Songfic - Žily

11. října 2010 v 17:59 | Raniya |  Mix :)
Je načase začať plniť svoje sľuby. Takže prvý je tu.
Tento songfic je venovaný Hermione Suzane Weasley. Dúfam, že sa ti bude páčiť a budeš spokojná s takýmto Sebastiánom. :)

Pieseň: No Name - Žily
Hlavné postavy: Severus Snape, Barbara Snapová, Sebastián Velvet





***

N
epohnuto ležal na posteli, jediným pohybom nenaznačil, že mu v žilách ešte stále prúdi život. Len sem-tam sa miestnosťou ozval povzdych plný zúfalstva a bolesti.
Túžil sa zmeniť na muchu, čo už hodnú chvíľu posedávala na skle okna a kedykoľvek mohla rozprestrieť svoje trblietavé krídla a vzlietnuť. Mohla byť voľná, neťažili ju tiene minulosti, zrada milovanej osoby, klamstvá...
Hoci už mucha odletela, predsa neprestával hľadieť do malého okna, v očiach mal desivo prázdny výraz... Ak mal trochu zdravého rozumu predtým, než sem prišiel, tie štyri steny ho z neho už isto vysali. Padali na neho, akoby mu chceli pomôcť v jeho bezútešnom živote, zbaviť ho života...

Od januára cez leto
a celým rokom,
ja blázon ľúbil som ťa
a zostal len otrokom.
Ďakujem ti, že sme spolu žili,
ja preťal som si žily.


Znovu sa mu vybavila spomienka na onen osudný večer, keď sa vracal zasneženou ulicou plný očakávania, čo tentokrát Barbara pripravila. Vždy si dala záležať na príjemnej večeri, zapaľovala sviečky a vyčkávala ho medzi dverami, aby ho privítala bozkom. Hoci sa často sťažovala, že jej nevenuje toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila, predsa ju miloval viac než svoj život. Slová však boli pre ňu dôležitejšie ako gestá presýtené láskou.

Koľkokrát za posledné
som ti kúpil kvety.
Ty radšej vezmeš mi aj
posledné cigarety.
Ďakujem ti, že sme spolu žili,
ja preťal som si žily.


V tento večer sa v oknách nesvietilo. Dom vyzeral zlovestne, ponorený do tmy pôsobil neobývane. Bolo to zvláštne. Opatrne vychádzal po zľadovatených schodoch, odomkol a pripravený zakúriť zmeravel. Zo srdca domu sa ozývali vzdychy, smiech, šuchot. Nevedel, kto by to mohol byť. Či skôr nechcel to vedieť. Nechcel si priznať svoju porážku, manželkinu zradu. Pomaly sa blížil k dverám spálne, zastal s rukou na kľučke...
"Ach, Sebastián, s tebou je tak úžasne. Sev je v pohode, ale... chýba tomu niečo. Iskra. Život. Vždy som musela byť ja aktérka... Milujem ťa!"
Severus zložil ruku z kľučky. Nedokázal vstúpiť dnu. Vysmiať sa im... Povedať niečo... Ponížiť ich... Zostarnutý o niekoľko rokov a plný hnusu si znovu obliekol plášť. Túlal sa tmavými uličkami, spoločnosť mu robili len striebristé vločky, láskyplne dopadajúce na jeho tvár a myšlienky. Rýchle, pomalé, klamlivé, odhaľujúce...

Vrátil sa až ráno. V kuchyni na stole si našiel teplé rožky s odkazom: Pekný deň. Vtedy buchol po stole a ten sa prelomil vo dvoje.
"Pokrytec."

Nepoznávam seba,
odkedy ťa nepoznám,
bolo mi to treba,
bolo treba nám...
Ja cítim, zostal som v tom iba sám!


Muž na posteli urobil nepatrný pohyb rukou. Zas a znovu cítil silnú túžbu zovrieť Sebastiánov krk vo svojich prstoch a stláčať, kým naposledy nevydýchne.

Prešiel týždeň. Neustále čakal, že začne, prizná sa, ale Barbara sa chovala rovnako ako dovtedy. Len v očiach jej žiarili jasné hviezdy, ktoré ju prezrádzali, no neuvedomovala si to. Naivne verila, že jej muž bude žiť v nevedomosti, kým to bude jej vyhovovať.
Avšak, prerátala sa.
Keď sa o niekoľko týždňov prechádzala po meste, ruka v ruke so Sebastiánom, spoločne si obzerali výklady, nevšimli si muža v čiernom, ktorý sa pri nich pristavil s ironickým úškrnom na perách.
"Dobrý deň. Vianoce sa blížia..."
Dvojica sa ako na povel otočila, Barbara zbledla a prekvapene hľadela do chladných očí svojho muža.
"Nepredstavíš ma svojmu... známemu?" natiahol ruku k tmavovlasému mužovi. V duchu chápal, čo jeho ženu priťahovalo k tomuto Don Juanovi. Bol vysoký a urastený, peknú tvár mu zdobili jemné fúziky a kozia briadka. Zelenomodré oči mal ukryté pod hustými mihalnicami. Práce teraz sa v nich zračil šok. Jednoducho to bol jej vysnený typ.
"No, keď nie, tak sa predstavím sám. Som Severus Snape, manžel Barbary. Ale to vám už určite povedala, že má muža, však?! A vy ste? Ach, počkajte. Vy ste ten, čo sa mi votrel do mojej postele, dotýka sa mojej ženy a vlastne všetko, čo je moje si vzal. Bastard."
"No dovoľte!"
"Práveže nedovolím. Máte vy vôbec nejaké svedomie? Spávate s ňou v mojej posteli..."
Pohľadom skĺzol na Barbaru. "Pekný deň!"

