Priesvitná láska

5. září 2010 v 19:21 | Raniya |  Mix :)
Taká odreagovávačka :)
A vyzerá to tak, že to bude mať aj pokračovanie...




 C
elých jedenásť rokov som prežila v presvedčení, že som obyčajné dievča, s trochu vyhrnutým nosom a pehami na ňom. Čierne vlasy som si ovíjala okolo hlavy ako veniec, hrabala sa v piesku, maznala s mačatami, nos si utierala do rukáva... Ani vo sne by mi nenapadlo, že raz k nám zavíta maličký mužíček s obálkou pre mňa. Obsahovala list, v ktorom mi oznamovali, že som bola prijatá na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Na námietky mojich prekvapených rodičov im Flitwick (tak sa volal ten mužík) vysvetlil, že som sa narodila s magickými schopnosťami a odvtedy som tam zapísaná. Voľky - nevoľky museli moji rodičia súhlasiť a prvého septembra som sa priviezla purpurovou lokomotívou priamo do areálu. Čakala nás už len plavba cez tmavé jazero a o chvíľu sme už stáli uprostred Veľkej siene. Klobúk vykrikoval jednotlivé mená, až sa dostal k môjmu.
"Syossa Remontová!"
Vytackala som sa z hlúčiku zostávajúcich žiakov a s malou dušičkou si sadla na nízku stoličku. Nevedela som si predstaviť, do ktorej fakulty by ma mohol zaradiť. Bála som sa, že jej budem robiť hanbu.
"Chrabromil!" vykríkol klobúk bez okolkov a ja som s ľahkosťou zoskočila dolu a náhlila sa k dlhému stolu, ktorý sa triasol od búrlivého potlesku. Už na prvý pohľad mi boli všetci sympatickí. Sadla som si vedľa ryšavého dievčaťa, ktoré sa mi predstavilo ako Irena. Moju pozornosť upútali farebné okná a onedlho aj poschodové pudingy.
"Sir Nicolas de Mimsy-Porpington!"
Zdvihla som zrak, aby som vedela, koho s toľkým nadšením v hlase zdraví Irena. Pred nami sa zjavil duch! Vážne to bol duch! Mal pekné kučeravé vlasy, láskavé oči, naškrobené oblečenie... Príjemný chlapík, len čo je pravda. Nečudovala som sa teda jej radosti.
"Zdravím vás, dámy," usmial sa a na lícach sa mu vytvorili jamky. "Vidím, že Chrabromil má nové posily. Ale sú vaše ctené mená?"
"Ja som Irena Artisová."
"A ja Syossa Remontová."
"Veľa som o vás počula...."
"Syossa. Aké pekné meno. Cudzieho pôvodu?" prerušil Nicolas Irenu.
"Myslím, že áno. Moja mama je z Kuby."
"No toto!" spľasol rukami. Celý večer strávil s nami a keď som sa večer zakutrala do teplých a mäkkých perín, bola som šťastná. Na svoj nový život som sa tešila.
Ďalší deň sme mali možnosť zoznámiť sa so skleníkom číslo jedna. Rastliny ma fascinovali, no keď som poznamenala, že by som také rada pestovala v izbe, profesorka Sproutová sa len zasmiala s tým, že by som si to veľmi rýchlo rozmyslela, keďže by mi požrali väčšinu osobných vecí. Irena sa zamračene odsunula.
Aj čarovanie sa mi veľmi páčilo. Hneď na prvej hodine na mňa Flitwick, na znak toho, že sa už poznáme, žmurkol, čo ma veľmi potešilo.

Prešiel mesiac. Hodiny plynuli bez problémov, len elixíry boli pre mňa zádrheľom. Myslela som si, že je to ako miešanie cesta na koláče. Veď tak často som sa hrala, že varím a pečiem! No Snape ma veľmi rýchlo vyviedol z omylu.
"Svet ešte takú hlúpu hlavu nevidel! Mali ste tam dať štipku mäty!"
"Ste slepá?!"
"Chcete ma presviedčať, že ste urobili všetko podľa pokynov? A čo druhý a tretí riadok?!"

