Liek na lásku 11.časť

23. prosince 2010 v 8:12 | Raniya |  Liek na lásku
Pôvodne som to chcela venovať Lienke ako vďaku za tento nádherný dizajn, ale snáď mi to odpustí. Túto časť venujem osobe, ktorá si ju už síce nikdy neprečíta, ale veľmi ju ľúbim...



Ten najlepší manžel



"
T
ýmto vás vyhlasujem za muža a ženu." Chris nečakal na vyzvanie od kňaza, pritiahol si ma k sebe a mľaskavo sa prilepil na moje pery. Márne som ho odtláčala, bol silnejší ako ja. Keď ma pustil, zatackala som sa, ale on ma okamžite schytil za ruku a so spokojným úsmevom odvádzal svoju novopečenú manželku von z kostola. Tváril sa ako chlapec, ktorý získal svoju vytúženú hračku. V očiach mu poskakovali iskierky, pri každom pohľade na mňa sa chlapčensky usmial, no ja som sa nedala pomýliť. Už som vedela, že v ňom drieme dravé zviera, ktoré čaká na akýkoľvek podnet, len aby mohlo zadrapiť pazúre do mojej úbohej kože.
Po východe z kostola ma na okamih oslepila žiara slnečných lúčov. Kým som sa ako - tak zaklimatizovala, už ma nadšene objímala moja sestra i mama (ktorá na mňa síce uprela skúmavý pohľad, akoby sa jej niečo nezdalo, ale ja som sa už venovala Ine a nevšímala si ju).
"Drž sa, dievčatko," šepla mi Ina do ucha. "Keby si niečo potrebovala, vieš, kde ma nájdeš." Prekvapene som na ňu pozrela. Nikdy sme si neboli extra blízke a tak som nevedela, ako si toto vysvetliť. No skôr než som sa jej stihla čokoľvek spýtať, už objímala Chrisa a želala mu všetko najlepšie do nového života.
"Tak, švagriná," uškrnula sa Katie a nastavila mi dlaň, "vitaj v rodine. Verím, že zapadneš."
Keď som sa nemala k milému slovu, ruka jej trochu ovisla. "Zdá sa, že Cherry nevie, čo sa patrí," zakrochtal Josh a zlomyseľne sa uškŕňal.
"Neboj sa, ja viem, čo sa patrí, na rozdiel od vás," precedila som pomedzi zuby.
"Na tvojom mieste by som priveľmi rožky nevystrkovala," zasyčala Katie. "Aby si sa ešte nepopálila." Obrátila sa k bratovi a až prehnane nadšene mu blahoželala.
Nenávistne som na ňu zazerala. Vraj aby som sa nepopálila! Akoby sa už nestalo! Vtom ku mne pristúpil Severus. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
"Tak... želám ti veľa... šťastia," začal chrapľavo a zovrel mi ruku. "Nech si s... Chrisom... šťastná."
Oči mi zaliali slzy. Severus, prestaň, prosím... Zadržala som dych. Na okamih som si myslela, že ma pred všetkými pobozká, no on sa mi len obtrel o líce a pokračoval s blahoželaniami u svojho syna.
"Dávaj na ňu pozor. Ak sa dozviem, že s ňou zaobchádzaš zle, prídem si to s tebou vybaviť osobne, pamätaj." Hovoril to s ľahkosťou, no v jeho očiach sa dala čítať hrozba a znechutenie.
"Otec... ja viem ako treba naložiť so svojou manželkou, nemaj strach. Verím, že bude poslúchať a nič nebudeš musieť riešiť."
Moje vnútro sa búrilo, no nikto ho nepočul. Načo aj? Zložila som neporušiteľnú prísahu, nemám žiadnu nádej.
"No poďme už," zvolal Chris netrpezlivo a celá spoločnosť sa premiestnila späť k domu. Vzduchom poletovali čaše s vínom, zákusky na krištáľových podnosoch, slané praclíky v slamených košíkoch, sviečky vytvárali príjemnú atmosféru, ktorú však nikto necítil. Teda ja a Severus určite nie. Ina sa stratila v útrobách domu a mama sa smiala na žartíkoch svojho zaťa. Po jej skúmavom pohľade už nebolo ani stopy.
