Zobuď ma bozkom 1., 2., 3.

13. března 2011 v 21:00 | Raniya |  Mix :)
Zatiaľ je tu len prológ a teraz výber z prvej a druhej kapitoly, ktoré už niektorí čítali a k tomu som teraz pridala aj tretiu (taký úryvok z nej, samozrejme, že nie celú :)), čiže tí, čo túto poviedku čítajú, budú aspoň vedieť, na čo by sa mali vo štvrtok tešiť. (To už bude po maturite, budem mať trošinku viac času.)




Chcem vás ešte upozorniť, že pokračovanie sem nedám! Nie preto, že by som nechcela, ale preto, že nemôžem, takže ak chcete pokračovanie, treba napísať. Je to blbé, ja viem...



Lietadlo sa zrazu zatriaslo. Starec zachrapkal a hlava mu odkväcla Denise na plece. Lietadlo znovu poskočilo.
"Čo sa deje?" prebúdzali sa cestujúci a dezorientovanie sa rozhliadali okolo. Spod ich nôh vychádzali zvláštne zvuky. Akoby motor plakal.
"Len pokoj, nastali síce nejaké komplikácie, ale nie je to nič, čo by páni piloti nezvládli," upokojovala ich letuška.
V skutočnosti sa v kabíne pilotov rozhodovalo o živote cestujúcich. Pred polhodinou ich meteorologický ústav upozornil, že je pred nimi búrka a bude lepšie, ak ju obídu. Hlavný pilot si však presadil, že ten kúsok ešte prejdú a až potom sa odklonia od naplánovanej trasy. Možno by to dopadlo celkom dobre, zasvietila však poistka, že motor nie je v poriadku. Bolo potrebné okamžité núdzové pristátie, to sa však nemalo ako zabezpečiť. Skôr než sa nazdali, lietadlo sa ocitlo uprostred ohnivých bleskov a koordinácia lietadla nebola možná.
Ozvali sa zúfalé výkriky o pomoc a nárek malých detí. Lietadlo sa zmietalo v prírodnom živly, ozývalo sa praskanie. Po chvíli však nastal pokoj a lietadlo letelo hladko ďalej. Jediným problémom bolo, že v tom zmätku piloti stratili smer a navigačný systém nefungoval. Vydali sa v ústrety temnote s nádejou, že idú správne.
"Do čerta, ja som už starý! Moje srdce takéto nápory nemusí vydržať," rozčuľoval sa biely pán a rozhadzoval rukou, pričom udrel aj Denisu.
"Sadnite si už konečne normálne a prestaňte sa správať ako decko!" odsotila ho. "Ak ste si nevšimli, nie ste tu sám! Aj iní majú strach a navyše... sú tu aj malé deti!"
"Sopľaňa, čo si to dovoľuješ?! Toto lietadlo malo byť bezpečné!"
"Lebo my ostatní sme si ho vybrali v nádeji, že zomrieme!"
"Prosím vás, utíšte sa. Krik nikomu nepomôže," upokojovala ich letuška trasľavým hlasom. Práve sa vrátila z kabíny pilotov a neniesla dobré správy. Lietadlo bolo poškodené a oni potrebovali pristáť. Nebolo však kde, leteli nad morom.
"Prosím, navlečte si vesty, ktoré sú pod sedadlami."
"Vráťte mi peniaze!"
"Mama, ja nechcem zomrieť!"
"Budem sa sťažovať!"
"Ešte pred chvíľou ste vraveli, že zomriete," oborila sa na svojho suseda Denisa. Biely pán sa na okamih zarazil. "Možno prežijem! Nemusíte mi pripomínať, že mám smrť na jazyku!"
Denisa otvorila ústa, keď tu lietadlo znovu poskočilo. Už to vyzeralo, že je všetko v poriadku, keď tu sa ozval vzdialený výbuch, tmavú noc za oknami ožiarila červenozlatá žiara, lietadlo sa znovu zatriaslo a dnu prenikol zápach horiacich káblov.
Ozval sa krik, rev, plač, cestujúci sa skotúľali na kopu, zúfalo sa držali sedadiel, na tvári si pridržiavali kyslíkové masky, zatiaľ čo ich priťahovala mocná zemská príťažlivosť.
"Bože, prosím, daj, aby som nezomrela! Prosím, prosím!" Denisa sa kŕčovito držala sedadla, cítila, ako jej nad okom, ktoré si pred chvíľou udrela o operadlo, naviera hrča, v uchu mala zaľahnuté od hysterického kriku bieleho pána, ktorý jej zatínal nechty hlboko do kože...
Denisa mala problém s dychom, hrudník si už hodnú chvíľu tlačila na kolená a teraz ju pridlávil ešte aj jej spolusediaci. Smrad cesnaku a zhoreniny sa už nedal vydržať.
Lietadlo letelo strmšie a strmšie.
Nech je už po tom! prosila Denisa zúfalo.
Nebesia, akoby chceli splniť jej posledné želanie, zariadili ešte jeden výbuch, Denisa pocítila silný náraz a pohltila ju tma.


