Omyl zvaný láska

22. dubna 2011 v 18:49 | Raniya |  Mix :)
Po dlhom čase niečo FanFicton :)




"Nikam ťa nepustím!"
"Ale, mami! Nemôžeš mi aspoň raz veriť?! Kedy si sa na mňa nemohla spoľahnúť?! Vždy som bola poslušné a zodpovedné dievča!"
"Tu nejde len o to. Poznám takých chlapcov. Myslia len na jedno, zlomia ti srdce a viac sa neukážu. Nie, nepustím ťa a už o tom nemienim diskutovať."
"Mama!" zvolala som zúfalo pri predstave, ako na mňa Josh čaká a ja nechodím a nechodím... Bez slova som sa otočila a s dupotom vybehla hore do izby.



Ešte dnes mám pred očami matkin výraz, keď som ju nechala stáť uprostred obývačky. Chcela mi dobre, viem. Dnes už áno. Ale vtedy... Bola som mladá a nespútaná, chcela som žiť, ako som to ja nazývala, a názory autorít som si nepripúšťala k srdcu. Bola to chyba. Aká škoda, že som si to neuvedomila už vtedy!


Sadla som si na parapetu, odhadovala výšku a nebezpečenstvo zlomenín... Čarovať som ešte nesmela - bola som mimo školy a do plnoletosti mi chýbal ešte nejaký ten rôčik. Bola som však odhodlaná prísť na miesto schôdzky. Otvorila som okno a skočila dolu. Mala som šťastie, že priamo pod mojou izbou rástol hustý krík. Nechcela som si ani len predstaviť, čo bude moja mama robiť, keď ho zbadá.
Upravila som zlomené vetvičky a rozbehla sa do tmy. Prišla som na miesto dohody, no neprivítalo ma žiadne hrejivé náručie. Lavička zívala prázdnotou. Možno len mešká, utešovala som sa v duchu. No keď neprišiel ani po hodine, znechutene som sa vydala domov. Hodnú chvíľu som sa štverala po hromozvode, narobila hluk, no hneď som sa šuchla do postele a pri tlmených krokoch za mojimi dverami, som predstierala hlboký spánok.
Ráno som musela čeliť vševediacemu pohľadu svojich rodičov, nepovedali však nič. Po raňajkách som sa vytratila k Joshovi. Museli sme sa predsa porozprávať. Prečo neprišiel?!
Chcete vedieť prečo? Našiel si inú. Sedel s ňou na terase a ja som mu očividne ani na um nezišla. Bola som však rozhodnutá bojovať za svoju lásku.
"Ahoj, Josh. Prečo si včera neprišiel?" začala som z mosta do prosta.
Josh na mňa povýšenecky pozrel: "My sme sa mali stretnúť?"
"Samozrejme, veď sme sa dohodli..."
"O čo ide?" zahniezdila sa blondínka a počastovala ma pohľadom hodným žuvačky prilepenej na podošve topánok.
"Josh a ja..."
"Táto tu si myslela, že spolu chodíme." Otočil sa ku mne: "Viem, že som úžasný a každá o mne sníva, nie som predsa slepý, ale predsa len... Mám právo vybrať si. A myslím, že ku mne sa dokonalo hodí Izabela."
"Počula si? Tak padaj. Josh, nejdeme niekam inam? Niekde, kde budeme mať väčšie súkromie."
Nezmohla som sa na slovo, len som hľadela za odchádzajúcou dvojicou a úporne bojovala s trpkými slzami. Bol to úder pod pás. Nechutný. Bola som v takom šoku, že som sa ani len nebránila, len nemo odkráčala domov. Zavrela som sa v izbe a v ten deň padlo za obeť množstvo váz i sošiek. Vybíjala som si zlosť a zaprisahávala sa, že sa už nikdy nezaľúbim. Nikdy.
Keď som na druhý deň vychladla, usúdila som, že by to bola hlúposť. Predsa len, je lepšie, ak máme niekoho, o koho sa môžeme oprieť. Rozhodla som sa, že ak si budem niekoho hľadať, tak to rozhodne nebude človek, ktorý by už na prvý pohľad vyzeral ako dobrák. Tí si o sebe vždy veľa myslia. Aspoň ja som bola o tom presvedčená.



Dnes sa nad tým smejem, ale je to trpký smiech. Jeden omyl v živote a koľko zla to narobí. Už nikdy takú chybu neurobím. Nikdy.


