Pokazený časovrat

3. října 2010 v 22:30 | Raniya |  Mix :)
Krátime si čas čakania na VZM "krátkou" poviedkou, ktorá vznikla opakovaním na maturitu. (Biológia)
Nie je dôležité, ako hlavná hrdinka vyzerala, ani koľko mala rokov. Každý si môžete domyslieť. A pokračovanie to zatiaľ mať nebude. ( To len aby ste vedeli - boli informovaní :-P )


****

V
 rukách som šťastne zvierala maličký časovrat.
"A dávajte si pozor, slečna Williamsová. Viete, čo všetko je vo veci. Nikto vás nesmie vidieť, nikomu ho nesmiete dať a nezneužiť ho," prízvukoval mi Dumbledore vážne, hoci mu v očiach horeli nezbedné ohníčky.
"Sľubujem. Budem sa oň starať ako o oko v hlave. A ešte raz vám ďakujem."
"Tak dovidenia."
"Dovidenia." So širokým úsmevom som vyšla z riaditeľne. Časovrat som potrebovala na zvládnutie viacerých predmetov. Chcela som byť všade. Veď mi ponúkali toľko zaujímavých predmetov!
Zastala som na prázdnej chodbe. Nikde nikoho nebolo, len portréty na mňa zvedavo pokukovali. Cez plece mi visela taška s učebnicami. Bola som pripravená vbehnúť do triedy hneď po uskutočnení môjho plánu. Vraj dve otočenia by mali stačiť. Prevliekla som si retiazku cez hlavu a a otočila čarovným predmetom prvýkrát. V okamihu, ako som ním otočila druhýkrát, mi niekto trhol retiazkou a do ucha mi zasyčal Snapov hlas: "Takéto vecičky sa nekradnú. Oznámim to riaditeľovi!" To sme však už leteli spleťou farebných obrazov. Hoci som časovrat v živote nepoužila, bola som viac než presvedčená, že niečo nie je v poriadku. Tou maličkou vecičkou som pootočila len dvakrát, ale my sme leteli už poriadne dlho! Začínala sa mi točiť hlava, žalúdok sa vzpínal a kolotoč neutíchal. Snape sa stále pevne držal retiazky a niečo vrieskal, ale nerozumela som mu ani slovo.
Farebné obrazy bledli a znovu získavali ostrejšie farby, počula som niečí krik, hukot vody, znovu farby bledli, siveli, kolotoč ustával, až sme konečne zastali i my. Od úžasu som otvorila ústa. To nie je možné! Určite nie! Síce som o tomto období veľa čítala, zaujímala sa o to, nikdy som sa tu nechcela ocitnúť.
Pod nohami nám rástla mäkká a zelená tráva ako doma, obloha bola rovnako bledomodrá ako v Rokforte, ale tie vtáky, čo lietali vzduchom! Obrovské jaštery s dlhočiznými zobákmi plachtili dookola, akoby zháňali potravu. Vydávali škrekľavé zvuky a červené kohútiky sa im jasne vynímali na temenách hláv. Pozrela som pred seba, verila som, že sa mi to len zdá, no nanešťastie moje oči ma ešte nikdy nesklamali. V diaľke skutočne postávali mohutné jaštery so zelenými šupinami, dlhými štíhlymi chvostami a krkom dvakrát dlhším než má žirafa. Keď som sa prehrabala v pamäti, uvedomila som si, že sú to Diplodoky. Vedľa nich poskakovali malé Comptognathusy... Hlasný rev ma prebral z ohromenia. S hrôzou v očiach som sa otočila k Snapovi.
"Merlin!" uskočila som spred jeho nahnevanej tváre, bielej od zlosti. Takého nahnevaného som ho ešte asi nevidela. "Ale ste ma vyľakali!" vyjachtala som.
"Čo - ste - to - urobili? Vysvetlite mi to! Okamžite!" No, Gabrielle, máš problém.
"Ja neviem. Ten časovrat je asi pokazený alebo čo. Nechápem, kde sa mohla stať chyba."
"Že pokazený! Ja vám teda poviem, kde sa stala chyba! Ten predmet ste vôbec nemali chytať do rúk! V živote som sa nestretol so situáciou, že by sa niekto pomocou časovratu dostal do obdobia KRIEDY!!! Okamžite mi ho dajte!"
"Ehm, pán profesor," ozvala som sa znepokojená správaním pterodaktylov nad nami, "myslím, že by ste nemali tak kričať. Dráždi ich to."
"Čo?" strhol sa neprítomne a pozrel hore. Hnev v tvári mu vystriedal strach.
"BEŽTE!" zreval.
Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Presne v tej chvíli sa skupina pterodaktylov vrhla dolu s jediným úmyslom. Pochutiť si na tých chutných sústach, čo sa znenazdajky zjavili pod nimi. Nevedeli, odkiaľ sme prišli, ale zrejme cítili tlkot našich sŕdc, náš pach...
Po troch krokoch som zacítila pod nohami len uvoľnenú skalku, začula svoj vreskot, čo sa mi vydral z hrdla a silná magnetická príťažlivosť ma ťahala dolu...