*******

A teraz ho strela. Tu. Na ostrove. V džungli.
"Ešte ťa to bolí?" vyrušil ju Danielov hlas. Kľakol si vedľa nej a zľahka sa dotkol opuchnutého členka. Denisou preletel slabý záchvev.
"Vydržím to. Zrejme je naozaj len udretý, nemusíte si robiť starosti."
"Môžem sa ti na to pozrieť. Kedysi som chodil na kurz prvej pomoci."
"Aj ja. Keď som robila autoškolu. Vážne, nemajte strach, budem v pohode."
"Len aby. A vyzleč si tú vestu, aby sa ti ľahšie dýchalo." Daniel pozrel pred seba. Široko - ďaleko nebolo žiadnej pevniny, morom neplávala žiadna loď, na nebi nebolo obláčika nieto lietadla. Boli tu len oni.
"Možno by sme sa mali pohnúť. Neviem, ako rýchlo sa v týchto teplých krajinách zotmie, ale vraj často nastane tma z minúty na minútu."
Denisa pozrela na svoj opuchnutý členok: "Ja teda nikam nejdem. Tu je to akurát. Neriskujem, že ma niečo zožerie a tá noha by ma aj tak ďaleko nezaniesla." A nemusím bojovať s kadejakou háveďou ako sú pavúky, dodala v duchu zhnusene.
"V poriadku, tak tu seď a nikam nechoď. Vrátim sa."
"A kam by som v tomto stave asi tak išla?" odfrkla Denisa a hľadela za vzďaľujúcim sa Danielom, ktorý sa stratil v hustom poraste. "Dúfam, že ho nič nezje." Pozrela na svoj členok, ktorý nadobúdal fialovočervené sfarbenie. Položila si naň mokrú vreckovku, pozdvihla zrak, či náhodou nezazrie nejakú loď a znovu sa venovala členku. Vtom stuhla a pozrela pred seba. Z diaľky plávala niečo čierne priamo k nej! Pozviechala sa zo zeme a vrhla sa do vody. Onedlho už v rukách zvierala malý kufrík. Dychčiac dokrivkala na piesok a otvorila ho. Nadšenie z nej mierne opadlo. V kufri bolo len zopár kúskov dámskej spodnej bielizne, dva páry ponožiek, cigarety...
"No... aspoň, že mala moje číslo. Bože, čo mám robiť? Prečo som sa tu musela ocitnúť práve ja?" vybuchla. "Uprostred ničoho! Kde sú ostatní, ha? Do hája zo všetkým!"
Zmĺkla, lebo napravo vzlietli s hlasným škrekotom nejaké vtáky. Denisa hypnotizovala mohutné palmy a kry, no nič sa nedialo. Oči jej už začínali slziť. Ozval sa šuchot. Denisa začala pre istotu ustupovať k vode.
"Haló, je tu niekto? Daniel?" šepkala. Znovu nič. Neustále civela pred seba, nohy jej už začínali tŕpnuť... Keď sa dlhšie nič nedialo, sadla si do piesku, znovu a znovu si prikladala obklady na členok a neustále sa obzerala.
Slnko ničím nerušene plávalo oblohou, pomaly sadalo za obzor a Daniela nikde nebolo. Unudená Denisa sa modlila, aby ho nič nezožralo. Ibaže... ak by aj, ako sa to dozvie? Možno ho niekto zajal. Nejakí domorodci. Alebo zablúdil. Áno, to určite. A teraz čo? Čo tu budem robiť sama ako prst? Bez neho...
Denisu chytalo zúfalstvo. Nad hlavou sa jej zapálila prvá hviezda. Poškuľovala po dreve, čo si počas dňa horko - ťažko nanosila, rozmýšľala, že si založí oheň, keď tu za ňou niečo zapraskalo. Denisa vyskočila. Tma sa zhusťovala, zabraňovala jej vo výhľade... Praskot ani šuchot neustával. Mladá žena si šla oči vyočiť, no nič nevidela. Zrazu sa pred ňou vynorila tmavá silueta. zavrčala. Denisa slabo vykríkla, potkla sa a spadla.