Keď som vychodila školu, zamestnala som sa v Rokforte ako profesorka. Denne som sa trápila so žiakmi, ktorí často nespolupracovali, mnohí boli drzí či leniví. Po nociach som sa cítila osamelá a nemilovaná, i keď som ten pocit utláčala do najvzdialenejších kútov mysle.


Znovu mi úškľabok znetvoruje tvár. Chcela som milovať a milovanou byť a len kvôli tomu som upadla do pasce lásky. Ale prečo práve ON?!


Denne som sa stretávala s menom Lord Voldemort či Ten - Koho - Netreba - Menovať. To meno vo mne vzbudzovalo šteklivú zvedavosť. Túžila som spoznať čarodejníka, ktorý toľkým ľuďom naháňal hrôzu, ktorý bol taký mocný, až hrozilo, že ovládne celý svet. Hoci som si dávala pozor na mužov, ktorí si o sebe veľa myslia, nestačilo to.
Takmer som vyskočila z kože, keď mi Dumbledore oznámil, že vzhľadom na moje celkom slušné schopnosti, by ma potrebovali aurori na niektoré misie. A jednou z nich bola aj špionáž u Lorda Voldemorta. Chytila som sa ako mucha na lep.
Zbalila som si svojich sedem sliviek a onedlho som už stála na prahu domu Malfoyovcov. Bolo o nich všeobecne známe, že sú jeho pravou rukou a len cez nich by som mohla zistiť kde nájsť Voldemorta.
"Dobre, Lucius... mám tvoje slovo, že všetko pôjde podľa plánu."
Chladný hlas. Oheň v srdci. Úžasná kombinácia. Najmä ak sa spoja.
"Čo chceš?!" vyštekla tmavovlasá žena, ktorá sa zjavila za škriatkom, čo mi otvoril dvere. Vytrhla ma tým zo sladkého snenia a prinútila pozrieť jej do očí.
"Čo tu chceš, há?!"
Sympatická mi rozhodne nebola. "Prišla som sem, pretože túžim vstúpiť do vašich radov."
"Do našich radov... hm..."
Nepáčilo sa jej to. Videla vo mne sokyňu. Niečo také ženy vždy vycítia. Určite zo mňa sálal záujem. Ale láska?!
"Takže vstúpiť k nám?" premeriaval si ma Voldemort, keď som už kľačala pri jeho nohách. "A prečo?"
"Obdivujem vás!" vyhŕkla som úprimne. "A chcem vám slúžiť, pomáhať! Môžem vám pomôcť premôcť Dumbledora!" Srdce mi splašene poskakovalo v hrudi, statočne som znášala pohľad svojho budúceho pána...
"Tak teda dobre. Otestujeme tvoju oddanosť."
Priam nežne na mňa uvalil Cruciatus. Nakláňal hlavu raz na jednu, potom na druhú stranu, sledoval moje muky, telo, ktoré sa zvíjalo na zemi v zvláštnych uhloch. Sem - tam kúzlo nabralo na intenzite, inokedy mierne poľavilo...
"Bojuješ ako lev. Iní by už prosili o milosť. Myslím, že takáto čarodejnica sa nám zíde."
"Ďakujem, pane, ďakujem," zviechala som sa zadychčane zo zeme, "verte mi, nebudete ľutovať."
"Ak budem, určite to pocítiš."
A tak som sa pripojila k temným silám. Denne som plnila JEHO príkazy. Krvilačné, tvrdé, často proti mojim morálnym zásadám, ale kvôli "pochvale" z jeho úst by som bola schopná aj zhodiť sa z útesu. Plazila som sa pri jeho nohách, zahadzovala i posledné zvyšky dôstojnosti... Bola som v tom až po uši. Zamilovala som sa znova a nikde nebolo napísané, že mi to raz opätuje.
"Ty suka!" zasyčala Bellatrix, keď som raz vychádzala z jeho izby, síce značne zbitá, ale s rozžiarenými očami. "Ja viem, že niečo kuješ! A prídem na to, uvidíš!"
"Nech sa ti páči, poslúž si. Nepáči sa ti, že ma Temný pán uznáva viac ako teba. Že som mu viac nápomocná ako ty a uprednostňuje ma!"
"Crucio!"
"Protego!" odrazila som jej kliatbu, ktorá len tesne minula Voldemorta, keď sa zjavil vo dverách.
"Tak sa mi zdá, že vy dve nemáte čo robiť..."
"Pane," hodila sa Bellatrix na kolená, "Jenis niečo chystá, viem to! Ešte som neprišla na to, čo to je, ale zistím..."
"Vymýšľa si!"
Voldemort si ma bez slova premeral. "Bella, nie je pekné vyhlasovať o iných klamstvá," začal pomaly, ešte stále hľadiac na mňa, "ale zase na druhej strane treba byť ostražitý a zničiť každé semienko zrady už v zárodku. Crucio!"
Znovu ma zachvátila vlna bolesti, omnoho silnejšia ako predtým. Musela som to však vydržať. Z diaľky som začula škodoradostný smiech a vzápätí bolestivý výkrik. Muky prestali.
"A ty, Bella, váž svoje slová." Všimla som si, že jej tvár hyzdí krvavý škrabanec.
"Iste, pane," uklonila sa, vrhla na mňa nenávistný pohľad a zmizla v útrobách domu. A za ňou ON.
Bellatrix neustále prejavovala svoje "sympatie" ku mne, vďaka čomu som často pocítila nielen Cruciatus, ale i iné, oveľa hrôzostrašnejšie, kliatby. Začínala som byť unavená. Ťažšie som sa sústredila a ešte ťažšie sa dávala dokopy po zvíjaniach sa na zemi. Hoci som túžobne vyčkávala nejaké to slovo, ktoré by zahrialo moje osamelé srdce, nedočkala som sa. A predsa ma vzrušoval JEHO chlad. Chcela som byť v jeho blízkosti, hoci som vtedy len trpela. Fyzicky i psychicky.
Myseľ som mávala vygumovanú, zabúdala som... Dokonca mi z hlavy vyfučalo aj stretnutie s Dumbledorom. Spomenula som si naň až vtedy, keď mi do izby vletel Patronus Fénix, ktorý sa ma láskavým tónom spytoval, či je všetko v poriadku, keď som neprišla na dohodnutú schôdzku. Ďalej mi oznámil, že by ho potešilo, keby som sa na ďalšiu dostavila.
Dostavila som sa.
Schôdzka však bola neuspokojivá. Pre neho i pre mňa. On trval na tom, aby som s tým skončila, lebo sa mu zdám zničená, mám sklený pohľad a trčí mi každá kosť. Ja som mu oponovala, nebola som ochotná pripustiť, že by sa mi to vymykalo spod kontroly.
Podráždene som sa vrátila a kvôli tomu znovu schytala od Belly i Voldemorta. Šikovnosť ma opúšťala a do postele som sa takmer plazila.