Srdce mi divo bilo, mŕtva od strachu som pozerala pod seba, do hlbokej rokliny a z posledných síl sa držala akéhosi kameňa. Stačil by pohyb a ležím dolu. Rozdrúzganá, prípadne zožraná.
"Au!"
Zrazu ma Snape dosť nešetrne strhol k sebe a ja som si obšuchla hlavu o koreň neznámej rastliny. Sedeli sme na skalnom previse, pritlačený tesne ku sebe, nad hlavami nám videli červíky hrubé ako palce...
"Pán profesor... to bolí!"
"Teraz mlčte!"
"Ale..."
"MLČTE!" Rukou mi prikryl ústa. Škriekanie silnelo. Počuli sme plieskanie krídel. Pterodaktyly cítili našu prítomnosť, dráždila ich, lomcoval nimi hnev, no prístup mali znemožnený.

Plieskanie postupne zanikalo. Odleteli. Konečne som sa mierne uvoľnila a odtiahla sa od Snapa.
"Čo budeme teraz robiť?" obzerala som sa okolo a snažila sa nehíkať a neľakať sa pri pohľade na rôzne živočíchy.
"Ukradli ste ten časovrat?"
"Samozrejme, že nie. Za čo ma máte?" ohradila som sa popudene.
"Potom skutočne neviem, čo ste urobili..."
"Ja? Hádam on! Je nanič! Možno mi zabudli povedať nejakú dôležitú formulku alebo čosi podobné!"
"Pri používaní časovratu nie sú potrebné zaklínadlá ani nič podobné!"
To isto. Ja som zrejme výnimka. Ešte hodnú chvíľu sme sedeli skrčení v tej úzkej chodbičke. Snape ma viackrát napomenul, že mám byť ticho, lebo rozmýšľa. Ja som rozmýšľala tiež, ale potrebovala som to aj konzultovať. Či sa pokúsiť nejako opraviť tú haraburdu v mojich rukách alebo pôjdeme ďalej a necháme sa zožrať nejakými mäsožravcami...
"Pôjdeme dolu. Skúsime nájsť niečo pod zub a bezpečnejšie útočisko."
"A kadiaľ akože chcete ísť?"
"Tadiaľto," ukázal s úplnou samozrejmosťou na uzučkú chodbičku za nami. No, tak ten si trúfa. Ak sa zasekneme na pol ceste...
Nič sa nedalo robiť. Prvý šiel Snape, ja za ním. V chodbe bolo málo vzduchu, nos som už mala plný maličkých múch. Mala som pocit, že sa ma pokúšajú z vnútra rozožrať, ale ruky som nemala k dispozícii a tak som len zatínala zuby a po lícach mi stekali slzy bolesti. Ak čo najskôr nevyjdeme von, začnem kričať alebo v tom lepšom prípade zabijem aj Snapa!
Na moje i Snapovo šťastie nám onedlho do nosa udrel svieži vetrík. Netrvalo dlho a vyliezli sme takmer uprostred džungle. Pred nami sa rozprestierali tmavozelené paprade, vysoké stromy pripomínajúce palmy, modré nebo, napravo i naľavo rástli farebné kvety, rôzne bobule... Človek mal pocit malosti, bezradnosti, stratenosti... Vôkol bol zatiaľ pokoj. Stegosaury sa pásli, sem-tam vydali kvikot, akoby upozorňovali svoje mláďatá, nech sa nevzďaľujú, Iguanodony si pozorne prezerali byliny, vlniace sa vo vánku... Pomalým krokom sme ich obchádzali a snažili sme sa narobiť čo najmenej hluku. Vyzerali pomerne mierumilovne a nevyvolávali vo mne dojem, že by sa po nás chceli rozbehnúť, ale človek nikdy nevie.
Niečo mi dopadlo na hlavu. Maličká červená bobuľa z palmového stromu nado mnou. Takí sme boli zaujatí Stegosaurami, že sme zabudli vnímať druhú stranu. Pozrela som nahor. Kútikom oka som zazrela ako si Snape s výhražným výrazom priložil prst na pery.
Priplietli sme sa pod nohy Apatosaurovi. Našťastie to bol bylinožravec, ale keby nás udupal... Zrejme by sme si už ani nepípli.
"Môžeme byť radi, že sú pokojní, inak..." Vetu som nedokončila, lebo atmosféra sa razom zmenila. Apatosaury znehybneli a pozreli jedným smerom. Nedalo mi, aby som sa i ja neobzrela, ale nevidela som nič. Len tráva sa vlnila v jemnom vetríku, stromy sa nepohli, slnko na nebi žiarilo rovnako ako predtým a predsa boli dinosaury v najbližšom okolí nervózne. Zdvíhali nohy, dupali, mávali chvostami... Robili všetky činnosti, nebezpečné nášmu životu.
"Poďte, využijeme ich nepozornosť a prejdeme," šepol mi Snape. Bohužiaľ sme zistili, že to nebude možné, lebo z neďalekého zátišia vystrelil obrovitánsky Tyranosaurus.
Bol taký nádherný! Mohutné telo mal pokryté bledými škvrnami, dlhým chvostom udržoval rovnováhu, nohy prepletal v rýchlom behu a krátke ale ostré pazúry na predných končatinách žiadostivo zatínal. Sústredil sa len na jedno. Korisť.
Ostré zubiská sa mu ligotali v slnečných lúčoch, oslepovali ma... Nemohla som od neho odtrhnúť zrak. Ak by to nebol nebezpečný mäsožravec, hneď by som ho prijala za domáce zvieratko.
Celkom som zabudla na okolitý svet, dokonca som si neuvedomila, že ma Snape už hodnú chvíľu ťahá za sebou. V tom hluku a dupote som nepočula, čo vykrikuje, no výraz na jeho tvári ma len usvedčoval v tom, že je to šťastie. Pre mňa.
Apatosaury sa pomalým krokom snažili presunúť do bezpečia. Ja by som nemohla byť nimi. Pohybovať sa rýchlosťou slimáka s vedomím, že ma o chvíľu roztrhajú Tyranosaurie zuby...