Potiahla som nosom. Všetci tu vyzerali ako jedna šťastná rodinka a ja som sa cítila odstrčená. Na vlastnej svadbe. Nie že by som sa túžila objímať s Chrisom. Skôr by som si predstavovala úplne inú svadbu. A inú budúcnosť. A s úplne iným ženíchom. Vôbec som netušila ako budeme s Chrisom bývať... v jednej izbe. Prišlo mi nevoľno. Na toto som ani len nepomyslela. Neustále som sa zaoberala myšlienkou , čo urobiť, aby som ochránila Severusa, na seba som myslela minimálne a vôbec mi nezišlo na um, že Chris bude chcieť, aby sme spolu žili aj intímne. Merlin! To bude určite chcieť! Poznám ho! I jeho nenásytnosť. Vlastne, teraz sa čudujem, ako sa mi podarilo držať si ho od seba čo najďalej, odkedy Severusa poznám. Bolo to akési... inštinktívne? Bola som v cudzom dome, na návšteve a tak mi to pripadalo nesprávne. Mysľou mi preletel záblesk spomienky na noci so Severusom. Ale to bolo iné. Pomaly som sa začala zamotávať do jemnej pavučinky svojich pocitov. Nevedela som rozlúštiť, čo je dobré a čo zlé, čo som urobila správne a čo nesprávne a kedy som vykonala tú najväčšiu hlúposť svojho života. Vlastne... V tom som si bola najistejšia. Táto svadba bola jedna veľká katastrofa. Z myšlienok ma vyrušil Chris, ktorý sa rozhodol, že si treba pripiť na mladomanželský život.
"...aby nám to dlho vydržalo a splodili sme mnoho detí," sladko sa na mňa usmial. Horko - ťažko som ovládla závrat žalúdka a radšej som si riadne chlipla ostrého vína. Bublinky mi vbehli do nosa a tak som sa rozkašľala, že som si cez slzy skoro nevšimla, ako sa za mnou načahujú Chrisove ruky. Mlčky som pretrpela mokrý bozk a ani som sa nenazdala a už ma zvŕtal v tanci. Tanečník bol úžasný, to áno, ale čo z toho? Rátala som s tým, že si odtancujem valčík s Chrisom a tým to hasne, veď i tak tam nikoho nebolo. Po chvíli však prišiel Josh a hodnú chvíľu si ma takto medzi sebou požičiavali. Josh mi vždy ťažko dýchal do ucha, dlhočiznými nechtami sa mi zarýval hlboko do pokožky a to cez šaty, čo bolo jasným znakom, že sa ledva drží, aby mi nezahryzol do hrdla. To by som asi aj prijala. Hocičo by bolo lepšie ako toto nezmyselné manželstvo.
"Smiem?" zastal pri nás Severus a jeho ligotavé oči sa upierali na mňa.
"Sme vo víre tanca, ak ste si nevšimli, svokrík."
"Isteže som si všimol. Ale nie je jasné, koľko tu nevesta bude, tak je prirodzené, že túžim po tanci s ňou. Takže, dovolíš?" Vymanila som sa Joshovi z náručia a naradostene sa vrhla do Severusovho. Severus si ma pritisol k telu, hypnotizoval ma svojimi očami, vpíjal sa do mojej tváre, akoby ma mal vidieť naposledy a chcel si ma do smrti zapamätať.
Čas s ním akoby prestal plynúť. Roztápala som sa v jeho náručí, priam som lietala nad zemou a keď sme museli skončiť, objal ma chlad.
"Ďakujem, Cherry," pošteklil ma pri uchu a znovu som tancovala s Chrisom.
Za celý večer som si asi dvakrát odštipla zo zákuskov. Vôbec mi nechutilo a hrozila som sa nadchádzajúcej noci. Ani vo sne by mi nenapadlo, že Chris vyhlási: "Ďakujeme, že ste prišli podporiť naše rozkvitajúce manželstvo, za vaše dary..."
"Áno, ďakujeme," vytisla som zo seba.
"No nastal čas, aby sme sa odobrali do vlastného domova, kde začneme náš nový život, splodíme deti..."
"Prosím? Nový dom? Ale... veď mne si nikdy nič nespomenul!" zvolala som vyvedená z miery.
"To preto, lebo to malo byť prekvapenie," vysvetľoval mi Chris túto skutočnosť tónom, akoby sa zhováral s malým nechápavým dieťaťom.
"Tento dom je dosť veľký pre všetkých."
"Otec," otočil sa Chris k Severusovi, "sme dospelí a zaslúžime si súkromie."
"Na také rozhodnutie by mali byť dvaja."
"Ale my sme. Cherry to predsa vždy chcela."
"Kedysi," opravila som ho.
"A ja som jej to kedysi splnil. Takže, ideme?"
Cítila som jeho netrpezlivosť a narastajúcu zlosť.
