Časovrat

28. března 2012 v 22:13 | Raniya |  Mix :)

"Ron, okamžite mi ho vráť! Kto si myslíš, že si, keď sa mi hrabeš v taške?!" Hermiona naháňala Rona po chodbách a snažila sa mu vytrhnúť z ruky časovrat.


"Len som si chcel pozrieť tvoju domácu úlohu! A našiel som tam aj čosi zaujímavejšie! Prečo si sa nám s Harrym nepochválila! Sme predsa priatelia!"
"Mám zakázané o tom hovoriť! Vráť mi ho!"
"Harry, Harry, pozri, teraz už zvládneme všetky úlohy aj my!" pristavil ho, práve keď šiel od Hagrida. "Skúsime to?"
"RON, NIE! DAJ TO SEM!"
Kým však k nemu dobehla, Ron zvrtol časovratom a všetko navôkol sa premenilo na jednu machuľu. Za okamih nastalo ticho. Následne ich obklopilo šumenie, hukot, vrteli sa vo víre farieb, až zastali uprostred tmavého lesa.
"Idiot! Pozri, čo si spravil! Ocitli sme sa... O koľko vlastne späť?!" trhla Hermiona Ronom.
"Neviem, čo sa paprčíš, aj tak by sme mali byť len na školskom dvore, nie?"
"Ja neviem, koľkokrát si ním pootočil?! A vlastne, prečo si to robil?! Nevieš, že s takými vecami sa nemá zahrávať?! Idiot!"
"Lebo slečna múdra všetko vždy vedela!"
"Určite viem a vedela som viac než ty!"
"Expelliarmus!" Z Harryho prútika vyletelo žiarivé svetlo. No, aspoňže kúzla tu fungujú.
"Buďte už konečne ticho!" pokúsil sa ukončiť ich handrkovanie, no bezvýsledne. Tí dvaja pokračovali ďalej, ani si nevšimli ohnivú žiaru. Fajn, ako chcete.
"Presunieme sa ďalej," vykročil Harry do tmy.
"Harry, to nemyslíš vážne!" Ron sa rozbehol za kamarátom, Hermiona tiež. "Počkajte ma!"
"Nevykrikujte stále. Pozrite sa, tam v diaľke je akési svetlo. Trochu mi pripomína Hagridovu chatrč..."
"Pochybujem, že je to ona. Premiestnili sme sa ktoviekde a..."
"Zasa sa ozvala slečna premúdrelá," uškrnul sa Ron. "Neviem, prečo nám hneď kazíš nádej." Harry však zasiahol skôr, než by Ron povedal niečo, čo by ešte mohol ľutovať. "Ja sa tam idem pozrieť tak či tak. Chcem vedieť, čo sa stalo a pevne verím, že tam sa aspoň čosi dozvieme."
Dlhým krokom mieril k domu, spokojný, že okrem Hermioninho pohrdlivého odfrknutia už nebolo počuť nič. Zblízka bolo vidno, že dom tu stojí už niekoľko rokov, bol mierne rozpadnutý, skromne obitý doskami.
"Zaklopeme?" zašepkal Ron, zízajúc do okien. "Možno nás ponúknu. Ja by som si tiež dal takých buchiet," vzdychol.
"Ale pripravte si radšej prútiky."
Zľahka zabúchali na dvere, poodstúpili a ostražito sa obzerali. Vtom sa rozleteli dvere. "Čo je?!" Na prahu stál mohutný, zarastený chlap, v ruke zvieral bakuľu a nevraživo na nich zazeral. "Kto ste?"
Hermiona otvorila ústa, že mu vysvetlí, čo by potrebovali, no v tej chvíli sa za zavalitým chlapom zjavila štíhla žena, odstrčila ho a s úsmevom ich zavolala dnu. "Veď sú to len deti, nestraš ich tou bakuľou. Poďte, takto v noci nie je bezpečné pohybovať sa vonku."
Poslušne a bez slova vkročili priamo do vyhriatej, útulnej kuchynky. Za malým stolom sedeli dve deti. Jedno krásne ani obrázok, druhé svojím výzorom vzbudzovalo hrôzu.
