Ukradnuté srdce 1.

23. ledna 2011 v 15:31 | Raniya |  Ukradnuté srdce

Jack Sparrow


Čo sa stane, ak sa na jednej lodi stretnú kapitán Jack Sparrow a profesor Severus Snape?




"Kapitán Jack Sparrow, k vašim službám!"






"
W
eiya, musíš ho nájsť. Netuším, kde je, ale naposledy vraj bol v Karibiku," šepkala moja mama z posledných síl.
"V Karibiku? A čo tam, prosím ťa, robil?" nevychádzala som z údivu. Prekvapovalo ma nielen to, že by sa môj biologický otec mohol nachádzať niekde v Karibských ostrovoch, ale aj to, že až teraz, keď je moja mama na smrteľnej posteli, rozhodla sa zmieniť o mojom skutočnom otcovi. Nestaral sa o mňa a ušiel skôr, než som sa narodila a teraz ho mám ísť hľadať, lebo je to životne dôležité?!
"Neviem, ale detektívi, ktorých som najala, zistili práve to." Znovu sa rozkašľala.
V duchu som uznanlivo prikyvovala. Detektívi. Kto by to bol povedal, že máme toľko peňazí?
"Choď k tej malej knižničke a vyber z nej tretiu knihu odspodu. Za ňou si dvierka trezoru. Kód je dátum tvojho narodenia," vydýchla. Urobila som, ako mi kázala. Čakala som nejaké šperky, peniaze alebo čokoľvek cenné, no vo vnútri bola len stará, polorozpadnutá kniha.
"Nič tam nie je."
"Ale je. Tú knihu mu musíš odovzdať."
"A akú hodnotu by mala mať táto kniha?! Veď je vhodná do smetí!"
"Neopováž sa ju vyhodiť, Weiya Cassattová! Tá kniha je veľmi dôležitá, len sa nesmie dostať do cudzích rúk, rozumela si? Dáš ju Eliasovi priamo do rúk!"
"Dobre, mami, dobre, nerozčuľuj sa, prosím, lebo sa ti ešte priťaží," pohladkala som ju po ruke popretkávanej modrými žilkami. "Len... neviem, ako vyzerá a..."
"V peňaženke mám jeho fotku."
Trochu mi už liezlo na nervy dozvedať sa všetko až teraz, ale poslúchla som. O chvíľu som už pozerala na zarasteného chlapíka s modrými očami. Podobáme sa, naozaj, ironicky som si hundrala, no znovu ma prerušil mamin hnusný kašeľ. Dala som jej napiť a po chvíli upadla do nepokojného spánku. Znepokojene som na ňu hľadela. Netušila som, koľko ešte takto vydrží.
Ukázalo sa, že len tri dni. Tri vyčerpávajúce dni, počas ktorých som nezažmúrila ani oka, neustále som sa motala okolo nej a snažila sa, aby ju jej odchod tak veľmi nebolel.
Keď som ju ráno našla nehybne ležať v posteli s jemným úsmevom na perách, neubránila som sa slzám. Moja mama bola úžasná osoba. Moja priateľka, spriaznená duša, vždy sme boli spolu a teraz ma nechala samu. Jedinú spoločnosť mi mala robiť trhaná kniha, ktorú som mala doručiť niekam. Ak som ju neprelistovala stokrát, tak ani raz. No žiaden záchytný bod som nenašla. Načo by komu bola stará kniha?
Keďže som mame sľúbila, že túto misiu splním, deň potom, čo som ju pochovala, som sa pobalila, vybavila si posledné potrebné veci a o tri dni som sa už plavila po mori. To vám bola plavba! Každý večer sme sa všetci stretávali dolu, v spoločenskej miestnosti, niektorí hrali na gitaru, iní vyspevovali rôzne piesne a tak nám cesta plynula jedna radosť. Pravidelne sme zastavovali v prístavoch, nakupovali suveníry, dopĺňali palivo a ja som mala nos neustále strčený v knihe. Boli to zápisky v cudzom jazyku a ja som len mohla predpokladať, že je to swahilčina alebo niečo podobné.
Dosť ma rozladilo, keď som sa dozvedela, že naša loď má nejakú poruchu a v najbližšom prístave pobudneme až týždeň. No paráda. Celá loď sa ubytovala v najbližšom hoteli a uchvátene zízala na krištáľové lustre, zlaté sošky a palmy v kvetináčoch. Netvrdím, že sa mi tam nepáčilo. Celá St. Lucia bola nádherná, avšak moje nádeje každou hodinou klesali. V duchu som hromžila na mamu, že mi zanechala takú nanajvýš nesplniteľnú úlohu. Pobehovala som po námestiach s fotkou v ruke, spytovala sa, či toho muža náhodou nevideli, no buď mi nerozumeli (to je tá pravdepodobnejšia alternatíva), alebo Eliasa naozaj nevideli. Mama očividne dobre vedela, čo robí. Poznala ma a vedela, že by som nedokázala žiť s tým, že som jej poslednú vôľu nesplnila.