"Chris..."
"Nechaj ho, Severus, je to naozaj úžasný nápad." Chris sa trochu uvoľnil.
"Zbohom, mami," pobozkala som svoju mamu, ktorá sa tvárila zvláštne.
"Čoskoro ťa prídem navštíviť. Musíme sa vážne pozhovárať."
Silene som sa usmiala: "Dobre, mami."
Netušila som, kam ideme. Ani čo s vecami. Ale nechcela som Chrisa ešte viac dráždiť. Nechala som sa teda viesť a onedlho sme už stáli pred malým bielym domčekom. Zvonku i zvnútra pôsobil útulne. Maličká kuchyňa, pomerne praktická a pre mňa - antikuchárku nepotrebná, obývačka sympatická a na poschodí boli dve kúpeľne a spálňa.
Keď som pozorovala spálňu, nevedela som, čo povedať. Všade boli porozsýpané lupene ruží, okolo postele horeli sviečky... Všetko bolo pripravené na svadobnú noc. Ale ja som sa predsa na žiadnu nechystala!
"Tak čo, páči sa ti to?" zašepkal Chris za mnou. Zvrtla som sa k nemu.
"Áno je to pekné, ale..."
"Ale...?" približoval sa ku mne. Čo on urobil krok, to som ja cúvla.
"Ale... nemyslím si, že je potrebná takáto..." Zlyhal mi hlas. Chris si ma pritiahol k sebe a majetnícky sa mi prisal na pery. Okamžite som zareagovala. Búchala som ho päsťami do hrude, odtláčala ho, no ním to ani nehlo.
"Cherry, čaká nás svadobná noc, nebráň sa," líškavo mi šepkal do ucha a rozopínal šaty. V panike som spod šiat vytiahla prútik a priložila mu ho k chrbtu.
"Ak ma nepustíš, prekľajem ťa," zapišťala som. Jediným chňapnutím mi prútik vyrazil z ruky a nedbajúc na moje protesty ma priľahol na posteli.
"Chris, prosím ťa... prosím." Zalievali ma slzy, bolelo ma celé telo, nielen z toho ako som sa bránila, ale aj z ťažkého tela môjho nenásytného manžela.
"Toľko som po tomto túžil. Konečne sme spolu a ty sa brániš ako stará panna."
"Chris... prosím ťa... daj... daj mi čas. Sľubujem, že sa budem snažiť... milovať ťa," plakala som. Chris ma prestal bozkávať na krku a zahľadel sa mi do očí. Bála som sa čo i len pohnúť. Vôbec som nevedela, čo sa odohráva za clonou jeho tmavých očí, no po chvíli si sťažka povzdychol a skotúľal sa zo mňa dolu.
"Dobre. Dám ti čas, Cherry. Budem tým najlepším manželom na svete. Veľmi dobre vieš, že ťa milujem viac, než čokoľvek iné na tomto svete. Na, obleč sa," hodil mi vrchnú časť šiat. "A dobrú noc. Zajtra sa pozhovárame."
Ešte dlho potom, ako odišiel, som sa ani len nepohla a máčala vankúše horkými slzami. Za všetko mohlo moje srdce. Keby som sa nezamilovala do Severusa, mohli sme byť s Chrisom šťastní. Teraz by sme si tu užívali, plánovali spoločnú budúcnosť... No stačili tri týždne v dome plného tajomstiev a môj život sa prevrátil na ruby. Naozaj to boli len tri týždne? Nie... štyri s týmto prípravným. Trpko som sa zachechtala. Prípravy... To už len boli prípravy, naozaj.
Cherry, nemala by si plakať. Nepomôže ti to. Slzy ešte žiaden problém nevyriešili, ozval sa tíško môj vnútorný hlas.
Ale ba, vyriešili, škriepila som sa. Práve teraz ma zachránili pred... možno to nazvať znásilnením, keď je to môj vlastný manžel?
Vyriešili? Možno dočasne. Na dnešnú noc. Zajtra ráno sa mu budeš musieť postaviť zoči - voči a aj ďalšie rána a čo mu povieš? Čo urobíš, keď si ďalšie noci bude chcieť splniť manželské povinnosti?
Netráp ma ešte aj ty, prosím.
Len aby si nepovedala, že som ťa nevarovala!
Škoda, že si sa neozvala vtedy, keď som robila jednu hlúposť za druhou, keď si taká múdra.
Lásku považuješ za hlúposť?
Ale nie!
Tak? Vravím ti, vyspi sa, aby si dokázala čeliť všetkému, čo ti osud nachystal.
Merlin, prečo musíš vždy tak mudrovať? Dobrú noc!

