Motýľ nádeje (2/2)

17. prosince 2010 v 12:24 | Raniya |  Mix :)
Konečne mám čas dať to aj sem. Viete, hľadala som k tomuto príbehu vhodné obrázky a keďže ich už mám, môžete ich okukovať. Sú síce len dva, ale aj to je niečo na lepšiu predstavivosť, no nie?! :-)
Pekné čítanie.





T
mavovlasý muž na mňa pozrel prázdnym pohľadom. Tvár mu pokrývalo husté strnisko a na krku mu svietili jasné odtlačky po povraze.
"Kto ste?" zachripel.
"Silvia. Vy ste Snape?"
"Ako pre koho. Zvyčajne som profesor Snape," sykol, keď sa chcel pohodlnejšie oprieť. Okovy ho však nepustili. Potom si ma začal pozornejšie premeriavať. V jeho očiach sa zapálilo svetielko záujmu. "Silvia... aká?"
"Melianová."
Zatváril sa ohromene.
"Teraz mi poviete, že ste ma čakali, však?!" ohrnula som hornú peru.
"Samozrejme."
"Niečo vám prezradím. Už som sa stretla s viacerými ľuďmi, ktorí mi tvrdia, že je to skutočnosť, no ja viem, že sa mi to len sníva. Takže sa nemusíte namáhať s rôznymi vysvetleniami. Proste si urobím svoju prácu, rozlúčim sa so všetkými..."
Snape sa začal chechtať: "Veď vy ešte uvidíte, že to nie je sen."
Zamračila som sa na neho, pozrela na to mini okno hore a sama seba presviedčala, že je to len sen. Moje odhodlanie myslieť si to pomaly upadávalo, no i naďalej som bola rozhodnutá biť sa za tú predstavu. Vzdialila som sa a otočená Snapovi chrbtom som silno zažmúrila oči. Spomeň si, čo ste sa učili na psychológii. Čo? Ak spíš, snívaš, môžeš sa zobudiť. Stačí, ak to budeš silno chcieť. Toto je len sen. Preberieš sa a zistíš, že si v posteli. Poďme! Darmo som však nútila svoje telo prebrať sa, nič sa nedialo. Posledná možnosť. Uštipnúť sa na najcitlivejšom mieste. Nič. Do kelu. Otočila som sa k Snapovi.
"Čo ste zbadali ducha?" spýtal sa posmešne. Vtom som sa tak plesla po čele, až sa mykol.
"Nick! Ja som na neho celkom zabudla! Hej, pustite ma! Nick, Nick, počuješ? Kde, do hája, šiel?!"
"Vyvádzate ako malá."
"Mňa asi vystrie. Okamžite ma pustite, inak..."
"Inak čo? Nebuď smiešne, dievča," ozval sa mi pri uchu ten príjemný hlas. Strhla som sa, obzerala sa po okolí, pripravená tej žene jednu vraziť, no stále som tam bola len ja a Snape.
"Nick je so mnou a je mu dobre. Musím ti poďakovať. Takého muža som potrebovala, za to máš u mňa plus," chichotala sa Saryan.
"Beštia, to nie je pravda!"
"A prečo nie? Snáď si sa len nezamilovala do ducha? Aké smiešne. Proroctvo predpovedalo niečo iné..."
Snažila som sa nevnímať tú čudnú bolesť okolo srdca, chcela som len vykričať tej odpornej žene, že... Vlastne som ani nevedela čo. Pociťovala som veľký zmätok a hnev. Myslela som si, že je iný. Milý, spoľahlivý, verný a nie že pôjde za prvou sukňou, na ktorú naďabí. Áno, bola krásna. Štíhla. Ten biely závoj jej dodával šarm a ona si toho bola vedomá. A tie oči! Bledulinko modré orámované tmavými mihalnicami! Do očí sa mi tisli slzy. Všetko bolo na nej nádherné. Musela som uznať, že ma Nickovo správanie nemá prečo udivovať.
"Vy ženy ste zvláštne," ozval sa Snape chladne. "Ak niekoho milujete, buď mu ubližujete, alebo ho odsúvate a využívate len vtedy, keď ho potrebujete, alebo si ho vôbec nevšímate. Automaticky si myslíte, že by ste mali byť pre neho jediné, že na vás bude čakať do konca sveta..."