To, čo som s tebou skúsil,
s nikým už nemusím.
Čo som s tebou musel,
s nikým už neskúsim.
Zavrela si mi dvere,
za nimi žila s ním.
Ak túžiš po nevere,
ďakujem, neprosím.


Nevenoval im už ani sekundu svojho času a odmiestnil sa. Doma chodil ako tiger v klietke, očakával Barbarin príchod. V kútiku duše živil maličkú nádej. Nádej, že mu povie, že to nie je pravda, snívalo sa mu to... Čokoľvek.
Neurobila to.
Keď prišla domov, sadla si v obývačke do kresla a pokojne čakala na výbuch.
"Tak?"
"Čo tak?"
"Ako si to predstavuješ?"
"Ja..."
"Kedy si mi to chcela povedať? Alebo vôbec? Jednoducho by si bez slova odišla?"
"Tušil si niečo?"
Pohŕdavo sa zasmial. Zaujímali ju také banality...
"Dosť dlho. Odkedy ste cez Vianoce strávili nejaký čas v mojom byte, v mojej izbe, v mojej posteli..."
"A nič si mi nepovedal..."
"A čo som ti mal povedať? Ty si mala začať. Mala si... Prečo si to vlastne urobila?"
Barbara si povzdychla, na chvíľu si zaborila tvár do dlaní a potom začala rozprávať: "Sebastián je dokonalý muž. Miluje ma, dokazuje mi to denne. Neprejde dňa, kedy by mi nepovedal, ako ma miluje. Zahŕňa ma darčekmi. Je vtipný, nikdy sa s ním nenudím. Nie je taký suchár ako si niekedy ty. Je romantický a urobil by pre mňa čokoľvek."
Tá zasnenosť a neha, čo vyžarovali z jej tváre mu spôsobovali ukrutnú bolesť. Ak by vzala nôž a pomalými pohybmi prechádzala po jeho srdci, necítil by žiadny rozdiel.
"Skúsme to ešte raz. Budem pozorný, kúpim ti, čo budeš chcieť, denne ti budem opakovať ako veľmi ťa milujem... Len ma neopúšťaj. Prosím!" kľakol si na kolená. Zozbieral všetky sily na vyslovenie tých slov. Dúfal, že si to bude vážiť.
Pokora. To slovo sa mu hnusilo, ale nevzdával sa.
Počul buchnutie. To mu ona zabuchla dvere do svojho života priamo pred nosom.
"Chcem byť šťastná," vyhlásila ešte pri dverách. "Onedlho sa vrátim po veci."
Ticho. Bolesť. Smútok. Beznádej. Veční spoločníci. Nič iné nemalo miesto v jeho srdci. Tú ťarchu už nemohol uniesť. Ponížil sa a ona si to nevážila.
Ťažkým krokom prešiel do kuchyne a otvoril zásuvku s príborom. Jeden pohyb a bude po všetkom...

Teraz keď ležím
a svoju posteľ volám Zlato,
neskoro došlo mi, že vôbec nestálo to za to.
Ďakujem ti, že sme spolu žili,
ja preťal som si žily.


Severus sa prevrátil na druhý bok. Prvý pohyb po dlhých dňoch. Lekári by to brali pozitívne. Na chvíľu, pretože v jeho očiach sa zjavila chorobná žiara, v srdci sa mu rozhorel horúci plameň a bol rozhodnutý skoncovať s bolesťou.
Chvíľu šmátral pod posteľou, až v tom poslednom a najviac zaprášenom rohu našiel to, čo hľadal. Malý nožík, ktorý kedysi pretransformoval na vreckovku. Neprišli mu na to.
Takmer s posvätnou láskou prešiel prstom po ligotavej čepeli. Odvaha. Jeden pohyb. Koniec. Pokoj.
Miestnosťou preletel posledný zúfalý povzdych. Zostalo hlasné ticho. Narúšalo ho len jemné čľup, čľup, čľup. Kaluž sa zväčšovala. Rubínová tekutina osvetľovala biele steny a v Severusovej duši nastal konečne pokoj.
Ruža
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Amane Amane | Web | 11. října 2010 v 20:26 | Reagovat

Barbara je krava. Sev je lepší než ten napomádovaný skrčok :-)

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 12. října 2010 v 19:01 | Reagovat

On bol napomádovaný? :D Ani som si nevšimla :-D

3 Saďa Saďa | 17. října 2010 v 20:14 | Reagovat

Krásne!! Ja viem že tam na konci bola smrť ale to všetko sa mi moc páčilo. Smutné, skutočné a na konci vyslobodené. Prežívala som to od začiatku po koniec :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.