Skryli sme sa vo vysokej tráve a odtiaľ sledovali hrôzostrašný výjav pred nami. Zúfalý ryk najpomalšieho Apatosaura sa rozliehal po okolí, radostný rev Tyranosaura sa nám zarýval hlboko do srdca... Takto možno skončíme i my! Musí byť nejaká cesta späť! Musí!
Odvrátila som pohľad od zakrvavených zubov obrovského krásavca a aspoň akú-takú útechu hľadala u Snapa.
"Čo budeme robiť? Musíme sa predsa dostať späť!"
"Môžete chvíľu držať jazyk za zubami?! Dajte mi ten časovrat, nech to skúsim ja!"
"Nie!"
"Prosím?!"
"Nemôžem vám ho dať! Nesmiem!"
"Som váš profesor! Okamžite mi ho dajte!"
"Ja viem, ale profesor Dumbledore mi prikázal, že ho nemám púšťať z ruky."
"Sme v divočine! V období kriedy!"
"I tak."
Snape na mňa neveriaco hľadel: "Toto si odskáčete u riaditeľa."
"O tom pochybujem. Neviem, ako by ste sa tam chceli dostať."
"Zapadá slnko," vyhlásil zrazu.
"A?"
"Musíme si predsa nájsť bezpečný úkryt na noc! Chcete vari zostať tu? Prosím. Ja však nemám chuť stať sa jednohubkou pre tieto "milé" stvorenia."
"Veď jasné," hundrala som si popod nos a opatrne sa obzerala okolo seba, či na nás nestriehne ďalší Tyranosaurus. Tých pár krokov sme prešli bez ujmy na zdraví a zastali sme pri vysokom kopci. Bol z drievok, kde-tu nejaký mach, lístky... Celkom bezpečné miesto na prenocovanie. Prípadne na prevŕtanie sa dnu, do tepla.
Zaškvŕkalo mi v bruchu. Skôr, než som stihla niečo povedať, Snape hrozivým tónom vyhlásil: "Ani mi nenapadne zháňať vám jedlo. Vydržíte do zajtra. Snáď sa vrátime čo najskôr."
"Dobre." Gabrielle, veď si vydržala už aj horšie veci, no nie?! Schúlila som sa na zemi, čo najbližšie k machovému kopčeku, aby som sa trochu zahriala a pozorovala oblohu. V tejto krajine sa neuveriteľne rýchlo stmievalo. V priebehu pár sekúnd sa okolie ponorilo do temnoty, len tu a tam blikali hviezdy. Z diaľky sa ozýval rev, krákanie... Snape sedel vedľa mňa, ruky mal prekrížené na hrudi, oči vyvalené a obzeral sa po okolí. Nech, pomyslela som si, ja sa pokúsim vyspať. Kašlem na neho. Zvinula som sa do klbka a o pár minút som už plávala v krajine snov. Stres a napätie urobili svoje.
Uprostred noci som sa zobudila, akoby ma hodili do ľadovej vody. Nad nami sa ozývalo chrapčanie.
"Čo je to?" zašepkala som a chcela sa postaviť.
"Ani sa nepohnite."
Do duše sa mi začal vkrádať strach. Z vrcholku kopca stekali niečo slizké. Po okolí sa ozývali mľaskanie a praskanie škrupín. Dúfam... Nie! Nie je možné, že by sme sa rozhodli nocovať práve pri dinosauriom hniezde! Dinosaurus nad nami sa očividne tak pohrúžil do chutnej večere, že nedával dostatočný pozor, pretože zem sa zatriasla, ozvalo sa zapišťanie a požierač vajec zletel dolu. Zastal priamo pred nami. Vyskočila som.