I v to dopoludnie som sa prechádzala s fotkou v ruke po námestí a žmúrila na okoloidúcich. Pot mi cícerkom stekal po chrbte a ja som sa ledva udržala, aby som nevrieskala. Nemohla som naďalej nosiť svoje čierne veci, pretože i v spodnom prádle som sa div neuvarila. Potrebovala som si nakúpiť nové veci a obyvatelia St. Lucie mali len samé krikľavé látky. Tým pádom som musela smútok zavesiť na klinec. V duchu som prosila mamu o odpustenie a vysvetľovala jej, že to bola jej túžba, aby som sa vybrala doďaleka a hľadala jej muža. A akoby toho nebolo dosť, ráno nám kapitán oznámil, že náš pobyt sa tu musí predĺžiť minimálne o týždeň. A to by ma zdržalo ešte viac.
Niet divu, že som sa radšej vzdialila od jasajúcej posádky, ktorá bola zmenou programu nadšená a premýšľala, čo urobiť. Prišla som jedine na to, že si musím naozaj zjednať loď sama. Predchádzajúce dni som chodila do prístavu aj dvakrát denne a spytovala som sa, či nemá v najbližšej dobe priplávať nejaká loď. Odpoveď však bola vždy rovnaká. Nie.
V ten deň som sa znovu priplichtila k prístavu a na moje veľké prekvapenie tam kotvila loď. Vznešená, čierna, bez zástavy. Zamierila som teda do hlavného prístavu. Rázne som prešla okolo nejakého dlhovlasého chlapíka, ktorí čosi hustil do svalnatého černocha. Nerozumela som ani slovo, ale ani na um by mi nezišlo zastavovať sa pri nich. Obaja páchli rumom a tých ukazovačiek celým telom som už mala dosť.
O pár minút som sklamane vychádzala von. Vraj tá loď je súkromná a iná, čo by ma vzala, tam nepríde. Pevne som verila, že tomu pánkovi, čo mi to vysvetľoval, som rozumela, lebo takú šušľavú angličtinu, akú používal on, som ešte nepočula.
"Až ma nejaká loď vezme so sebou, tak to bude tá zhora," hundrala som. Kútikom oka som zaregistrovala, ako ten vlasatý stíchol a otočil sa smerom ku mne.
"Hej, slečna!"
Nedôverčivo som sa obrátila a prezerala si muža, ktorý sa tackavo rozbehol ku mne. Musela som v duchu uznať, že z neho vyžaruje istá (no dobre, poriadna) dávka sexepílu. Nadšene zastal pri mne, zaškeril sa, sňal si z hlavy trojrohý klobúk a teatrálne sa uklonil: "Kapitán Jack Sparrow, k vašim službám."
Neviem, čo čakal odo mňa, no moje meno nezačul. Odkašľal si a narovnal sa: "Ehm... slečinka... počul som, čo vás trápi. Mám pre vás návrh."
"Áno? A aký?"
"Keď mi pomôžete tuto s jedným obchodom, ja vás vezmem na loď a vysadíme vás tam, kde potrebujete."
"Nó, to je síce lákavá ponuka, ale keďže sama neviem, kam potrebujem ísť, nebudem vás obťažovať."
"Ale čoby, nebudete ma obťažovať," skočil predo mňa. "Ja vás potrebujem," podmanivo sa zasmial a položil mi ruku na chrbát a jemne ma tlačil k černochovi. "Stačí, keď sa budete chovať ako moja stará známa."
"Prosím?"
Odpovede som sa nedočkala, lebo na černochovu hlavu dopadla spŕška Jackových slov, ktorým som ani za mak nerozumela a keď som sa ospravedlnila, že musím ísť a chcela sa vzdialiť, Jackove ruky mi skĺzli z pliec na pás a pevne ma zovreli.
"Čo si to dovoľujete?!" vyštekla som a pokúsila sa mu vymaniť. Zovretie nepovolilo, ba práve naopak.
"Potrebujem uzavrieť tento obchod, tak mi to nekazte," zasyčal mi do ucha.
"Uzavrite si ho bezo mňa!"
"Bože, ženská!"
Tu sa černoch začal smiať, ukazoval nám vztýčený palec a znovu začal čosi mlieť. Jackovo zovretie povolilo, čo som hneď ja využila.
"Héj, ženská, čakajte! Večer ma môžete čakať pri lodi!"
"Už ste uzavreli obchod svojho života? Gratulujem."
"Chm, ďakujem, to len vďaka vám. Netušil som, že ste až taká dobrá."
"O čom to rozprávate?" zastala som.
"Toho černocha som potreboval nalomiť a on si myslel, že ste moja manželka a tak sa nado mnou uľútostil. Inak by mi to nepredal. Keď ste na mňa spustili, bol hotový," zaceril sa na mňa.
"Teším sa s vami. Ale teraz už musím ísť."