*******

"Ani sa nehni."
"Čo myslíš, čo je to?" hlesla Denisa s vidinou roztrhaných tiel.
"Keď poviem teraz, bež... Teraz!!!"
Obaja vyskočili. Denisa si kútikom oka všimla, že po nich vyštartovala čierna machuľa. Puma. Do riti! Čo teraz? Bežala, čo jej sily stačili, potkýnala sa na koreňoch stromov, za sebou neustále počula tiché dopadanie obrovských láb, dychčanie... Daniel jej naznačoval, aby zabočila doľava. Bezmyšlienkovite poslúchla. Daniel sa zvrtol napravo a spolu s ním i hladná puma.
Denisa sa predierala cez pavučiny, zatínala zuby. Musela ujsť pred mäsožravou šelmou. Tá bola teraz väčšou hrozbou ako nejaké pavúky. Prerazila cez listy a ocitla sa pri akejsi jaskynke. Obzrela sa naľavo i napravo a vopchala sa do nej. Snáď ju to ochráni. Tá puma zrejme zacítila Danielovu krv. Prečo ma nenechal ošetriť ho? Teraz je ktovie kde a... Bože, prosím, nedovoľ, aby ho zožrala! Ja tu bez neho neprežijem! Denisa si nervózne obhrýzala nechty, tlkot srdca sa jej vracal do normálu. Je v bezpečí. Už len Daniel aby sa vrátil.
Denisino srdce vynechalo zopár úderov, keď pred jaskynkou uvidela štyri čierne, mohutné laby. Chvíľu sa prechádzali popred vchod, potom zastali a v tej chvíli mala šelma hlavu vo vnútri. Denisa vykríkla a prikrčila sa čo najviac k stene. Hľadela smrti do očí. Puma si prepchala aj plecia a labou sa zaháňala na Denisu schúlenú v kúte. Nedostala sa však ďalej a tak sa stiahla a sadla si pred vchod. Hlavu si položila medzi predné laby a zelené svetielkujúce oči upierala na Denisu. Spokojne vrtela chvostom a bola ochotná počkať, kým jej obeť vyjde von.
Minúty plynuli. Denise začali tŕpnuť končatiny, no puma sa nevzdávala. Naraz však zaprskala, vstala a rozbehla sa preč. Denisa podozrievavo hľadela na prázdne miesto pred jaskynkou. Je to nejaká lesť tejto šelmy alebo ju skutočne niečo odlákalo? Denisa sa odvážila priblížiť ku vchodu. Nič sa nedialo. Vystrčila von hlavu. Po pume zostala len uležaná tráva.
"Len aby sa Daniel z toho dostal."
Pomaly vyliezla von a obzerajúc sa kráčala opačným smerom ako puma. Pofukoval jemný vetrík, vtáky veselo štebotali v korunách mohutných stromov, sem - tam sa Denisamusela vyhnúť trblietavej pavučine. Rododendrony sladko voňali, paprade sa jemne pokyvkávali a odhaľovali snehobiele výtrusy, vysoké stromy boli pospájané dlhočiznými lianami... Tu si Denisa všimla, že vychodený chodník končí a pred ňou sa vynorila hustá spleť konárov. Pokúsila ich obísť, ale všade vôkol rástli tŕnisté kríky. Tvrdohlavo ich odhŕňala v domnení, že tam, na druhej strane, musí byť bezpečnejšie, inak by to predsa nebolo také zarastené. Konečne sa jej podarilo odhrnúť posledný konár a pred jej očami sa rozprestrela zarastená čistinka. Pokrývalo ju množstvo farebných kvetov, včely poletovali z jedného na druhý, no najviac