"Nie!" šepol Snape, ale ja som sa nemienila nechať zožrať. V tme som zazrela obrysy niečoho obrovského. Ozvalo sa zachrupčanie a pahltný dinosaurus bol bez hlavy. Na moje šťastie som od rána nič nejedla a nedostatok svetla mi zabránil povracať sa. Zo všetkých hniezd sme si museli vybrať práve nášho krásavca!
"Je preč?" spýtal sa Snape bezhlasne a práve v tej chvíli, keď som chcela prikývnuť, tesne pri mne zastala obrovitánska papuľa. Začala ovoniavať vzduch. Dychčala. Ovanul ma smrad. Vydala zvuk podobný zavrčaniu.
"Merlin!"
Nie, to som nemala. Tyranosaurus zareval a chňapol po mne. Len tak-tak som sa stihla uhnúť. Celá som bola od jeho slín, vzduch priam vibroval, zem sa otriasala pod jeho revom... Áno, bola som hlúpa, nemala so vydať ani hláska, ale už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Ja i Snape sme sa rozbehli každý iným smerom. Môj krásavec si vybral mňa. Potkýnala som sa vysokou trávou, nevidela som ani na krok, za mnou sa šíril smrad z dinosaurej papule...
Tyranosaurus znovu zareval. Chňapol po mne. Nemohla som uveriť svojmu šťastiu, ale netrafil. Odšklbol mi len z habitu. Povetrím preletel červený a následne zelený záblesk. Tyranosaurovi to neublížilo, len sa ešte viac rozbesnil. Každý jeho krok ma zvalil na zem, v boku ma už pichalo, síl ubúdalo. Už dlho nevydržím. Ak povolím - zožerie ma. Ak budem utekať ďalej - roztrhne mi pľúca. Skôr ako som sa stihla rozhodnúť, čo urobím, pribehol zľava druhý Tyranosaurus a pustil sa do môjho krásneho prenasledovateľa.
Od úľavy som sa zviezla do trávy. Lapala som po dychu a snažila sa upokojiť si srdce. Nič som nepočula, len vyplašený tlkot môjho srdca, svoj nepravidelný dych a po vnútri sa mi rozlievala radosť. Ja žijem!
Z diaľky vystrelila červená svetlica. Ja toho Snapa zabijem! Ak povolá všetky mäsožravce z tejto džungle, nepomôže nám už nič. Tyranosaury sa však i naďalej trhali, revali, kosti im chrupčali a tak som sa čo najtichšie snažila dostať z ich dosahu. Smerom k červenému záblesku.
Ak ma niečo teraz zožerie... Ak nenájdem Snapa... Ak umriem od strachu... Ak sa už nevrátim...
"Willamsová!" ozvalo sa spoza mňa.
"Merlin! Zas! Ja dnes asi dostanem infarkt!" zapišťala som a trasúcimi rukami si uhládzala ofinu.
"Nebojte sa. Tu nám nič nehrozí. Je to nejaká prázdna jaskyňa."
"To sme už zažili," frflala som, ale predsa som sa natisla do kamenného otvoru a o chvíľu mi už klipkali oči.
"Pokojne si môžete pospať. Budem dávať pozor."
Bol pozorný. Nechcelo sa mi už nad ničím premýšľať. Chcela som byť v inom svete, bez strachu, krvi, pachu zdochlín... Ovlažiť si pery v chladivom potôčku, nasýtiť sa tvarohovými šatôčkami, dokonca miešať tie zložité elixíry...