Mala som ho poslúchnuť. Dumbledore vedel, o čom hovorí, poznal ma a tušil, čo sa v mojom živote odohráva. Vedel, že nie som taká silná, na akú som sa hrala. Raz som sa už popálila a doplatila na to. A teraz znova.


Po poslednom "týraní" som sa už sama neprebrala. Musel mi pomôcť rád. Vyskúšali na mne celý rad zaklínadiel a aj vtedy som sa ledva pomrvila. Odniesli ma k Dumbledorovi, pri mne zostal len jeden vetchý starček a ostatní sa znovu vydali do domu Malfoyovcov, odkiaľ všetci záhadne zmizli, Voldemort tiež. A vôbec ma nezaujímalo, ako sa tam dostali a prečo tam šli.


Sedím za stolom a zohrievam si studené ruky teplým kakaom. Obklopuje ma tma. Zadebnené okná, tmavé závesy, čierne steny. Kvôli svojej posadnutosti, slepej túžbe po láske, ktorá by sa i tak nikdy nenaplnila, som sa nechala celkom zničiť. Zlomiť svoje fyzické zdravie, ale aj psychické.
Ak by som chcela byť voči sebe tvrdá, a to by som veru mala, povedala by som, že je zo mňa troska. Bez vnútorného a plnohodnotného života. Zvládam sa jedine vracať do minulosti, bilancovať svoj život, nadávať si... Veľmi dobre som vedela, že akýkoľvek cit k Temnému pánovi nebude opätovaný a v konečnom dôsledku mi môže veľmi ublížiť. Nechala som sebou zametať v túžbe ukázať, že i ja za niečo stojím, že som v niečom dobrá...
Dnes už viem, že toto všetko sa odvíjalo kvôli Joshovej zrade, Ako mladá som ju neuniesla a všetko sa to usadzovalo kdesi v hĺbke, ovplyvňovalo to moje rozhodnutia...
Nie som šťastná. Už neverím v lásku, priateľstvo ani v dobro. Všetko sa vo mne zrútilo. Hoci za mnou chodia všetci členovia rádu, správam sa k nim ľahostajne. Inak nedokážem. Vadí mi, že sa do mňa starajú, že sú milí, keď ja nemôžem. Ako dlho sa mi chcú ešte posmievať?!
Nenávidím ich. Nenávidím život. A nenávidím i seba. Chcem žiť sama, bez pomoci... Bez toho večného pocitu viny a zlyhania.