Takéto a ešte horšie vety boli na dennom poriadku, čím sa moje sebavedomie značne zmenšovalo. Sem-tam sa mu podarilo dojať ma k slzám a tak som sa na obed vyberala opustenou chodbou, len aby ma spolužiaci nevideli uplakanú.
"Syossa!" zvolal v jedno poobedie Takmer bezhlavý Nick.
"Nick!"
"Ako sa ti darí? Ale, čo to vidím?! Slzičky na tvojej krásnej tváričke? Kto sa do teba pustil, nech sa s ním popasujem!"
Musela som sa zasmiať na jeho snahe rozveseliť ma.
"Už mi nič nie je. Stačí mi tvoja prítomnosť a hneď mi je lepšie."
Nicolas sa usmial a pozornejšie sa mi prizrel: "Znovu Snape, čo?!"
Vzdychla som si: "Hej."
"Z toho si nič nerob. Taký je ku všetkým."
"Áno. Ale mne to vadí. Chcela by som sa zlepšiť, no nech sa akokoľvek snažím, výsledok je nulový."
"Treba len trpezlivosť. Tá je kľúčom ku všetkému."
Zaškerila som sa: "To isto. Keby to tak bolo, už dávno by som sedela na ministrovej stoličke."
Takmer bezhlavý Nick sa od srdca zasmial a položil mi ruku na plece. Telom mi prebehli zimomriavky. Mal také studené ruky!
"Ver mi. Ak sa človek snaží a chce, niečo určite dosiahne. Či to trvá sekundu, deň, rok, na tom nezáleží. Dôležité je, že vyvíjaš svoju snahu na niečo, čo chceš. Raz budeš hrdá na seba a všetko, čo si dosiahla. Uvidíš."
"Aha... tak... ďakujem za povzbudivé slová," usmiala som sa. "Budem si ich pamätať. Ale teraz už musím ísť, nemeškám na lietanie."
"Tak sa maj, Syossa!"