Slnečný lúč ma šteklil na viečku. Vytrvalo a nežne. Bol rozhodnutý nenechať ma spať už ani minútu. Pomaly som si pretrela oči a oprela sa o lakte. Ak by tu nežili krvilačné dinosaury, bola by to úžasná krajina. Nádherná, pokojná...
Pozrela som vedľa seba s tým, že sa rozlúčim s pokojom. Snape tam nebol! Okamžite som sa vzpriamila. Zožrali ho? Ale prečo potom aj mňa nie? Sama neviem prečo, zrak mi spočinul na habite. Časovrat! Zmizol! Zhrozene i naštvane zároveň som si prehrabla vlasy. Ten sviniar! Zabila by som ho! Prečo tie dinosaury nezožrali jeho? Akú službu by tým urobili ľudstvu!
Skutočne ten časovrat nefungoval len v mojich rukách? Prečo? Vedel to Dumbledore? Zrejme áno. On vždy vedel všetko. Povedal mi, že ho nemám púšťať z ruky. Tak prečo ma neupozornil? A prečo ma Snape nechal tu? Samu? Opustenú v cudzom svete, obklopenú mäsožravcami, divými rastlinami, vrtkavým počasím...
Sama som sa čudovala, že si kladiem takéto otázky. Snapovi predsa vždy viac záležalo na vlastnej koži ako na iných ľuďoch. A bohužiaľ, už sa nikdy nevráti. Budem sa musieť sa prebíjať sama.
Posledné, čo som vyštekla predtým, než som zazrela pred sebou žltkasté zuby, bolo: "Bodaj by si sa ocitol v inej dimenzii, ty hlupák!"