"Môžete byť ticho? Mne je úplne ukradnutý! Okrem toho, je to duch, nie? Vzťah by vôbec nebol možný. Ach, ale... načo vám to vôbec rozprávam?! Ak vás a váš svet mám zachrániť a musí to byť tak, že sa zaľúbim do vás, dobre. Ale musíte mi sľúbiť, že hneď ako toto skončí, zariadite tými vašimi čárami - márami, aby tá krátkodobá láska zmizla, áno?!" požiadala som rozhodne a vstala.
"Čo to... čo to robíte? Zbláznili ste sa? Zostaňte tam, kde ste!!! Počujete?!" vykrikoval Snape vystrašene. Neviem prečo, veď som sa nechystala na nič zlé. Teda, príjemné mi to dvakrát nebolo, ale bolo to nutné. Hľadela som mu priamo do očí, ráznym krokom podišla k nemu a skôr, než stihol zrevať nechajte ma! (keby mohol, určite by to urobil, cha, ale nestihol), schytila som mu hlavu a v márnej nádeji, že toto mi zabezpečí tú potrebnú lásku, som ho začala bozkávať. Metal sa ako šibnutý, skoro mi vybil zuby (človek by čakal aspoň trochu spolupráce), ale keďže bol pripevnený k stene a nemohol použiť ruky, po chvíli to vzdal. So všetkých síl som si predstavovala Nicka (sama som nevedela prečo), keď tu som jeho prítomnosť pocítila v miestnosti. Odtrhla som sa od Snapa a vystrašene pozrela za seba. Vznášal sa tam Nick a v očiach sa mu zračilo odsúdenie.
"Vidím, že si sa konečne chopila svojej úlohy. To je správne. Čím skôr odídeme, tým lepšie. Táto spoločná misia mi už lezie na nervy."
"Nick... to nebolo... kde si bol?"
"Keby som mal voľné ruky, zrazím ťa kliatbou na zem!!!" reval mi Snape do ucha. Verila som mu, ale práve teraz mi to bolo srdečne jedno.
"Posielal som Minerve správu ohľadom situácie. Nato som tu."
Toľko chladu bolo v jeho slovách!
"Aha," šepla som a objala si ramená. Chvíľu sme si s Nickom hľadeli do očí, avšak... dlho som to nevydržala a tak som sa im stratila z dohľadu v tom najtmavšom kúte. Po lícach mi stekali horúce slzy. Bolo mi zo seba na vracanie a zmätenosť mnou lomcovala ako najatá. Moje nervy, čo teraz? Naštvala som Nicka, o Snapovi ani nehovorím. Zbláznim sa tu. Nech to už skončí.
Hodiny plynuli. Nick zmizol a Snape ma nenávistne prepaľoval pohľadom. Sem - tam vyprskol nejakú urážku na moju adresu, ale moju pozornosť si tým nezískal. Čakala som, že budem bojovať alebo čosi podobné, no po Saryan ani stopy.
"Hej, ty! Vstávaj. Saryan ťa chce vidieť," zrúkol na mňa chlpatý trpaslík, ktorý sa naraz zjavil vo dverách.
"Bolo načase. Neprišla som sem šunky vyvaľovať, ale splniť úlohu," osopila som sa na neho a prepochodovala okolo neho.
"Veď teba tá arogancia prejde."
Zviazal mi ruky a viedol ma po pieskovom chodníku k snehobielemu zámku. Krištáľové vežičky odrážali dúhové lúče po krajine, bohato zdobená brána ma uchvacovala, no predsa som pociťovala akúsi úzkosť. Základnú podmienku som neplnila. Ako som aj mohla. Snape ma odpudzoval už na prvý pohľad, nemusela som ho ani ktovieako poznať. A tiež som si nevedela predstaviť svoj boj so Saryan. Čím budem bojovať? Vari ju mám preplieskať?
"No vitaj, dievča. Si spokojná s mojou pohostinnosťou?" Ani som si nevšimla, že už stojím pred bránou. Vo dverách sa zjavil pompézny trón s čiernymi kvetmi.
"S pohostinnosťou?!" zopakovala som posmešne.
"Iste. Malá rozmaznaná slečinka..."
"Možno áno. Ale prejdime priamo k veci. Veľmi dobre viete, že som vás prišla zlikvidovať, takže... poďme na to."
"Zlikvidovať?" zasmiala sa Saryan nahlas. "Och, ty si tá najvtipnejšia osoba, ktorá sem kedy prišla. Až mi je ľúto zabiť ťa."
Bez varovania po mne hodila ligotavú dýku, ktorá mi vytvorila na líci hlbokú ranu. Saryan vstala.
Saryan