***
Tak tu je ukážka, ako sa písať (a aj žiť) nemá. Je to príliš depresívne, ale snáď to prežijete, ak ste to už prečítali. :)
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tina Tina | 24. dubna 2011 v 20:41 | Reagovat

Zaujímavé. Niečo iné a nie je tam Severus.? Naozaj podivuhodné, ale mne sa to dobre čítalo. Zaujalo ma to od PRVKU a záujem pretrval až po posledné slovo. Som rada že sa mi hlave odvíjala istá situácia, ktorú som v skutočnosti nezažila. Aspoň si to teraz dokážem predstaviť. Aj keď ja by som v jej prípade konala dosť inak.
A čo že sa nemá? Keď treba tak sa môže a keď chceš aj sa musí. Mne sa to páčilo, aj keď to bolo depresívne. Bolo to originálne a trčalo to. Aj pre to sa mi to páčilo :).

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 27. dubna 2011 v 21:37 | Reagovat

Drahá Tina,

prečo by tam mal byť Severus?! Ten patrí len a len Rowlingovej a ja jej už nechcem liezť do kapusty. Teraz som si požičala Voldíka :-D
Som rada, že ťa to zaujalo od prvku :D
A zaujímalo by ma, ako by si konala ty v jej prípade ;-)

V konečnom dôsledku ďakujem! :) <3

3 Tina Tina | 7. května 2011 v 21:57 | Reagovat

Neviem akosi som ho očakávala :-D. Ja neviem ale ona konala tak možno odvážne. Hlavne tá predposledná veta o tom že chce žiť sama. Zdá sa mi byť dosť silná pretože niekto by už nechcel žiť vôbec. Ale naozaj zaujímavá vec ;-)

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 8. května 2011 v 9:39 | Reagovat

Hm... skôr by som očakávala, že mi povieš, že niekto by nechcel žiť sám. Vieš, moje hrdinky sú silné, vedia, čo môžu a čo nie, i keď to tak nie je v každej situácii. Ale nechcieť žiť len preto, že si stratila svoju lásku a zlyhala si? To je u ľudí normálne. Preto sme ľudia. A preto mala priateľov z Rádu, o ktorých si síce myslela, že ju len ľutujú, posmievajú sa jej, no v skutočnosti jej chceli pomôcť a pokiaľ bude spolupracovať, dostane sa zo svojej ulity. Ale rozhodne toto nie je dôvod na odmietanie života. Veď to ešte nič nezažila. A bol to len Voldemort. Kvôli nemu umierať, no ďakujem pekne. :-D :-D :-D

5 Tina Tina | 8. května 2011 v 21:07 | Reagovat

Dobré uvažovanie :-D. Ale zase sme každý iný, každý inak rozmýšľa, má možno trochu iné hodnoty. Tak snáď začne spolupracovať a z tej ulity sa dostane lebo neviem ako to tak chce zvládnuť. Ale keď je taká siná, možno dokáže aj nemožné :-D. Ale že toto ešte nič nezažila, no chúďa to jej ešte by si niečo priložila?? :-D. Jasné kvôli Voldemortovi sa to neoplatí. :-D

6 Raniya Raniya | E-mail | Web | 9. května 2011 v 10:32 | Reagovat

Tak hej, ale život by mal byť na prvom mieste, ale myslím, že tu by sme sa dosť rozchádzali v názoroch, tak to nebudem riešiť. :-)
Ale nemožné sa mi to nezdá. A samozrejme, hento bolo len niečo, čo sa môže v živote stať. Keď je človek zamilovaný, robí všelijaké hlúposti. Láska je slepá. Neuvedomovala si to, pokafrala si život a teraz je len na nej, ako sa k tomu postaví. Či si nechá zničiť svoj život svojou hlúposťou, alebo chce žiť i naďalej plnohodnotne. Pretože pre lásku zomierať sa neoplatí. Môže sa stať, že ten, koho ľúbiš, odíde prvý, nechá ťa tu a čo budeš robiť? Musíš sa vzchopiť a ísť ďalej. Jednoducho nesmie byť úúúplne všetkým, len tvojou časťou. To už je potom chorobná závislosť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.