Tajomný denník

10. srpna 2010 v 16:22 | Raniya |  Mix :)
Myslím, že som sa práve zbláznila...

Prečo? Že toto dávam sem. Je to jedna z mojich prvotín, takže ak si to chcete prečítať, tak len na vlastné riziko, lebo je to staré... fú, ani neviem koľko... tak zo siedmeho ročníka? Je to tiež istým spôsobom FanFiction, ale nie s Harrym, ani so Snapom to nič nemá spoločné, ale s autorkou Virginou Andrewsovou. Teraz presne neviem, ako sa volala tá séria kníh, odkiaľ som toto čerpala, ale zatiaľ to čítali len dvaja ľudia. Im sa to páčilo, ale... Ako vravím, písala som to strašne dávno, teraz by som to už určite napísala inak, možno lepšie. Ale nechávam to v pôvodnej verzii. Veď som to napísala ako 12-ročná. Je to pamiatka :)
Takže vaše komentáre sú vítané a upozorňujem vás, že som si vedomá, že to nie je až taká sláva, ale našla som to a chcem to mať tu. Niečo iné...

**************************************************************

Pozerala som von oknom. Táto príroda bola vždy nádherná. Kvietky na poli sa mierne kolísali, akoby tancovali, akoby ma s nadšením vítali, akoby som bola ich kráľovná. Také šťastie som zažívala vždy cestou na dedinu k dedkovi.
"Ahoj," zvítala som sa s dedkom hneď po príchode.
"Áhoj, ty môj milučký," pozdravila som a pohladkala môjho milovaného psíka.
Keď som sa so všetkými zvítala, rozbehla som sa smerom k lesu, kde na jeho okraji stál osamelý opustený dom. Tento dom bol opustený už veľmi dlho, nuž sme ho s kamoškami používali pre vlastné účely. Objavovali sme jeho históriu.
"Serus, Magdi," pozdravila som Magdu, ktorá sedela rozvalená na starom deravom kresle.
"Čauko, Silvia! Konečne si došla! Už sme sa nevedeli dočkať. Bez teba by to nebolo ono. Tak čo, začneme?!" pokrikovali Zdena a Nika.
Každý víkend, keď sme buď prišli k našim starým rodičom, alebo v prípade Zdenky iba z domu, púšťali sme sa do skúmania podkrovia tohto starého spráchniveného domu. A hoci sme tento dom "obývali" už niekoľko mesiacov, ešte stále bol plný rôznych škatúľ, v ktorých sa nachádzali rôzne, ešte nepreskúmané tajomstvá, ktoré čakali iba na nás.
"Tak teda poďme, načo čakáme?! Ale cestou mi musíte povedať všetky vaše týždňové zážitky," zasmiala som sa a rozbehli sme sa hore.
Dom bol dvojposchodový. Bolo tam niekoľko kúpeľní, ktoré aj teraz ešte pamätali na svoju honosnosť, hoci boli polorozpadnuté a pokrývala ich hrubá vrstva prachu a tiež
záchody, na ktorých sú už poodtŕhané splachovacie tlačítka. Dve veľké izby a tri menšie. V jednej z tých väčších sme bývali. Nazvali sme ju salón. Ostatné sme tak často nepoužívali.
Pomaly sme vystupovali po schodoch. Pre bezpečný výstup sme si museli pamätať, ktorý schod sa prepadá a bolo ho treba preskočiť. Vyšli sme na povalu. Bolo tam dosť ponuro. Všade kopu neznámych pachov. S radosťou som vdýchla vzduch. Bolo v ňom cítiť dobrodružstvo.
"Toto je niečo pre mňa. Chcela by som v budúcnosti cestovať a zažívať rôzne dobrodružstvá," snívala Nika nahlas s otvorenými očami.
"Mňa to baví tiež, ale zároveň sa vždy desím toho, čo nájdeme tentoraz. Je to hrôzostrašné," povedala
Magda takým teatrálnym hlasom, že sme sa všetky rozosmiali.
"Tak teda. Magda bude mať západný roh, Nika južný, Silvia severný a ja východný," určila nám pôsobiská
Zdenka.
"Es es," pospevovala som si potichu s úsmevom  na perách.
"A hneď ako nájdete niečo zaujímavé, kričte," dodala ešte Zdenka.
"Ozaj, kričte. Aby sme počuli," doplnila Magda ako vždy. Podkrovie bolo totiž také obrovské, že sme nevideli z jedného rohu do druhého. Rozišli sme sa každá svojím smerom.
Zrazu za mnou niečo zašuchotalo. Tlmene som zhíkla.
"Čo je?" zakričala za mnou nejaká kamoška. Nebola som schopná jej odpovedať. Šuchot zosilnel a zrazu sa to ukázalo.
"Ach, to bol iba potkan," vzdychla som si od úľavy.
"Iba potkááááán," zakričala som babám späť.
Teraz som sa už mohla nerušene prehrabávať v škatuliach. Nato, ako sme tu už dlho, ich tu bolo ešte dosť. Naraz som objavila nejakú hrubú knižku. Otvorila som ju a uvidela niečo pomerne šokujúce.
"Babýýýýý, sem sa! Sevééér!" vrieskala som. O chvíľu už dobehli všetky tri.
"No čo, máš niečo?!"
"Áno, pozrite sa. Denník." Začala som čítať.