Ruža
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Beruška:o) Beruška:o) | Web | 6. října 2010 v 17:05 | Reagovat

Ňo, keď budem mať čas, asi si prečítam. Ďakujem za pochvalu, aj ty máš krásny design!
Jeseň je kráasne obdobie. A je pravda, že cez leto tu nie je škola a žiadne učenie ani stresy.
Ale tak keď si to tak vezmeš, vlastne všetci si tým musíme prejsť. Možno si hovoríme, jáj, ako sa ty len máš, už nechodíš do školy a nemusíš sa učiť. Ale aj oni sa museli učiť a chodiť do školy. Len cez to preplávali s chladnou hlavou a otvorenou mysľou. :-)

2 amane amane | Web | 6. října 2010 v 17:05 | Reagovat

tak toto ma úplne dostalo :-D priznám sa zo začiatku som váhala ale potom ma to úplne chytilo :-) no a ten koniec! krásne :-P

3 Saďa Saďa | 10. října 2010 v 11:12 | Reagovat

Konečne som sa k tomu dostala a mohla si to prečítať. Počas čítania som si predstavovala tú krajinu a normálne by som tam chcela byť :-D. Možno by ma zožrali ale o to poznanie to stojí :-). Super téma, vynikajúco napísané, hlavne ten slnečný lúč :-)  :-).

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 10. října 2010 v 11:21 | Reagovat

Veľmi pekne ďakujem.
Saďka, snáď ti to trochu zdvihlo náladu. Teší ma, že to bolo tak napísané, že ste si to dokázali predstaviť, lebo toto bolo písané počas slabších dní. :-D
Len si nie som istá, aký slnečný lúč myslíš.

5 Sayuri Sayuri | 16. října 2010 v 19:07 | Reagovat

:D  poviedka skvelá, naozaj pekné opisy, všetko sa dalo krásne predstaviť... a ten rozzúrený snape na začiatku ma rozosmial... :D len mi nehovor, že na maturitu z bioly treba vedieť rozoznávať dinosaury, lebo už som vedeniu nadiktovala maturitné predmety a meniť mi ich nebudú... :D

6 Raniya Raniya | E-mail | Web | 17. října 2010 v 15:00 | Reagovat

Ďakujem... a nie, neboj, netreba (teda aspoň myslím) to len my sme opakovali historický vývoj Zeme a živočíchov, ale nie kvôli maturite, skôr na prijímačky. Ale to je jedno, nie? Ja by som radšej rozoznávala na mature dinosaury ako nejaké listy :-?

7 marika-alouette marika-alouette | 11. února 2011 v 21:14 | Reagovat

Joj, Ran, toto bolo také nepekné ;-) Pre Merlina, veď ona tam ostala sama! Toto bolo od Snapa hnusné O_O  O_O  O_O Ale inak sa mi to strašne páčilo, bolo to skvelo napísané ♥♥♥ Len ten koniec ;-)

8 Raniya Raniya | E-mail | Web | 12. února 2011 v 8:08 | Reagovat

:-D :-D :-D :-D Marika, všimni si poslednú vetu-žltkasté zuby. Ak chceš, môžeš si predstavovať, že sa Snape vrátil. :-D :-D :-D
V každom prípade, som rada, že sa ti to páčilo :-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.