemine a zamierila k nemu. Nevšimla som si, že podobný úmysel má i Michael, ďalší môj spoločník. Tesne pred cieľom sme do seba vrazili takou silou, až nás oboch odhodilo nabok.
____"Vstávaj!" šklbol mnou, vsotil ma do skrýše a natlačil sa na mňa. Chcela som sa rozhorčene ohradiť, že na mňa treba nežnejšie, veď som žena a že mám zrejme otras mozgu, ale rozmyslela som si to. Chlapi jednoducho nemajú cit pre jemnosť.
____"Čo robíš?!" vyletela som naňho, keď mi znezrady nacapil na tvár smradľavé bahno zo steny.
____"Mlč a natieraj sa. To by malo zakryť pachové stopy." Sám sa celý natrel smradľavou hmotou a ešte viac ma pritlačil k múru. Znechutene som sa potierala, pohľadom kontrolovala steny a stropy, keď tu som zbadala niečo, čo je pre mňa absolútne neprijateľné!
____"Tu sú červíky!" zvreskla som a pud sebazáchovy ma prinútil vyrútiť sa von. Michael ma však včas zastavil, pritisol k sebe a ústa prikryl rukou.
____"Ani sa nehni," šepol mi do vlasov s očami zabodnutými k otvoru. Chvíľu som sa mykala, no keď som uvidela v diaľke rýchle laby, pripravené roztrhať nás na kúsky, zostala som nehybne stáť. Oči som držala tuho zavreté, snažila som sa nemyslieť na dlhé, klzké telá zvíjajúce sa priamo nad našimi hlavami. Stískala som Michaelovu ruku, svoje jediné záchranné koleso, takou silou, že by som tromfla i toho najsilnejšieho svalovca. Intenzívne som vnímala pach jeho potu miešajúci sa s bahnom, tlkot jeho srdca. Nebol celkom v pohode, hoci sa tak snažil neustále pôsobiť. Strach sa zahryzol i doňho.
____"Už môžeš otvoriť oči," šepol a pokúsil sa vymaniť si ruku z môjho zovretia. Márne. "Je preč. Musíme nájsť ostatných." Keďže som ani tak nespolupracovala, vyletel: "Nechápem, načo si sem s nami liezla, keď máš plné gate z nejakých červov! Tu budeme bojovať s omnoho horšími príšerami a ak si si myslela, že toto bude nejaký výletík, tak si na riadnom omyle!" Toto ma prebralo. Otvorila som oči a pred sebou uvidela tie jeho čokoládové, zastreté hnevom. "Toto nie je pre cukrové princezné," šplechol mi ešte do ksichtu a otočil sa k východu.
____"Magor," zahundrala som si. Okrem toho, že som bola nahnevaná, pretože mal v podstate aj pravdu, som bola najmä sklamaná, že filmy a knihy tak veľmi zavádzajú. Veď podľa nich by ma mal pohladkať, ošetriť mi všetky rany a zahorieť ku mne nehynúcou láskou. Nuž, tak asi nie som pre neho dostatočne atraktívna.
____"No ideš?"
____"Ale áno..."
____Opatrne sme sa zakrádali pralesom, načúvali zvukom, keď tu ma Michael chytil za ruku a naznačil mi, že mám byť ticho. Napravo od nás sedeli dva statné levy a kŕmili sa zvyškami neznámeho zvieraťa. Zalizovali sa až za ušami a mňa striasalo pri predstave, že my sme mohli skončiť takisto.
____"Čo teraz?"
____"Skúsime sa nepozorovane vytratiť."
____To chcem vidieť. Videla som. Vďaka tomu, že som sa nepotkla, si nás nikto a nič nevšimlo a keďže Michael má vynikajúce orientačné schopnosti, netrvalo dlho a našiel aj ostatných - živých a zdravých.

____
____"Zajtra by sme sa mali vrátiť ku kmeňu," začal Egon, čím ma vrátil späť do prítomnosti, "a ešte raz sa poriadne pospytovať na všetky podrobnosti. Tieto primitívne národy majú sklon preháňať a často sa boja i vlastného tieňa. Možno ten neznámy predátor vôbec nebol Olgoj Chorchoj."
____"Nemusíme sa vracať všetci," namietol Michael a utrel si mastné ústa. "Niektorí môžeme zostať tu."
____"Môže byť. Kto tu chce zostať?" otočil sa Johan k nám. Snažila som sa vyhnúť Michaelovmu pohľadu, čo bolo mimoriadne ťažké, keď sedel priamo oproti mne. Zároveň ma však priťahoval ako včelu med.
____"My dve tu môžeme zostať," navrhla Andrea. Ó, nie, zaúpela som v duchu po tom, ako si môj "záchranca" sťažka povzdychol. Po tom včerajšom trapase?!
____No skôr ako som stihla namietať, ozval sa srdcervúci výkrik a rev.
____"Na miesta!" zavelil Johan a my sme okamžite poslúchli.
____
____
____
____***
____Tak po dlhom čase niečo odo mňa, malo by to mať pokračovanie, tak uvidíme, ako sa mi bude chcieť a nakoľko to bude čítavé. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 28. července 2012 v 15:09 | Reagovat

Vyzerá to super. :-) Už teraz som napätá, tak dúfam, že v tom budeš pokračovať. Chodievam sem raz za čas, ale toto som náhodou zazrela na PI. :-)
S tou poviedkou "Zobuď ma bozkom" nebudeš pokračovať. Aj tá sa mi veľmi páčila. ;-)

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 30. července 2012 v 12:06 | Reagovat

Ďakujem. :-) Som rada, že sa páčilo. V podstate, toto je na spôsob Zobuď ma bozkom, malo to mať aj menej častí, len taká oddychovka počas prázdnin, ale rozmýšľam aj nad ZMB. Chcela som s tým totiž skončiť, tak uvidím, či sa k tomu vrátim. Možno aj áno.

3 Klaudi* Klaudi* | Web | 12. srpna 2012 v 21:46 | Reagovat

Zavítala som sem a čakalo ma veeeľmi milé prekvapenie :) Ihneď som sa chopila čítania, a ja nestíham žasnúť nad tým, ako dobre vieš písať! Keď tam boli tie levy... no mňa by vystrelo na mieste, haha. Veľmi sa teším na pokračovanie, ak bude a máš moju maximálnu podporu :)

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 15. srpna 2012 v 15:51 | Reagovat

Klaudi, ďakujeeeeem! Potešilaaaaaaa si. ;-) Veru, mala by som sa pozbierať a začať zasa písať, kým ľudia ešte na to pamätajú. :-P

5 MIRA MIRA | 26. října 2012 v 11:53 | Reagovat

Ahoj Raniya, chystáš sa niečo napísať, nejaké pokračovanie? :-)

6 Raniya Raniya | E-mail | Web | 2. listopadu 2012 v 15:18 | Reagovat

Ahoj, rada by som, ale niet múzy, ani času akosi. :(

7 Kate Rojvol Taddle Kate Rojvol Taddle | Web | 1. ledna 2013 v 19:00 | Reagovat

Tak to jsem zvědavá na další pokračování! :)

8 Raniya Raniya | E-mail | Web | 1. ledna 2013 v 22:09 | Reagovat

To dúfam aj ja, že raz bude. :-D Uvidím, čo sa bude dať robiť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.