"Nie ste hladní?" Nečakala na odpoveď a už im aj nakladala buchty na drevené taniere. "Len si zajedzte. A povedzte mi, čo tu robíte o tomto čase a sami, bez dozoru?"
Harry rozmýšľal, koľko jej môže povedať. Znervózňoval ho nepriateľský pohľad toho chlapa. Čo ak Voldemort nejakým spôsobom zariadil, aby sa dostali sem, možno priamo k samotným smrťožrútom?!
"Stratili sme sa," vyhlásila Hermiona tak plačlivo, až Ronovi zabehlo.
"Nikde na okolí nebývajú žiadne rodiny s deťmi," zabručal chlap. "Jedine, že by ste boli od tých šialených zverov."
Ron zdvihol hlavu: "Šialených zverov?"
"Vyzeráme ako nejaké šialené zvery?"
"No... Nevyzerajú, že by sa len pretvarovali," premeral si ich obor. "Niekoľko kilometrov odtiaľto bývajú vlci. No nie takí praví, ako by ste isto očakávali. Správajú sa ako ľudia - jedia, pijú, rozmnožujú sa. Tým to však končí. Za najideálnejšie domáce zvieratko považujú obrovské chlpaté pavúky."
"KOHO?!" vypleštil Ron oči na svojho hostiteľa. "To bude isto nejaká kentaurina!"
"Nosia ich na povrázku, pravidelne s nimi chodia na vychádzku a rozvracajú rodiny. Každá žena, ktorá ich zočí vtedy, keď pod srdcom nosí dieťa, porodí ho poznačené už do konca života chorobou zvanou cheilognathopalatoschisis!" skríkol chlap premohnutý citom a chvíľu bezradne hľadel na svoju uplakanú ženu. "John..."
"Prepáč, Alice, nechcel som ti to pripomínať. Ale je to strašné nešťastie, že sa to muselo stať práve nám! Neviem pochopiť, ako sa nám podarilo uchrániť naše prvé dieťa."
Zohavené dieťa, akoby vedelo, že práve rozprávajú o ňom, sa začalo mrviť na stoličke a plakať na celé pľúca. Alice sa pozviechala zo stoličky: "Nooo, moje drahé, neplačkaj, neplačkaj, mamička je pri tebe. Už je dobre, dáme ti mliečko, áno?!" Zohavené dieťa vydesene zvieralo okraj goliera jediného tvora, ktorému dôverovalo. Všetci traja ohúrene hľadeli na srdcervúce pokusy nakŕmiť ho. Hermiona sa spamätala prvá. Zahanbene odtrhla zrak od obrazu pred sebou a pozrela na priateľov.
"A čo sa stane s ostatnými ľuďmi, ktorí ich uvidia?" odvážil sa Harry.
"Nevedno. Neukazujú sa len tak hocikedy. Kedysi bývali všade navôkol, po nociach zavíjali svoje oslavné piesne, vzývali bohov, neskôr začali pľundrovať krajinu, vyklčovali všetky stromy... A potom, dodnes sa nevie prečo, zmizli. Utiahli sa na okraj druhej strany lesa a ukázali sa len vtedy, keď sa dozvedeli, že je na blízku ťarchavá žena."
Znetvorené dieťa sa znovu pustilo do kriku. Jeho sestra sa zasa naopak veselo mrvila na stoličke, tlieskala malými ručičkami a bezstarostne bľabotala.
"Ale to je strašné," zašepkala Hermiona.
"Pane," nadýchol sa Harry, rozhodnutý vložiť dôveru do tohto muža, "neviem, či viete o našom svete čarodejníkov." Odmlčal sa, čakal odozvu, no tá neprichádzala. Chlap naňho i naďalej bez slova hľadel. "Takže, my pochádzame odtiaľ. Z Rokfortu. Zrejme sa stala nejaká chyba pri použití časovratu. V podstate, ja som ho nepoužil nikdy, len Hermiona," pozrel na ňu.