Priam som cítila, ako sa ten môj vnútorný hlas spokojne usmial. Aj s hlasom! Už som ako psychicky narušená! Naozaj by som si mala ísť ľahnúť!

Ráno ma pri posteli čakali kufre plné šiat, habitov a na vankúši ležala karmínová ruža. Hm, romantický Chris. Bola som z neho poriadne zmätená. Našla som ho dolu ako si pochutnáva na slaninke.
"Dobré ráno," usmial sa veselo, akoby sa včerajší večer ani nebol udial. "Čo si dáš? Ja sa ponáhľam do práce, ale stihol som nakúpiť. Poobede by sme sa mohli ísť prejsť, čo povieš?"
Zmohla som sa len na dobre.
"Tak príjemný deň," pohladkal ma po vlasoch a zmizol.
"Paráda, neviem si predstaviť druhú polovicu dňa," zašomrala som si vybaľujúc teplé rožky. Nakoniec som dopoludnie strávila podrobnejším prezeraním si okolia domu ale aj interiéru. Uvažovala som o istých zmenách, no na poobednej prechádzke som si ich prezieravo nechala pre seba. Tá dopadla celkom fajn. Chris bol milý, držal sa odo mňa v úctyhodnej vzdialenosti a večer sme si družne posedeli pri teplom kakau. Takto plynuli i ďalšie dni. Po dlhom čase som nastúpila do práce, čím som sa zbavila akýchkoľvek starostí, týkajúcich sa domácnosti a vzala si na plecia tie pracovné. Bola to príjemná zmena. Domov som chodila až večer a tak sa chvíle s Chrisom skracovali. Nebolo však chvíľky, kedy by som nebola spomenula na Severusa. Bytostne mi chýbal a láska k nemu bola večne živá, čím neustále narastala bariéra medzi mnou a Chrisom.
Začiatkom októbra mi na okno zaťukala sova. Sňala som jej list z nohy a rozbalila ho. Takmer som sa zrútila zo stoličky, keď som spoznala Severusovo písmo.

Moja najdrahšia Cherry!