***

Večierok bol v plnom prúde. Každoročná Hallowenská oslava bola úžasná, ale táto štvrtá bola niečím iná. Sama som nevedela čím, no telom mi prechádzalo jemné chvenie, zmocňovala sa ma nervozita. Taká, že som si nevládala ani rozčesať vlasy. Irena si ma teraz bez slova premeriavala, no nepovedala nič. Spoločne sme zišli dolu.
Keď ma po dvoch hodinách Irena upozornila, na líca mi vystúpila červeň. "Nepozeraj sa stále tým istým smerom. Je pristarý."
Nemala predsa odkiaľ vedieť, že niekto môj pohľad priťahuje ako magnet. No predsa som sa posnažila. O pár minút k nám priletel Nicolas.
"Tak čo, dámy? Ktorú smiem požiadať o tanec?"
Irena zamrmlala niečo ako: "S mŕtvymi netancujem." Ja som mu však s radosťou podala ruku a spolu sme pretancovali celý večer. Áno, bol to mierne náročný tanec, keďže každú chvíľu moja ruka preletela jeho telom, no na nálade nám to neuberalo. Práve naopak. Bola ešte bujarejšia.
V ten večer som bola presvedčená, že dievča, ktoré by v tom okamihu bolo šťastnejšie, neexistuje. Nasledujúce dni som však bola čoraz viac zadumaná. Párkrát som prepočula poznámky učiteľov, nejedla som, bdela. Ako mi to vtedy povedal Nicolas? Dôležité je, že svoju snahu vyvíjaš na to, čo chceš. A ja som niečo chcela. Presnejšie niekoho. A tak som sa rozhodla, že svoje šťastie vezmem do vlastných rúk.
"Nik? Môžeš na slovíčko?" pristavila som ho ďalšie ráno. Zatváril sa prekvapene.
"Syossa! Čo potrebuješ?!"
"No... chcem sa ťa niečo opýtať."
"Ale pravdaže, len sa pýtaj."
Ešte chvíľu som váhala.
"No tak, Syossa, čo sa deje?" zatváril sa znepokojene.
Zhlboka som sa nadýchla a vystrelila: "Čo ku mne cítiš?"
"Ech... prosím?"
"Pýtam sa, či ma máš rád. Chcem vedieť, čo ku mne cítiš."
"Syossa... ja..." Tváril sa vydesene. "Čo je toto za otázku? Mám ťa rád... ako... ostatných."
Bublina nádeje vo mne v okamihu praskla. Zrejme videl to sklamanie, čo sálalo z celého môjho tela.
"No tak, hádam nebudeš plakať," ozval sa bojazlivo pri pohľade na moje ligotajúce sa oči.
"Nie," šepla som.
"To som rád."
"Ale prečo?"
"Čo... prečo?"
"Prečo som len ako ostatní. Prečo to nemôže byť niečo viac?!" Teraz sa už naozaj bál. Neustále sa obzeral po chodbe, žmolil si ruky, prehĺtal...
"Odpovedz... A úprimne."
"Syossa... ty si človek a ja... duch," zasmial sa neúprimne. "Si živá bytosť z mäsa a kostí. Ja som len otlačok duše. Povedal by som, že je to nezmyselná otázka."
"Ja si to nemyslím. A okrem toho, aj ty si bol človek. Aj teraz sa tu prechádzaš, rozprávaš sa so mnou, dýchaš..."
"Ale to je iné, pre Merlina! Nechaj to tak, Syossa. Že ti aj niečo také napadlo!"
"Vieš, že ti celkom neverím?" Bola som ochotná nepustiť sa svojho záchranného lana. "Všimla som si, že sa na mňa milo usmievaš, hľadíš na mňa inak, si ku mne milý..."
"Slečna Remontová, to by stačilo. Okamžite sa vráťte do klubovne. Zrejme máte mylné predstavy. Neviem, kde ste vzali, že by živý človek mohol tvoriť pár s duchom, ale je to hlúposť. A teraz už choďte."
"Miluješ ma?" spýtala som sa priamo, hoci som videla, že sa už hnevá. Darmo. Som z Chrabromilu. Odvaha mi nechýba.
Nick na mňa len zazrel, pokrútil hlavou a otočil sa mi chrbtom. Pochopila som. Porazenecky som sa vliekla po chodbe. Na rohu som však začula tichý šelest.
"Áno."
Akoby do mňa strelil šíp. Rýchlo som sa obrátila, ale on tam už nebol. Nevadilo mi to. Mala som nádej. A odhodlanie. Prúdili mi v žilách a zakazovali mi vzdať sa. Veď povedal áno. Áno. Áno. Áno. ÁNO!
Od toho okamihu som mnou neprehovoril ani slovo.
Ja som poctivo študovala celé veľké prázdniny, ako by sme sa mohli dať dokopy. Bohužiaľ, nenapadlo mi nič. Len jediná možnosť. Mala som z nej strach. A veľký.
Jediný spôsob ako sme my dvaja mohli byť spolu, bol, že by som sa i ja zaradila k životu duchov. A to len jednou cestou. Smrťou. Smrť. Ako zvláštne to slovo chutilo. Prinášalo so sebou mnoho neprebádaného. Istú sladkosť. A bola tu potrebná aj neuveriteľná odvaha. Možno taká, akú som v sebe ešte neobjavila.
Nikomu som sa so svojimi úmyslami nezdôverila. I tak mi nemali ako pomôcť. Prehrabávala som sa v knihách, novinách, učebniciach...
Podrezanie žíl som zavrhla. Na to som nemala žalúdok. Kliatby by mi tiež nepomohli. Neovládala som ich techniku. Našla som len jeden spôsob. Elixír. Malo to však háčik. Ja som ho namiešať nedokázala. Hoci by mi zrejme postačil akýkoľvek elixír, ktorý by bol nesprávne namiešaný, ja som chcela dokonalý. A tak som sa v jednu noc zahalila do župana, vzala lampáš a po špičkách sa vybrala vyrabovať Snapov kabinet. Doslova. Mala som z pekla šťastie. Nikoho som nestretla, no nočné zvuky ma vyrušovali pri mojej činnosti a tak som nechtiac rozbila akúsi fľaštičku.
Celé telo mi zamrelo. Ak ma tu teraz Snape nájde, zabije ma. Aspoň by mi ušetril robotu. Načúvala som tomu ohlušujúcemu tichu, ale nič sa nedialo.
Konečne som našla ten, čo som hľadala. Mal takú istú sivú farbu ako moje oči. Keď som ho zovrela v dlani, telom mi prebehla vlna horúčavy.
Pomaly som sa odkradla do prázdnej triedy. Dúfala som, že tu ma tak skoro nikto nenájde. Ešte to by mi chýbalo, aby mi hneď dali protiliek!
Sadla som si na chladnú lavicu a fľaštičku odzátkovala. Tekutina v nej sa lenivo prevaľovala a ja som po prvýkrát zaváhala. Keď ju vypijem, už nebude návratu späť. Už nikdy neochutnám jedlo, neodpijem si z tekvicového džúsu, nepocítim teplo ľudského tela... Ale budem môcť byť s Nicolasom. To rozhodlo. Patrila som mu telom i dušou. Od nášho prvého stretnutia. Chýbalo mi len jedno. Zbaviť sa svojho tela.
Priložila som si fľašku k ústam. "Veď sa ešte uvidíme," šepla som do ticha, tuho zavrela oči a na dúšok vypila sivú tekutinu.
Moje telo ovládol pocit, že sa mením na kocku ľadu. Flakón mi vypadol zo stuhnutých rúk a dopadol na zem, kde sa rozbil na márne kúsky. Telom mi šklbol horúci kŕč. Ďalší. A ďalší. Zvalila som sa na zem, kde som sa zvíjala v smrteľných mukách. Telo ako v ohni, myseľ v ľade... Hruď mi trhalo na kúsky, oči mi vytláčalo z jamôk, jazyk zapadal čoraz hlbšie a hlbšie, bránil mi nadýchnuť sa. Pud sebazáchovy donútil moje ruky strčiť si ich do hrdla a pokúsiť sa jazyk vytiahnuť. Zrazu mi telom preletela bolesť, akoby ma presekli napoly. A ešte raz. Nedalo sa to vydržať. Tiež som si mohla vybrať jednoduchšiu a menej bolestivú smrť.
Naraz to ustalo a pocítila som, ako sa môj duch zdvíha z tela. Akoby zo mňa opadla všetka ťarcha. Vzniesla som sa do vzduchu. Hm, poriadnu paseku som tam narobila. Všade sklo, ja rozvalená na ňom, nehybná, s očami vyvalenými...
Vtom dnu vbehol Snape. Zaklial a sklonil sa ku mne. Prechádzal prútikom po mojom tele, niečo si šomral... Tu sa zatváril šokovane. Zdvihol sa a vybehol von. Plachtila som za ním. Čudovala som sa, ako mohol tak rýchlo zistiť, že mu niečo chýba. A kde som. Vari má nejaký radar?
Zastavil sa pri kamennej príšere. Jasné, ide po Dumbledora a spoločne sa ma pokúsia prebrať. Je však neskoro. Spokojne som odletela. Vznášala som sa chodbami, obzerala sa, hľadala... Toho jediného, čo som milovala viac ako svoj život. Našla som ho. Moje splašené srdce ma naňho upozornilo skôr, ako som ho videla. Takmer bezhlavý Nick stál pri kozube a tváril sa zamyslene. Miluje ma. A ja jeho. Teraz už nič nebráni našej láske. Usmiala som sa. Moja priesvitná láska...