"Áno, ale toto sa mi samozrejme nikdy nestalo. Veď vidíš, že doteraz som bola živá a zdravá," mračila sa.
"Takže stalo sa nám to len tentoraz a my sme sa ocitli tu. A preto sme vás chceli poprosiť o pomoc, aby sme sa mohli vrátiť späť."
"Rokfort, Rokfort..."
Alice zavrela oči, snažila sa spomenúť si, či o takom mieste už počula. Bezvýsledne. "Asi vám nepomôžeme. Mrzí ma to."
"Nevadí." Harry vstal od stola. "Ďakujeme aspoň za pohostenie, ale myslím, že by sme sa mali pohnúť ďalej. Potrebujeme sa dostať domov čo najskôr."
"Harry!" zašepkal Ron naliehavo a ťahal ho za rukáv. "Hádam len nechceš ísť do tej tmy, keď sa tam pohybujú také... tvory?!"
"Ron, čo môže byť horšie ako Voldemort?"
"Tie pavúky predsa! Ja nikam nejdem!"
"Súhlasím s vaším priateľom," zamiešal sa do toho John. "Nie je bezpečné, aby sa deti ako vy pohybovali samy po zotmení."
Znetvorené dieťa sa znovu pustilo do svojho fázového plaču, no tentoraz už mala Alice problém utíšiť ho. "Prečo je dnes taký nepokojný? Inokedy jemné prihováranie zaberá, ale teraz..." Začínala byť nervózna, dieťa plakalo čoraz väčšmi, dokonca i plavovláska vedľa neho začala pomrnkávať.
Za oknom sa mihol tieň.
"Vonku niečo je!" vyskočil Ron. "Nepúšťajte ich dnu! Nechcem mať nič s pavúkmi!"
"Nemôžu tu byť, zjavujú sa predsa len, ak je žena tehotná," začal John a pozrel na manželku. "Alice..."
"Ja... nechcela som ti to ešte hovoriť, zistila som to len ráno."
"Okamžite sa skry do druhej izby! Nedovolím, aby nám tie beštie znivočili aj ďalšie dieťa!"
"Ale..."
"A ich vezmi so sebou!"
Znetvorený chlapček už reval na celé kolo, metal sa, zatínal nechty do matkinho líca, nedbal na to, že jej ubližuje. Krátko nato sa za nimi troma zavreli ťažké drevené dvere.
"A teraz čo?" chcela vedieť Hermiona a automaticky sa pritisla k Ronovi.
"To sa uvidí."
Harry vytiahol prútik, v duchu si premietal všetky možné zaklínadlá, ktoré sa už naučil, no jediné, čo by sa mu mohlo zísť, bolo vznášacie zaklínadlo a expelliarmus. Vonku sa nedialo nič. Len sem-tam sa za oknom mihol tmavý tieň, ozval šuchot. Keď už chcela Hermiona poznamenať, že Ron isto len zle videl, niečo zvonku tresklo do dverí. A znovu. A znovu. Pánty začali povoľovať. Všetci traja zvierali prútiky, John bakuľu, civeli na dvere, už im začínali slzavieť oči... Stačil už len jeden úder a dvere sa rozleteli. Dnu sa vovalil svieži vetrík i svetlo mesiaca, ktorý tiež vykukol spoza mračien, zvedavý, čo sa bude diať.
V kuchynke sa dalo napätie aj krájať. Nedýchali, hypnotizovali dvere, ale nikto sa nezjavil.
"Možno máte len slabé pánty," skúsil Ron slabým hlasom, keď tu dnu napochodoval obrovitánsky pavúk. Ron zreval a prekotil sa za stôl. "Držte ho odo mňa!"
"Expelliarmus!" Svetlo z Hermioninho prútika odhodilo pavúka späť von a zo spálne sa znovu ozval plač.