Ako sa Ti darí? Žiješ? Aký je Chris? Neublížil Ti?
Idem sa zblázniť z tej nevedomosti! Prečo si mi ešte nenapísala?
Rozhodne ma informuj o všetkom! Pre mňa za mňa aj o každom
svojom kýchnutí.
Cherry, neuveriteľne mi chýbajú Tvoje nežné dlane, Tvoj láskavý
úsmev, nezbedné iskričky v Tvojich hlbokých očiach. Chýbajú mi
Tvoje slová, ktorými si dokázala vyliečiť všetky rany, chýba mi
i Tvoje hebké telo.
Nie som žiadny básnik a lepšie svoje pocity. Pravdupovediac, už
teraz sa cítim trochu ako idiot, že tu kladiem svoje pocity na pa-
pier a ani nemám istotu, že sa tento list dostane do Tvojich rúk.
Neviem, čo iné by som Ti mal napísať, ako vráť sa ku mne, prosím.

Milujem Ťa!

S láskou Severus


Ozdobené S sa pomaly rozpíjalo zo sĺz, ktoré mi stekali po lícach. Môj milovaný Severus! V tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi ho milujem a že ani týždne odlúčenia tou láskou neotriasli. S jemným chvením som vzala do rúk brko a pustila som sa do písania odpovede.

Láska moja,

Ty, že nie si básnik? To bol tak nádherný list, až neviem, čo napísať.
Dokážem len opakovať: Milujem Ťa, milujem Ťa, milujem Ťa!
Ale aby som uspokojila Tvoju zvedavosť, tak:
Darí sa mi dobre. Chodím do práce a domov sa vraciam až večer,
takže s Chrisom ani veľmi nie som. Zatiaľ žijeme v pokoji, žiadne
rozbroje medzi nami neboli


Tu som sa zastavila a úporne odtláčala scénu spred pár dní. Chris prišiel z roboty zjavne nahnevaný, ale ja som si to nevšimla a zabratá do myšlienok som pred neho položila polievku. V duchu som rátala, koľko strán musím preložiť do ďalšieho dňa, keď tu na mňa Chris zrúkol: "HEJ! ALE OKAMŽITE ŤAHAJ SEM!"
So zlou predtuchou som vošla do kuchyne a hľadela do očí rozzúreného manžela.
"Čo sa deje?"
"ČO SA DEJE? JA TI POVIEM ČO! ČO JE TOTO?" reval ukazujúc na misu s polievkou. "AKÚ ŽBRNDU SI MI TO PRIPRAVILA?! HA? NIE SI SCHOPNÁ NAVARIŤ OBYČAJNÚ VODINU S TROCHOU ZELENINY?"
Podvedome som ustupovala.
"Nechutí ti?" šepla som s búšiacim srdcom. Dlane sa mi spotili a v hrdle mi vyschlo.
"Či mi nechutí? Skús sama!" zahučal diabolsky Chris a skôr, než som sa nazdala, zdrapil ma za ruku, pritiahol k sebe a hlavu mi ponoril do vriacej polievky. Dúfala som, že na mieste zomriem a tá neznesiteľná bolesť ústúpi. Driapala som svojho trýzniteľa, úporne sa snažila nevdýchnuť tú "žbrndu" do pľúc. Po čase, ktorý sa mi zdal ako večnosť, zovretie povolilo a hlavu mi vytiahol.
"Tak čo? Chutila ti? Chutila?" rehotal sa a odsotil ma. Narazila som do rohu kuchynskej linky a spadla na zem. "Tak si ju zožer a zadrhni sa ňou!" Celý kotlík letel po mne. Nestihla som sa uhnúť a schytala som plnú dávku do hlavy. Akoby zdiaľky som počula rehot a nadávky, akési kliatby a buchnutie predných dverí. Niekoľko hodín som ležala na zemi, načúvala som tomu posvätnému tichu v dome, bojovala s bolesťou zídenej pokožky a navretých pľuzgierov.
Bolo dávno po polnoci, keď som štvornožky liezla po schodoch do spálne. Vytiahla som mastičku na opuchliny, vzala si prútik a deku a odplazila sa do obývačky, kde som si až do svitania odčarovávala rany, natierala si bolestivé miesta, až kým mi nezostala len bolesť v srdci a strach. Obrovský strach. Čo teraz? Ako tu budem žiť? To budem neustále v strehu, či nemá Chris svoju zlú chvíľku a prebúdza sa v ňom zviera po svojej mame?
Chris sa v tú noc domov nevrátil a ani celý ďalší deň a noc. Nechýbal mi.
Potriasla som hlavou, aby som odplašila strach, zakrádajúci sa do môjho srdca a túžbu zdôveriť sa niekomu. Nie, nebudem o tom Severusovi hovoriť. Len by sa znepokojoval.

