V náručí Smrti

11. prosince 2010 v 16:59 | Raniya |  Mix :)
M
razivý vetrík podfukoval popod dlhé kabáty a vytrvalo otravoval posledných návštevníkov cintorína.

Slnko pomaly zapadalo a jeho zlatistá žiara vytvárala na zemi drobučké kryštáliky. Renáta si pevnejšie utiahla šál okolo krku a skrehnutými prstami zapaľovala vyrezávané kahance, ktoré kupovala predovšetkým na hrob svojej mamy. Aspoň takto sa jej mohla odvďačiť za všetky tie roky plné lásky a starostlivosti. Za všetky prebdené noci pri nej či pri jej dcére Alenke.
Renáta si zotrela zradnú slzu z líca. Škoda, že si tu ešte nemohla zostať. Aspoň zopár rokov. Rakovina, odfrkla si Renáta pohŕdavo ako vždy, keď hľadela na chladný mramor. Zákerný nepriateľ, ktorý sa k ľuďom nenápadne blíži a potom zatne ostré pazúry a rozožiera ich vnútro... Bez nádeje na prežitie. No nie vždy. Tak prečo to tak muselo byť práve v tomto prípade?!
Kdesi z cesty sa ozvalo detské zaplakanie, ktoré Renátu rýchlo vrátilo do prítomnosti. Musí ísť. Malá Alenka leží doma, potí sa, bojuje s vysokými horúčkami... Nie je síce sama, je s ňou jej otec, ale predsa, chce byť s ňou.
"Maj sa, mami," zašepkala Renáta a náhlivo kráčala k železnej bráničke. Na nebi sa zapaľovali prvé hviezdy a mihotavé svetlá sviečok, zapálených na hroboch, vytvárali v dušiach ľudí aspoň na istý čas pokoj. Vysoká lampa osvetľovala parkovisko s dvomi autami. Renáta podišla k svojej "starej šunke" ako ona svoje auto nazývala a ako zvyčajne ho počastovala znechuteným pohľadom. "Len sa ty neboj, moja milá, hneď ako s Dušanom našetríme, kúpime si nové autíčko," zasmiala sa škodoradostne. "A jednoznačne spoľahlivejšie," nahnevane buchla do dverí. Starej Škodovke neustále primŕzali dvere a očividne jej bolo jedno, či sa na nej niekto potrebuje odviesť, alebo nie.
Konečne! Zaplesla za sebou dvere, a keď sa jej na tretíkrát podarilo naštartovať, unavene si vydýchla. Mala za sebou celodennú službu v nemocnici, pred sebou dlhú cestu a neustále prítomné obavy o Alenku jej vírili hlavou ako roj otravných včiel. Renáta sa chcela dostať domov čo najskôr a hoci ju tma na cestách zvyčajne upokojovala a privádzala na iné myšlienky, dnes ju rozčuľovala. Párkrát jej cez cestu prebehla mačka, musela pribrzdiť a nakoniec si uvedomila, že auto sa po primrznutej vozovke mierne šmýka. Sem - tam ju oslepili blázni na vyblýskaných autách, ktorí sa rútili tmavou cestou, predbiehali sa nedbajúc na to, že je pred nimi zákruta. Hoci na nich Renáta nadávala, musela uznať, že vďaka nim má oči neustále otvorené, i keď spánok jej neodbytne sadal na viečka.
Mala si si dať kávu. Ale nie, ty si nedáš povedať. Vieš čo, radšej odstav auto a zdriemni si na chvíľu, dohovárala si Renáta.
Už len chvíľku, to vydržím.
Uprene civela pred seba, zvierala volant a len silou vôle udržiavala oči otvorené. Stačila však chvíľka nesústredenosti a Renáta v panike skrútila volant doprava. Iba na okamih privrela oči a... zaspala. Nestačila ani vykríknuť, pohnúť sa... Pocítila len prudký náraz, matne si uvedomovala, že jej stará Škodovka sa prevrátila, že predná časť auta je rozdrúzganá a niečo jej tlačí na nohy. Hlavou jej prenikla ostrá bolesť a upadla do bezvedomia.
Minúty plynuli. Akoby naschvál tadiaľ práve teraz neprešlo ani jedno auto. Nikto si nemohol všimnúť bezbrannú ženu v prevrátenom aute. Nikto sa jej nechystal pomôcť. A nikomu ani na um nezišlo, že práve v tomto čase sa práve tadiaľto presúva vlak do vedľajšej dediny.
Renáta sa pomrvila. Postupne sa jej vracali spomienky, prilietali k nej pomaličky, v tichosti, akoby sa báli, že také množstvo informácií by naraz nezniesla. Alenka. Jej štrbavý úsmev. Dušan. Jeho teplé dlane. Kolegyne z práce, vždy usmievavé. Pred očami sa jej zatmelo a plne si uvedomila bolesť hlavy a teplý pramienok stekajúci jej po líci. Keď sa pokúsila pohnúť, nohy ju neposlúchali. Rukou si hrabla do polepených vlasov a zhrozene si uvedomila, že má na temene otvorenú ranu. Vydýchla. Vidíš, Renáta, čo si urobila? Neotravuj ma teraz, osopila sa na svoje druhé ja a šmátrala po kabelke. Potrebovala mobil. Musí zavolať pomoc.
Zmätene pozrela pred seba. V diaľke sa mihali dve žlté oči. Možno mačka. Sedí si na strome... Keď sa však oči neustále približovali, cítila jemné chvenie pod sebou... Pravda jej skočila pred oči, vlnila sa, vyškierala... Neboli to oči. Bol to vlak! Renátou trhlo. Bože, nie! Nahmatala dvere a pokúšala sa ich odistiť. Vyvalene civela pred seba na dva žlté reflektory, ktoré sa nezadržateľne blížili. Srdce jej prudko búchalo, privádzalo krv do varu a tá jej bránila počuť zlovestný škripot kolies. Zachvátila ju panika a mobil jej vypadol z ruky. Roztrasenými rukami trieskala do dverí, ale márne. Ak by aj povolili a otvorili sa, nemala šancu dostať sa z auta. Zakliesnené nohy jej nedovoľovali pohnúť sa.
"Nie! Pomoc! Hej, niekto, pomôžte mi, prosím!" vykrikovala zachrípnuto, trúbila. Vtom jej napadla spásonostná myšlienka. Svetlá! Jasné! Ak bude blikať, rušňovodič si ju všimne a spomalí. Pri troche šťastia aj zastaví. Začula škrípanie kolies, nepríjemné, no predsa bolo predzvesťou záchrany. Vlak sa neustále približoval a hoci brzdil, rýchlosť sa neznižovala. Renátine posledné zúfalé pohyby, snaha vytiahnuť si nohy a znovu silný úder...