"Nepustím ich dnu." John vykročil k dverám. V kuchynke sa ozval trojitý výdych. V dverách sa zjavila vysoká chlpatá postava. Tvár mala znetvorenú ako i dieťa v druhej izbe, na hrudi mu žiarila zaschnutá krv a v ruke mu visel roztrhnutý povrázok. Neprehovoril, ani sa nepohol. Len si prezeral prítomných, jazykom si lačne prechádzal po napuchnutých perách, ukazoval im na obdiv svoje nažltlé zuby.
"Kde sú?!"
"Neviem, o kom hovoríš! Okamžite zmizni z môjho príbytku!" zahnal sa John bakuľou, no stačilo jediné vlčie lusknutie prstami a obor ležal v bezvedomí na zemi.
"Expeliarmus!"
"Ridiculus!"
"Vindgardium Leviosa!"
Trojica skúšala všetko, po kuchyni lietali pestrofarebné lúče, no beštia stála aj naďalej bez pohnutia medzi dverami. Hermiona chcela skúsiť ešte jedno zaklínadlo, no Netvor sa začal smiať. "Blázni, mne neublížite. Ani čarami, ani silou."
Dnu sa nahrnuli ďalšie pavúky, Ron znovu vykríkol, v panike vrhol akési zaklínadlo, podarilo sa mu však len do steny vypáliť dieru.
"Doneste mi to dieťa! Aj tú ženu!" rozkázala Beštia a dnu napochodovali ďalšie napodobeniny vlkov. Harry sa rozbehol k dverám rozhodnutý brániť dobrú ženu aj vlastným telom, no beštie prešli jeho telom ani duchovia a ani sa nenazdal a už boli späť.
"Nechajte mi ho, prosím, nechajte mi ho!" plakala Alice s pevne stisnutými očami.
"Drahá moja, pozri sa na mňa."
"Nie!"
"Pozri sa na mňa a tvoje dieťa ušetrím."
"Nie, nie..."
"Nerobte to!" skríkla Hermiona. "Klame vás!"
Beštia nahnevane zúžila viečka, pozrela na odvážne dievča a jediným lusknutím ju zmietla z nôh.
"Hermiona!" Ron sa i napriek množstvu pavúkov plazil k stene, aby jej pomohol. Alice sa však celkom zabudla, roztvorila oči dokorán a v tej chvíli jej telom preletela silná bolesť.
"A to dieťa bude moje!" rozosmial sa Netvor a ukázal na znetvoreného chlapčeka, ktorý doteraz nahlas plakal. Teraz utíchol, akoby uťal, zachrčal a naposledy vydýchol.
"NIE!!!" Ten výkrik plný bolesť a zúfalstva prebral i Johna. Len rozmazane vnímal svoju ženu kľačiacu na zemi, knísajúcu sa spredu dozadu, objímajúcu svoje druhorodené dieťa, teraz len nehybne ležiace v jej náručí.
Jeho zúfalý rev rozosmial Beštiu, jej stúpencov, aj ich domácich miláčikov navôkol. Znovu luskla prstami a zostali po nich len ľahký opar.
"Alice..." začal Harry, no John ho odsotil a vrhol sa k svojej manželke. Harry sa cítil nepríjemne pri pohľade na nekonečné zúfalstvo dvoch milujúcich rodičov. Nemohol im nijako pomôcť a pritom tak veľmi chcel! Ron sa zatiaľ pokúšal prebrať Hermionu. Zdalo sa, že aj on sám potrebuje pomoc. Bol bledý, ťažko dýchal a oči mu neustále poskakovali po kuchyni v strachu, že sa ešte stále niekde skrýva nejaký pavúk.
"Ron, už je dobre," prihovoril sa mu Harry ticho, nadvihol Hermionu a zľahka ju potľapkal po lícach.
"Myslíš, že sa nepreberie?" zatriasol sa Ronovi hlas.
"Samozrejme, že sa preberie, netrep somariny a zdvihni sa aj ty. A musíme pomôcť aj im."
"Im? A načo? My sa musíme dostať domov! My sem nepatríme! Oni sa nasťahovali do lesa, kde žijú takéto... ohavy!!!"