Ruža
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hermione Suzane Weasley Hermione Suzane Weasley | 5. září 2010 v 20:45 | Reagovat

mňa by pokračko potešilo, konečne niečo veď vieš, bez Snapa...najskôr však Liek na lásku :D

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 6. září 2010 v 15:51 | Reagovat

No... ja viem, šuncem sa s tým, ale mám takú silnú vnútornú vnemu, že ďalšia kapitola LNL bude až keď skončím s VZM :-?  Takže tak... Ale pravdaže, nie je to vylúčené.

3 Lienka Lienka | Web | 6. září 2010 v 15:51 | Reagovat

O_O  O_O
tak toto ma totálne dostalo!!
celý čas čakám kedy sa konečne objaví na scéne Severus.. a ono to akosi nieje o ňom! /aspoň zatiaľ 8-):D /
supeer. dúfam že to nebude len možno pokračovanie, ale určite pokračovanie :-D

4 Saďa Saďa | 6. září 2010 v 18:53 | Reagovat

Wááw tak toto je dobré :-D . Páči sa mi to, je to niečo úplne nové a moc dobré. Kiež by som aj ja mohla byť duch...

5 Raniya Raniya | E-mail | Web | 6. září 2010 v 22:01 | Reagovat

Háááá, žiaden Severus, pomaličky sa preorientovávam :-D

Vďaka :-) No určite, ty a duch a ja by som sa potom s kým rozprávala? S kým by som rozoberala svoje poviedky a chodila na chaty? Hm? Tak vidíš

6 Saďa Saďa | 8. září 2010 v 19:58 | Reagovat

Ale to by bolo skvelé byť duchom. Mohla by som niektorých strašiť :-D. Ále takých by sa veľa našlo neboj...a ešte omnoho viac vecí ako so mnou

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.