***

"Chcem, aby sa prebrala! Robte niečo!"
"Pán Sivák, upokojte sa, robíme všetko, čo je v našich silách! Dostala morfium, to by jej malo zmierniť bolesti..."
"Upokojte sa?! Veď je to moja dcéra, preboha! Ak nedostane perfektnú lekársku starostlivosť a zostanú jej nejaké následky, verte mi, že na mňa v živote nezabudnete!"
K Renáte doliehali z chodby rozčúlené hlasy. Nemohla sa pohnúť, otvoriť oči... Necítila si telo. Akoby bolo mŕtve, len jej duša tu ešte ležala a túžila skríknuť: "Tu som! Ocko, ja ešte žijem!"
Na ruke, v ktorej mala pichnutú infúziu, pocítila nežný dotyk. Niekto ju pohladil po líci a ťažko si vzdychol. Tak veľmi chcela cez popukané pery dostať čo i len jedno slovo! No i naďalej sa miestnosťou ozývalo monotónne píp, ktoré ešte živilo nádej v Renátiných najbližších. Vzduchom sa niesol typický nemocničný pach, no tentokrát si ho nikto nevšímal.
"Reni," vzdychol si niekto užialene konča jej postele. Dušan!
"Nereaguje," pustil ju otec a trpko sa rozplakal.
"Renáta nezomrie! Má tu ešte nás! Alenku! Je mladá, plná života, nesmie zomrieť!"
Hlasy slabli. Tma sa stávala bledšou. V diaľke sa zjavovala biela bodka, ktorá sa postupne zväčšovala a zväčšovala... Kdesi zaznel detský plač, taký trpký, plný zúfalstva, akoby ani nepatril nevinnému dieťaťu, ktoré ešte nestihlo zažiť všetky príkoria života, ale žene, starej, ubolenej, ktorá už stratila vieru v sny, dobro a spravodlivosť.
Biela bodka sa zväčšovala...
Alenka práve strácala mamu. Už nikdy nepocíti Renátine nežné dlane, ktoré ju vždy hladili po lícach. Už nikdy nezačuje jemný hlások, ktorým jej spievala uspávanku. Alenka neuvidí smiech na tvári svojej mamy. Nebude sa môcť schúliť v jej náručí, vdychovať jej vôňu. Nikdy jej už nepovie: "Mami, ľúbim ťa!" Mama nebude pri nej, aby jej pomohla, poradila s prvou láskou. Nebude tu, keď sa bude mať jej dcéra vydávať. Nepomôže jej s vnúčatami...
Alenka mamu navždy stratila.
Pretože osud sa nepýta, či si smie niečí život vziať. Či ten niekto bude niekomu chýbať, alebo nie!
Žiarivá biela bodka bola na dosah...
Renáta už nevnímala zúfalý plač svojho manžela, otca... Nevnímala tón uisťujúci ostatných, že jej život vyhasol. Svoju dušu odovzdala Smrti a v jej náručí, s úsmevom na perách, navždy odišla zo života živých. Jemné objatie silnelo a Renáta už stihla zanechať len poslednú myšlienku. Ľúbim vás!
Biela bodka pohltila Renátu a navždy sa uzavrela.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lilith Lilith | Web | 11. prosince 2010 v 17:04 | Reagovat

velmi pěkné

2 mojsvet-myworld mojsvet-myworld | 6. ledna 2011 v 9:32 | Reagovat

Velmi pekne napísané až sa mi slzy tlačili pri konci. So smrťou blížnych mám u svoje skúsenosti a je to najhorší pocit aký kedy môžeš mať. Prázdno v duši... každým dnom je to horšie....lenže ked si veriaca a veríš v pomsrtný život dá sa to lepšie zvládnuť. Keby nebolo viery asi by som sa zblátnila alebo spáchala samovraždu.......:((

3 Raniya Raniya | E-mail | Web | 6. ledna 2011 v 11:29 | Reagovat

Ale no, zas páchať samovraždu to nie... ale je pravda, že viera človeku pomáha zvládnuť takéto životné situácie, najmä tie smutné, keď stratíme toho, koho milujeme najviac.
A ďakujem... najviac ma poteší, keď viem, že niekto aj vyroní slzy pri mojom príbehu. Alebo sa na to aspoň chystá :-D :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.