"Chceli ste niekam cestovať. Ponúkam vám svoju Čiernu perlu. Loď," dodal, keď si všimol môj nechápavý výraz.
"Jasné. A čo budete chcieť na oplátku?"
"Nič. Už ste mi pomohli. Teda... možno by som vás mohol ešte na niečo použiť," znovu sa zaškeril.
"Tak na to zabudnite!"
Jack zvážnel: "Nemyslel som na to. Na to mám svoje... známe."
Začervenala som sa.
"Ak teda chcete, o deviatej čakajte pri lodi." Zvrtol sa a tými svojimi zvláštnymi pohybmi odkráčal preč.
Mám či nemám? Je mojou jedinou šancou. Možno by stačilo vopchať si do tašky nožík či sprej. Pre istotu. V okamihu som sa rozbehla do hotela zbaliť sa. Presne o deviatej som skutočne stála pri mohutnej lodi. Podupkávala som pri lane a rozmýšľala, ako zistia, že tu som. Čo ak odídu bezo mňa?
"Som rád, že ste prišli," ozvalo sa tesne za mnou. "V podstate som to čakal."
Zvrtla som sa: "Áno a prečo?"
"No... Máte to v očiach. Takú strašnú tvrdohlavosť."
"Pokiaľ ste si tam prečítali len to..."
Vo svetle lampášov sa mu zaligotali oči. Okolo neho sa vznášal jemný opar rumovej vône. "Možno si raz prečítam aj niečo iné."
"O tom pochybujem. Tak čo, vezmete ma? Alebo sa mám vrátiť do hotela?"
"Nastupovať," vykročil a viedol ma k rebríku. Džentlmensky mi vzal z rúk kufre a ľahkým pohybom ich vyniesol na palubu. Potom pomohol aj mne.
Paluba bola plná chlapov. Jack sa hneď ujal predstavovania: "Toto je náš čierny pasažier. Ibaže o ňom vieme všetci."
Škaredo som naňho pozrela.
"Ako vás mám volať, keď ste mi nepovedali meno?!"
"Nemala som dôvod. Vtedy. Som Weiya Cassattová."
"Takže, táto dáma, Weiya, pobudne istý čas s nami. Správajte sa k nej slušne," pohrozil im prstom a vydal sa k bielovlasému chlapovi.
"A to je všetko? A čo kajuta? A moje kufre?" rozbehla som sa za Jackom.
"Aha, jasné," plesol sa po čele. "Tuto," zaviedol ma k dverám z čerešňového dreva, "môžete zatiaľ prebývať, kufor vám položím pred dvere, ďalej si ich už prenesiete aj sama, že? Ja musím ísť vydať príkazy, aby sme mohli vyplávať. Príjemnú plavbu," uškrnul sa a odtancoval preč. Hľadela som za ním hodnú chvíľu, až kým sa mi do výhľadu nepostavil jeden z chlapov: "On je príjemný chlapík, nemusíte sa báť. Neurobil by nič, čo by ste vy nechceli."
Milo som sa na neho usmiala: "Len by skúsil."
Chlap chcel ešte niečo povedať, no vtom naňho Jack zavolal a tak sa vzdialil. Ani sa len nepredstavil. S povzdychom som roztvorila dvere a napratala sa i s kuframi dnu. Zapálila som si lampáš a poobzerala sa okolo. Vcelku čistá izbietka.
Pohla som sa k posteli, keď tu niečo v kúte zakrochtalo. Takmer som si zlomila krk, tak rýchlo som sa obrátila a uprela pohľad do tmy.
"Je tam niekto?"
Ticho.
"Haló!"
Vytiahla som z vrecka nožík. Možno sa mi nakoniec zíde. Pomaly som sa približovala k miestu, odkiaľ podchvíľou vychádzali ťažké vzdychy. Vtom sa mi k nohám zviezol muž v čiernom plášti. Očividne bol mimo a okolo neho sa povaľovalo množstvo fliaš.
"Ty si sa teda riadne sťal."
Pohľad mi padol na vedro s vodou. Bez rozmyslu som ho schmatla a chrstla mu vodu na hlavu. Chlap zreval, v mihu bol prebratý, vyskočil ako zmyslov zbavený a skôr, než som sa stihla spamätať, zdrapil ma za vlasy a vyvalil na mňa krvou podliate oči: "ČO VÁM CELKOM PRESKOČILO?!"






***
Tomuto sa hovorí totálny remix :D
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 taylorova99 taylorova99 | Web | 23. ledna 2011 v 16:51 | Reagovat

Žeby sťatý Severus?=)) Bola by to krásna predstava:)
Excelentný začiatok ;)

2 Saďa Saďa | 23. ledna 2011 v 20:38 | Reagovat

Perfektný začiatok, nemá chyby...jááj úžasné :-)  :-), hneď mi to zdvihlo náladu

3 Majka Majka | 23. ledna 2011 v 21:13 | Reagovat

Tak to už hej :-D  :-D  :-D

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 23. ledna 2011 v 21:48 | Reagovat

:-D :-D :-D

Áno, ako vidím, je tu dosť príťažlivých obrazov :D
Zajtra čakajte ďalšiu kapitolku :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.