"Egocentrik." Hermiona sa zľahka nadýchla, len sotva verili, že to slovo vyšlo z jej bledých pier.
"Hermiona! Taký som rád, že žiješ! Je v poriadku, Harry, je v poriadku!" rozžiaril sa Ron. "Dokonca je aj rovnako vtipná!"
"Nemala som v úmysle byť vtipná," zviechala sa zo zeme.
"Myslím, že by sme mali odtiaľto odísť."
"To je vynikajúci nápad."
"Teraz? Keď sú tie tvory všade navôkol?"
"Oni idú len po tehotných ženách, my sa nemusíme báť."
"Pche."
Harry si oprášil nohavice, pomohol obom vstať a pozrel na ochabnutých manželov: "Mne... nám... je to veľmi ľúto... Môžeme vám nejako pomôcť?"
John naňho uprel blčiace oči: "Pomôcť? POMOCŤ?! Ako nám chcete vy, štence, pomôcť? Ktovie, či ste ich neprilákali vy!"
"My? Veď my sme ani nevedeli, že takéto čosi existuje!" ohradil sa Ron.
"To určite! Nemali ako vedieť, že Alice čaká ďalšie dieťa! Vypadnite! Vypadnite skôr, ako vás zabijem!" schytil bakuľu a začal vstávať.
"Ale..."
"Harry, myslím, že toto je jasná odpoveď. Padáme!" schytil ho Ron za rukáv a ťahal k roztvoreným dverám. "Nemám záujem skončiť ako placka na jeho bakuľke. Aj keď, to by asi bolo lepšie, ako sa dostať pod zuby nejakým osemnohým príšerám," striasol sa, kým sa všetci traja podkýňali tmavým lesom.
"Počkajte," zastala Hermiona zadychčane, "aspoň skúsme, či ten časovrat ešte stále nefunguje. Možno sa nám podarí dostať späť."
Zhŕkli sa okolo nevinného predmetu, napäto čakali, čo sa stane, no na ich sklamanie aj naďalej nehybne ležal v Hermioniných dlaniach.
"No... tak asi nič," sklamane si pošúchal Harry čelo. "Mám návrh."
Obaja naňho zvedavo pozreli. "Pred nami vidím svetielko, čo keby sme sa zastavili tam?"
"Chceš vyskúšať všetky domy v okolí? Podľa Johnových slov sú tu asi tak tri dokopy!"
"Možno. Niekde sa však musíme uchýliť. Takže ideme skúsiť. Nemôže to byť zasa také strašné, no nie?"
"A čo ak práve tu sídlia tie... zvery?!"
"Uvidíme."
"Merlin, stoj pri nás," privrela Hermiona unavene oči a všetci traja zaklopali, aby sa postavili zoči-voči ďalšiemu dobrodružstvu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 10. dubna 2012 v 18:11 | Reagovat

Zaujímavý príbeh. Toľko smoli. Pokazil sa im časovrat, prišli do nejakej divnej doby a teraz ani nevedia kde majú hľadať pomoc. To je smutné čo sa stalo tej rodine. Som zvedavá čo bude ďalej. :-)

2 Klaudi* Klaudi* | Web | 10. dubna 2012 v 19:23 | Reagovat

Stále píšeš tak skvele! :) Veľmi ľúbim tvoje poviedky, a teším sa na ďalšie výtvory! :))

3 Raniya Raniya | E-mail | Web | 11. dubna 2012 v 10:26 | Reagovat

Ahojte, baby, vy ste mi pripravili riadne prekvapko! Po toľkej dobe sa tu zasa zjavil nejaký komentík. Veľmi pekne ďakujem za pochvaly, uvažujem, že sa k tomu písaniu vrátim. Onedlho. Tak dúfam, že potom budete ešte čítať. :-) Pekný deň vám prajem, nech sa vám darí.

4 Rose Rose | Web | 8. července 2012 v 13:39 | Reagovat

Vážne zaujímavé.... milujem tematiku Harryho Pottera, a táto poviedka je super :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.