rozbroje neboli ani nič iné. Vraj mi dáva čas, aby som ho znovu
začala milovať. Bytostne mi chýbaš. Kiežby sa niektoré veci da-
li vrátiť.

Tiež Ťa veľmi ľúbim!

Len Tvoja Cherry


Krátky list, ale bála som sa napísať čo i len o čiarku viac, lebo by som mohla ohroziť Severusa. A možno i seba.
Vrátila som sa do tichého domu a len ohriala zemiaky s akýmsi rezňom, čo som kúpila v obchode.
"Ahoj," pozdravila som Chrisa opatrne ako za posledné dni vždy. "Aký si mal deň?"
Chris na mňa len zazrel a keď prechádzal okolo mňa, podvedome som sa prikrčila.
"Čo sa mykáš? Máš nečisté svedomie?"
"Nie, nie, vôbec."
Bez varovania mi spakruky strelil. "ČO si písala môjmu otcovi? Už si sa mu stihla vyžalovať, čo?!" V tej chvíli som mala v ohni aj druhé líce. "TAK HOVOR!"
"Toto si už nikdy nedovoľuj... lebo... lebo..."
"Lebo čo? Prekľaješ ma? Otráviš ma? No, na to by som si asi mal dávať pozor, lebo tie tvoje polievčičky nie sú vhodné ani pre potkany."
"Chris... prosím..."
"Si moja žena. A ja si s tebou môžem robiť, čo chcem!"
"Nie som tvoj majetok. Som predsa človek!"
"Si moja. To znamená, že s tebou môžem nakladať, ako ja uznám za vhodné."
"Nie sme v štrnástom storočí!"
Schytil ma za predlaktie a nasilu posadil za stôl. "To neznamená, že ma smieš s kýmkoľvek podvádzať. Dokonca s mojím vlastným otcom!"
"Ako vieš, že som mu písala ja? Ja som len odpovedala na list!"
"Bol som práve u neho, keď mu prišla sova! A ktože by mu písal?!"
"Mohol to byť Dumbledore alebo niekto z ministerstva."
"Pred chvíľou si sa prezradila a sama povedala, že si mu písala!"
Do riti, takto ma nachytal. Bolo to predsa prvý raz!
"A TERAZ ŽER!"
"Ja som už jedla, nebudem..."
"Hovorím ti žer, tak budeš!" tresol po stole. Mala som toho dosť. Pohľadom som hľadala prútik. Chris si to všimol.
"Jasné, tak... aby sme mali obaja pokoj..." Vstal a prelomil mi prútik vo dvoje.
"Chris!" Merlin!
"Veru, toto je najlepší nápad zo všetkých," spokojne sa usmial a akoby na mňa celkom zabudol, usadil sa k zemiakom a nepovedal nič, ani keď som vyšla hore prelievať tisícky sĺz. Dokedy to takto vydržím? Tie jeho dobré a zlé nálady?! Zaspala som uslzavená a ráno som sa ledva hýbala, čo mi tak dunelo v hlave. V robote ma upozornili, že si budem musieť kúpiť druhý prútik a stratu predošlého nahlásiť. No jasné!
Môj strach každým dňom narastal. Oproti Chrisovi som bola slabá ako mucha. Nikdy som vopred nevedela odhadnúť jeho náladu. Raz bol sladký ako med, inokedy ma ničil hlasnými zauchami či päsťami. Zvažovala som možnosť nahlásenia domáceho násilia, ale bála som sa. O seba, o Severusa, aj o svoju rodinu. Mame som vždy, keď ma chcela prísť navštíviť, oznámila, že nemám čas a tak sme sa od mojej svadby nestretli.
Blížili sa Vianoce a ja som si vôbec nevedela predstaviť ako ich strávime. Netušila som, čo mám Chrisovi kúpiť ako darček, ako sa bude správať...
Deň pred Vianocami som sa teda porozkladala v kuchyni a podľa novej kuchárskej knihy začala pripravovať zákusky, šalát... Kým polievka bublala na sporáku, ozdobovala som stromček a po dlhom čase som pociťovala aspoň aký - taký pokoj. Idú predsa Vianoce, čas, keď sa všetci uzmierujú, plnia sa sny, všade vládne dobrá nálada...
Keď Chris prišiel, bytom sa niesla vôňa medovníčkov, dokonca aj šalát mal na moje pomery celkom schopnú chuť. Na počudovanie ma môj manžel pobozkal na čelo, osprchoval sa a ľahol si. Odľahlo mi. Dorobila som posledné úpravy, vypla sporák a schúlila sa v obývačke pod perinu.
Ďalšie ráno nás privítalo jemnou prikrývkou z nádherných vločiek. Inoväť sa nám držala i na oknách a tak som ráno strávila nalepená na skle a obdivovala tie úžasné obrazce.
"Jáj, Cherry, láska, veď nachladneš!" zdvihol ma Chris do náručia a nevšímajúc si moje stuhnutie, roztočil sa so mnou po obývačke.