"Rubi Dumasová 19.7. 1842   Bugne

A už ma zase stará mama zavrela sem do podkrovia. A ani som nič neurobila .Je to nespravodlivé.
"Tak tu budeš, kým sa nenaučíš správať slušne!" zaškriekala stará mama. A to som ju iba chvíľku nepočúvala! Videl to kedy svet? A dala mi sem iba za fľašku teplej vody na celý deň! Veď v tridsaťstupňovej horúčave je to vrcholne odporné!
Je mi na omdletie. A keď si predstavím, koľko tu asi budem bez jedla, už teraz mi je zle. Prečo mám takúto rodinu? Prečo nemôžem mať obyčajnú starú mamu, ktorá by voňala buchtami, vždy mala po ruke nejakú sladkosť, vždy sa ma zastala, pohladila ma, či porozprávala mi rozprávku na dobrú noc?!"

Pozrela som na šokované tváre kamarátok.
"Hm, vy si myslíte, že v tomto dome a tu v podkroví robili také hrozné veci?" preglgla Nika.
"Vyzerá to tak, moje nervy," odvetila Magda.
"Ešte sa pozrime niekam ďalej," navrhla som a listovala ďalej.


"Rubi Dumasová   21.8. 1842   Bugne

Dnes som bola pozrieť svojho starého otca. Chudák, je na tom naozaj zle. A dnes mimoriadne.Za mojich pätnásť rokov som ho ešte nevidela v takomto úbohom stave.
Bol totálne opitý. Vyšiel zo svojej chatky na ostrovčeku, na sebe iba lopúchové listy, v ruke puška. Schovávala som sa na svojom kanoe za palmami. Nechcela som riskovať, že by si mal pomýlil s nejakou divou zverou. Po chvíli zastal, začal ňuchať nosom po okolí ,pozrel mojím smerom a znenazdajky vystrelil. Takmer som sa zrútila z môjho člnu, čo som sa tak hodila dolu. Skoro ma trafil.
Nič sa nikde nehýbalo, tak sa po nejakom čase rozvalil na zem a hlasno začal chrápať. Radšej som šla domov. Prídem inokedy."

"No nazdar. Tá mala riadne švihnutý život," ozvala sa Zdenka.
"To máš pravdu. Neviem si predstaviť, že by som ja mala niečo také zažiť," odvetila Nika s hrôzou v očiach.
"Viete čo, baby? Poďme radšej preč .Na dnes stačilo. Nepôsobí to na nás dobre. Prídeme inokedy," rozhodla som. "Ja idem."
"Aj ja," pridali sa baby a zbehli sme dolu schodmi von na lúku, kde bolo úžasne teplo, svetlo a voňalo to lúčnymi kvetmi.
"Nemôžem tomu uveriť. Normálny horor," povedala som si a rozbehla sa za kamoškami urobiť zvyčajný piknik.





 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lienka Lienka | E-mail | Web | 10. srpna 2010 v 20:12 | Reagovat

Jéj aké milé, pekné... tak z toho cítiť takú magickosť alebo ako to mám opísať :-) hlavne na začiatku, takú tu detsku fantáziu aku preživali tie dievčatá :-) mňe sa to páči, na to že to bolo písané keď si mala 13 rokov.. ja také niečo nenapíšem ani teraz, nieto v 13tich :-?

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 10. srpna 2010 v 20:19 | Reagovat

V 12tich :-D Som rada, že si to prežila. Mne sa to páči, predsa len je to moja robota, ale asi by som to nedávala na veľkú kritiku :-D

3 Lienka Lienka | E-mail | Web | 10. srpna 2010 v 20:23 | Reagovat

aha prepáč som si to akosi poplietla kym som to dočítala :D je to naozaj pekné :-)

4 Sayuri Sayuri | 10. srpna 2010 v 20:42 | Reagovat

nemáš pokračovanie? :)

5 Raniya Raniya | E-mail | Web | 10. srpna 2010 v 20:44 | Reagovat

Ach, toto som už raz počula :-D Nemám, to bolo len jednorázovka... akože teoreticky by to mohlo mať pokračovanie, ale...

6 Lily Lily | 11. srpna 2010 v 20:55 | Reagovat

To ja mám teraz 13 a ešte som sa ani nič nepokúšala napísať :D ak teda nerátam tie slohy čo sme písali na slovine, tie boli ozaj katastrofálne, len za taký opis postavy z knihy (samozrejme že som opisovala Snapa)som mala 1 :D...

Táto poviedka bola naozaj dobrá ;), a to si mala len 12...

7 Raniya Raniya | E-mail | Web | 11. srpna 2010 v 21:22 | Reagovat

Ďakujem :-)

8 Elenka Kožiakova Elenka Kožiakova | E-mail | 21. listopadu 2010 v 19:40 | Reagovat

Mile a peknaé

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.