Týčila sa nado mnou ako mrakodrap, chladne si ma premeriavala a pristupovala ku mne.
"Ten hlupák Dumbledore si vždy myslel, že môj bratranec je ten najtemnejší čarodejník na svete! Že on sa dostal v čiernej mágii najďalej! Že on bol tým najkrutejším pánom všetkých čias! A pozri ako dopadol! Pozri! Ani len na um mu nezišlo, že jeho "najvernejší" sluha hrá na dve strany! No môj čas sa napĺňa. Najskôr sa zbavím teba a potom využijem to, čo potrebujem. Snapovo znamenie. PRIVEĎTE HO!" zvreskla.
Už sa mi vôbec nezdala taká nádherná, ale jej to očividne nevadilo. Vlasy sa jej vlnili okolo hlavy ani hady, priam som počula ten sykot, oči jej blčali silnou nenávisťou... Prezerala si ma ako kus mäsa, uškŕňala sa...
"Nemáš šancu poraziť ma. Proroctvo sa nenaplnilo. Si len úbohé dievča, ktoré má hlavu plnú bujných snov o budúcnosti, ktoré sa nikdy nenaplnia. Srdce ľudí vždy túži po tom, čo im nebude dopriate. To, čo nikdy nezažijú. Sú to len sny plné pary, ktorá sa stratí pri prvých lúčoch slnka... Nič ti nezaručia, nezabezpečia ti silu. Nič."
"Dojímavá reč, naozaj. Som presvedčená, že dokážem všetko, čo si zaumienim," vyhlásila som odvážne. Oveľa odvážnejšie ako som sa cítila. Keby tu bol Nick! No márne som sa obzerala, nikde som nezazrela trblietajúcu sa siluetu.
"Áno, áno," smiala sa Saryan, "ten chudák zdupkal." Stíchla a každá vráska na tvári sa jej vyhladila. Pozrela na mňa, potom na dýku, ktorú držala v rukách a zrevala: "ZABIJEM ŤA!"
Začala po mne vrhať dýky, vykrikovala nezmyselné slová, tvory okolo mňa ochkali a v strachu ustupovali. Uhýbala som sa jej, párkrát som sa potkla, zviazané ruky mi znemožňovali pohyb...
Nestihla som vstať... Saryan podišla ku mne. Krutý úsmev hyzdil jej krásnu tvár. V ruke sa jej trblietala dýka, ktorá sa chvela očakávaním. Túžila po mojej krvi. Nemala som šancu.
"Tak... odvážne reči skončili... tvoj život končí tiež... láska neprišla. Aké smutné," povedala Saryan falošne. "No nič to. Rozlúč sa so životom."
Ako na povel mi hlavou preletelo množstvo spomienok. Moja mama, upratujúca do úmoru. Spolužiačky, odpisujúce odo mňa na písomke. Snapove chladné pery... Nickove láskavé oči... Nick!
Kdesi som začula zhrozený výdych.
"Zbohom, Silvia Melianová," šepla mi Saryan do ucha a pritisla mi dýku na prsia. Hánky jej obeleli, no dýka sa nepohla. Hypnotizovala som Saryaninu ruku, hruď sa mi prudko dvíhala, čakala som, kedy tá dýka prenikne mojím telom... Za nami sa ozývalo vzrušené šepkanie.
"Čo sa to, do pekla, deje?" vybrechla Saryan a ešte väčšmi pritlačila. Dýka sa však nepohla ani o milimeter. Na čele mocnej ženy, ktorá si predsavzala, že ma znesie zo sveta, sa perlili drobučké kvapôčky... Čakala som, kedy mi kvapnú medzi oči... A nič. Škoda.
"Nechápem."
"Ja možno áno," usmiala som sa. Naozaj. V hlave sa mi vyjasnievalo, odpoveď prichádzala sama od seba, hoci som ju nevolala. Saryan prižmúrila oči. "Aké čary si použila?"
"Aké? No, moja drahá Saryan, žiadne. Len proroctvo som, pravdepodobne, do bodky naplnila."
"Nevymýšľaj si! Snapa nemiluješ!"