"Chris, veď spadneme!" zvolala som a aj napriek pudu sebazáchovy som ho chytila okolo krku. Pozrel na ma a zhrubnutým hlasom šepol: "Cherry..."
Sklopila som zrak: "Musím už ísť pripravovať polievku."
Chris ma s povzdychom zložil dolu a zamyslene sa zahľadel do okna. I napriek tomu prebehol deň v pokoji a keď sa blížila šiesta hodina, obliekla som si ľahké červené šaty, prekefovala si vlasy, dokonca i pery som si pretrela leskom.
Keď som vošla do kuchyne, Chris obdivne zahvízdal: "Si nádherná."
Usmiala som sa. Možno sa naozaj kúzlo Vianoce prenieslo i na neho.
"Aj tebe to pristane."
"Ďakujem," pyšne sa vystrel v čiernom obleku.
"Nás to tak mama učila od malička. Že Vianoce sú čisté a krásne a patrí sa prísť k stolu slušne oblečený. Vy ste to tak s otcom nepraktizovali?" spýtala som sa nevinne. Neskoro som si uvedomila, že túto otázku, týkajúcu sa jeho otca, som si mala odpustiť. Chrisovi navrela na čele žila a len na pol úst mi odvrkol: "Ani nie."
"No... tak sa poďme najesť," navrhla som nervózne a začala nám obom naberať. Po očku som ho pozorovala. Len silou vôle sa ovládal.
"Stále ho miluješ, však?" vybafol zrazu.
"Koho?" Hrala som o čas.
"Nehraj sa na nechápavú! Veľmi dobre vieš, koho myslím!"
"Chris, sú Vianoce..."
"Bola si za ním, že?! Priznaj sa!!!"
"To je smiešne. Nebola som s ním, odkedy som sa vydala a ty to dobre vieš!"
"A tie listy si vypisovala komu, há? Vari svojej starej materi?"
"Si chorý, mal by si sa dať liečiť. To by bol pre teba najvhodnejší vianočný darček," vyhlásila som odvážne. Oveľa odvážnejšie ako som sa cítila. Nahnevane som vstala a zamierila do obývačky. Bola to chyba. Chris ma schmatol za vlasy a strhol k svojim nohám.
"TAK JA SOM CHORÝ! JA, ČO SA SNAŽÍM, ABY SI SA MALA ČO NAJLEPŠIE!" Mykal rukou a doslova mnou zametal dlážku.
"Chris, prosím ťa, prestaň, ubližuješ mi!"
"Ale ja ti chcem ublížiť! Chcem! Chcem ťa zabiť! za to, že si ma nedokázala milovať!" Vyvrátil mi hlavu a ja som bola nútená hľadieť do očí šialenca. Okolo úst sa mu začala vytvárať pena. Vydal štekavý zvuk a päsťou mi vrazil do brady. A prišla ďalšia rana. Kričala som od bolesti, on od radosti, mlátil ma hlava - nehlava. Vytiahol prútik a uvalil na mňa Cruciatus. Vyžíval sa v pohľade na moje zvíjajúce sa telo, moje výkriky mu robili mimoriadne dobre, ale ani to mu nestačilo. Od bolesti som už ani nevidela, bezvládne som ležala na zemi a zúfalo hľadela na Chrisa ako sa chystá udupať ma do prachu. Zlomil mi nos, slzy sa mi zmiešali s krvou, už som ani nevedela, kde je ktorá časť môjho tela, pálčivú bolesť som cítila všade, nebola som schopná nadýchnuť sa...
Neviem, čo ho prinútilo nedokopať ma k smrti, ale nakoniec sa zastavil a s výrazom toho najväčšieho znechutenia mi napľul do tváre, naposledy ma kopol do bedier a vybehol do zasneženej noci.
"Merlin," vydýchla som a čakala tú úľavu v smrti. Nikto mi nepomohol, nikto sa o mňa nezaujímal, môj manžel sa ma pokúsil vlastnoručne zabiť a potom odišiel bez slova. Keby tá bitka mala aspoň nejaké opodstatnenie! So Severusom som však nebola. Severus. Posledný človek, ktorý by mi mohol pomôcť. Nebola som však schopná vstať. Bola som odsúdená na smrť.
Cherry, musíš to aspoň skúsiť.
Poslúchnuť svoj vnútorný hlas bolo v tej chvíli ťažšie ako čokoľvek iné. Dodnes neviem, ako som sa vtedy dokázala postaviť a sústrediť svoju myseľ len na jeden bod. Severusov dom. Všetku silu som venovala tej myšlienke. Moje dobité telo sa metalo v rýchlych zábleskoch svetla, zmenách obrazov a keď dopadlo kdesi na zmrznuté schody, bolo mi úplne jedno, kde som. Túžila som len po jednom. Zomrieť, aby tá bolesť zmizla.
"Severus," hlesla som bezhlasne z posledných síl a zamdlela.