ich bolo okolo mohutného stromu, ktorý bol obsypaný drobnými bielymi kvietkami. Bol to strom Kumanga, ktorý rastie len na Madagaskare, no pred mnohými rokmi neúmyselne zopár vedcov prenieslo semená drobných kvietkov do Afriky a tie sa okamžite ujali. Stromy rástli bez väčších zásahov prírody a ľudí, no v tej chvíli ako zakvitol si domorodci všimli, že dobytok začal záhadne kapať. Keď im zostalo už len zopár kusov, zistili, že práve vôňa tých nádherných bielych kvetov je silne toxická a hynú pri nej nielen dobytok ale aj ľudia. Oblasti vypálili, predsa však niektoré prežili.
Denisa sa chcela prizrieť bližšie, pretože tá krása ju uchvátila, ale v tej chvíli sa jej z ruky vyšmykol konár, šľahol ju po tvári a odhodil na zem.
"Do riti!" chytila sa za líce. Už znovu jej tiekla krv. "Akože už mám toho naozaj dosť! Samé chlpaté pavúky, hladné pumy a šľahajúce konáre... Čo som komu urobila? Bože, prečo ma nevezmeš domov? Prosím! Vezmi ma domov!" Denisa si zotrela zradné slzy z líc a hmlisto pozerala pred seba. Opantával ju strach, paralyzoval ju. Nevedela, kde sa nachádza, kde je Daniel, ani ako sa odtiaľto dostane. Prečo len nezostali na pobreží? Pozorovali by more, možno by uvideli nejakú loď... Ešte aj kufrík v tom zhone stratila.
No tak, Deni, musíš sa pozbierať, možno ťa Daniel potrebuje... Ja predsa netuším, kde je! No a? Tak ho pohľadáš. A stratím sa. Myslela som si, že si kedysi povedala, že ho miluješ viac, než svoj život. No áno, ale... Už to tak nie je? No, to by som nečakala. NIE! Ale načo mu bude moja mŕtvola, ak on ešte žije? Moje nervy, Denisa, ty si sa zbláznila! Mysli pozitívne! Prežiješ a basta! Dobre, dobre, nemusíš po mne revať. Tak dvihni ten svoj zadok a choď!!! Idem!!!
Denisa krútila hlavou nad svojím neuveriteľným druhým JA, ktoré často bolo otravnejšie, než mladší súrodenci. Avšak, malo pravdu. Bez Daniela nemal jej život zmysel. Silou vôle kládla nohu pred nohu, strhávala sa pri každom zvuku... keď tu niečo zašuchotalo a vtom sprava vyletela biela guľa.






No... takže kto chce pokračko, nech sa ozve :)
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 17. března 2011 v 21:14 | Reagovat

Ja !!!!!!!!!!!!!!!! :-D

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 18. března 2011 v 16:00 | Reagovat

Bude, bude, ale fakt neviem kedy!! MT nejako nespolupracuje :-(

P.S.: Dnes si ma neuveriteľne potešila svojou poznámkou o mojich a tých druhých dielach :-) Ďakujem! <3 <3

3 Majka Majka | 21. března 2011 v 15:34 | Reagovat

Len čo je pravda :-)  Len by si mohla ... chápeš... trošku aj spolupracovať so mnou a pridávať sem, kým máme toho v škole teraz pomenej :D

4 Hay Lin Hay Lin | Web | 10. dubna 2011 v 19:01 | Reagovat

Ahoj... nespriatelíš si so mnou blog ??? :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.