"Nikde nebolo spomínané, že musím milovať práve jeho. Hovorilo sa len o láske. O nejakom silnom cite..."
"Nenaplnilo sa..."
"Nie? Iste, som ešte mladá, neviem, ako presne chutí láska, čo obnáša a čo to vlastne je, ale jedno viem isto. Niečo cítim. A možno práve to ťa zastavilo. Aké jednoduché, však?" sladko som sa usmiala. Akási sila viedla moju myseľ, vkladala mi slová do úst...
"Nie! Nie, zas tá nemožná láska!" odskočila Saryan odo mňa. "Hádam mi len nechceš nahovoriť, že tá dokáže zničiť veľkolepé diela stvorené mocnými čarodejníkmi?! Chceš povedať, že ťa nezabijem len preto, že si zamilovaná do nejakej priesvitnej obludy?!"
"Nick nie je obluda!"
"Je a je a je! A ja budem mocná! Nepodarí sa ti zastaviť ma ničím!" smiala sa. Znovu preletel vzduchom vzrušený šepot. Ten však neustával, ba práve naopak. Jeho intenzita narastala.
"Čo stále híkate? Practe sa odtiaľto a zistite všetko, čo sa dá! Ako je to možné?!" vrieskala ako zmyslov zbavená.
"Myslím, že to nebude potrebné," utrúsila som sucho. "Topíte sa."
"Čože?" Saryan zhrozene pozrela na svoje nohy. Naozaj. Tenké potôčky si razili cestu pomedzi steblá trávy, stúpala z nich smradľavá para...
"NIE!"
Vyjavene som na ňu hľadela, ani som nevnímala jej kliatby či výkriky... Zaujal ma jej nezvyčajný koniec. Posledné zasyčanie a Saryan zmizla z povrchu zemského. Teda, to ste mali vidieť. Okolie vybuchlo ( a to doslova), zámok sa premenil na hustý les, škriatkovia na jelene, zajace, jarabice, len dvaja mladí muži pristúpili k nám s kľúčikom v ruke. Toto je ako z rozprávky. Čarodejnica sa rozliala na kolomaž, všetko zakliate sa premenilo do pôvodnej podoby a ak mi títo dvaja teraz povedia, že mi odovzdávajú polovicu kráľovstva, tak sa asi vážne zložím.
"Ďakujeme vám." No, už to začína. Kľúčom začali odomykať Snapove okovy. "Čakali sme na túto chvíľu dlho. Konečne sa smieme vrátiť k svojej rodine." Ruky mi uvoľnili z povrazu, narýchlo sa rozlúčili a nedočkavo sa rozbehli krížom cez les. Tak, to by sme mali.
Otočila som sa k Nickovi a Snapovi. Nick sa tváril zvláštne, no v tej chvíli som nebola schopná rozlúštiť emócie zračiace sa v jeho tvári. A Snape... Škoda reči.
"Ďakujem," precedil pomedzi zuby popudlivo i prekvapene zároveň a vykročil.
"Môžeme ísť."
"To je všetko?"
Nick sa usmial: "Áno, to je všetko. Vedel som, že to dokážeš, Silvia..."
Ach, to meno. Spôsob, akým ho vyslovil vo mne roztrepotal milióny motýlích krídel.
"Ďakujem," zapýrila som sa a radšej vykročila za Snapom. Na kraji lúky sme sa odmiestnili späť do Rokfortu, kde ma všetci vítali nadšeným jasotom. Minerva ma s plačom objímala, všetci mi potriasali rukou, až ma zalievala červeň. Nakoniec mi Minerva pred všetkými poďakovala a darovala mi strieborný predmet, ktorý vydával nežné tóny. Keď som si ho doma púšťala, pripomínal mi plačlivú serenádu o nenaplnených snoch. Tie sa totiž vrátili spolu s Nickom do Rokfortu. Jeho odchodu predchádzala len tichá rozlúčka a hoci som na Nickovi videla, že by mi rád ešte niečo povedal, len sa smutne usmial a rozplynul v nepreniknuteľnej tme. Nechal ma samu.