***

Na počesť všetkých žien, ktoré denne prežívajú domáce násilie a nikto im nepomôže. Či už preto, že sa to boja povedať ony, ale sa boja tí druhí pomôcť im.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Lienka Lienka | Web | 23. prosince 2010 v 18:43 | Reagovat

Ty vieš aký šok si mi spôsobila pri tejto poviedke ???
Je to celé také smutné, hrozné :-( už mi je ťažko písať teraz, keď som to nečítala práve teraz, ale pamätám si to zhrozenie čo som pri tom cítila :-?
A to venovanie, to je v pohoďke, ja som to rada urobila :-)

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 23. prosince 2010 v 19:49 | Reagovat

Šok... keď sa to tak vezme, toto nebola tá najhoršia vec, čo sa môže v živote stať... No i tak som rada, že si cítila zhrozenie... Aspoň viem, že to bolo v celku slušne napísané :-)
A mne sa dizajn strašne ľúbi. 8-)

3 Vampire Sister Vampire Sister | Web | 25. prosince 2010 v 14:34 | Reagovat

Dlouhá kapitolka, ale přeci jsem jí celou přečetla:)
Takový konec...já chci další!!:)
PS:Krásne new des

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 27. prosince 2010 v 12:26 | Reagovat

[3]: Som rada, že si ju prečítala... Viem, že je o niečo dlhšia ako ostatné (bolo to 20 strán malých :-D tuším... už si celkom nepamätám :-P)
Aj ďalšia, len neviem, že kedy :-D
Ďakujeme za pochvalu!:-)

5 Richie Richie | 28. ledna 2011 v 15:22 | Reagovat

šoky som chytala, také smutné ;-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.