***

Tak, hotovo. Prihlášky na vysokú školu sú podpísané, už ich len dať potvrdiť a poslať. Pozrela som von na poletujúce chumáče snehu a na tvári sa mi rozlial spokojný úsmev. Konečne Vianoce. Čas oddychu. Teda... ja si ho urobím. A potom sa uvidí. Pohľad mi skĺzol na strieborný predmet. Za ten mesiac sa na ňom vytvorila riadna vrstva prachu. Odkedy som sa vrátila, nepúšťala som si ho. Povzdychla som si a znovu venovala svoju pozornosť prihláškam v nádeji, že tak niektoré spomienky vytlačím z mysle.
Vtom sa čarovný predmet rozkrútil. Izbou sa rozľahla clivá melódia a ja som začula jemné zašuchotanie. Obzrel som sa a to, čo som uvidela, mi vyrazilo dych.
Priamo pred mnou sa ligotal Nick s láskavým úsmevom na perách.Nick
"Nick!"
"Silvia..."
"Čo tu robíš? Moje nervy, to je... to je... neuveriteľné!"
"Možno," pozrel na mňa (...s láskou? Nie, neverím!).
"Nerozumiem." Srdce mi podskočilo, začalo mi v hrudi poletovať ako splašené, pretože Nick sa nahol ku mne a asi tri centimetre od mojej tvári povedal: "Povedzme, že som si uvedomil, že pred niekoľkými týždňami som niečo stratil a hoci som to márne hľadal vo svojom svete, nebolo to možné nájsť kdekoľvek inde ako tu."
"A čo..."
"Lásku. Tú pravú, ktorá je ochotná celá sa rozdať, obetovať i svoj život pre milovaného človeka... Silvia, myslela si to, čo si vtedy povedala Saryan, vážne?"
"Také veci by som si nevymýšľala, Nick," šepla som a aj naďalej hľadela na jeho chvejúce sa pery.
Nick sa usmial. Nemusel nič hovoriť. Rozumeli sme si aj bez slov. Strácala som sa v tých nádherných očiach... Bol tu len on a ja... Nič iné neexistovalo. Teda... vlastne áno. Ten nežný dotyk jeho chladných pier.




Ruža
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Saďa Saďa | 17. prosince 2010 v 19:45 | Reagovat

Veľmi pekné, aj keď pre mňa trochu dosť sladké. Ale milé a ten prvý obrázok sa mi moc páčil. Zakomponovanie psycholy ma tiež oslovilo a opäť musím povedať že originálne. ;-)

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 17. prosince 2010 v 21:48 | Reagovat

Ďakujem.
Myslím, že vo svojich poviedkach mávam až priveľa temných vecí, smrti, choroby, bolo treba napísať niečo, čo by človeka len upokojilo, navodilo príjemný pocit,že aj v živote môžu veci vyjsť, že dokáže byť niečo ružové, že existuje láska, tá pravá, ako povedal Nick, pre ktorú človek urobí všetko a ona preňho tiež. Jednoducho, v krátkosti povedané, bola to poviedka na oddych. :-)

3 *Green♥Charlotte* *Green♥Charlotte* | Web | 18. prosince 2010 v 12:36 | Reagovat

vážně moc pěkné..moc se mi to líbilo..vážně se mi moc líbí tvůj styl psaní.. :-)

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 18. prosince 2010 v 16:23 | Reagovat

Veľmi pekne ďakujem. :-)Potešila si ma. :-D

5 Majka Majka | 21. prosince 2010 v 16:46 | Reagovat

Nechcem sa stále opakovať, tak už to tu písať zas nebudem, ty dobre vieš čo si myslím a teraz si myslím to isté :D  Len ako vravíš, skús niečo, čo mi navodí aj dobrú náladu, nielen smútok :D  Síce táto bola taká...celkom taká... no vieš...proste taká :-)

6 Raniya Raniya | E-mail | Web | 21. prosince 2010 v 21:31 | Reagovat

Táto bola myslím dostatočne na dobrú náladu, bola sladká, milá, usmievavá, šibnutá? :-? No proste nebola depresívna, ale mám taký pocit, že najbližšia tvorba, bude riadne depresívna. :-(
Ale tak ďakujem za komentárik, za návštevu blogu a neviem čo ešte by som mala...:-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.