Liek na lásku 5.časť

20. srpna 2010 v 17:53 | Raniya |  Liek na lásku
Špeciálne venovanie: Sadi, tá už zistí, prečo, teda aspoň dúfam
A mojej sestre-inšpirácia





Vajcové hrčky s mliekom



D
alšie ráno mrholilo a tak sme sa na celý deň utiahli do obývačky pri kozub. Popíjali sme varené víno, rozprávali sa... Snape ničím nenaznačoval, že by sa deň predtým niečo udialo. Bol uvoľnený, sem-tam niečo povedal... Pripomínal mi toho muža z prvého večera, keď som ho ešte len spoznala. I tak som však mala silné podozrenie, že akonáhle som sa od nich dvoch vzdialila, Snape začal svojho syna od svadby odhovárať. Inak večer prebehol pokojne a ja som zaspala o niečo rýchlejšie.
Ďalší deň som sa vytratila, len aby som nemusela byť sama so Snapom. Kúpila som si novú knihu a košeľu, znovu som si bola obzrieť svoje vyhliadnuté svadobné šaty a domov som sa vrátila až s Christianom. Nadšene som mu rozprávala o volánikoch a flitroch, ale nezdalo sa, že by ma počúval. V tvári sa mu zračila únava, sem-tam sa mu mykli svaly na sánke, čo bol neklamný znak toho, že len silou vôle udržuje svoj hnev na uzde. Nepoznala som však príčinu a tak som radšej stíchla. Pobozkala som ho na dobrú noc a so šteklivou radosťou som sa uložila na spánok. Na druhý deň sme totiž mali ísť na nejakú chatu.
Moju radosť však Christian skalil hneď ráno, keď mi oznámil, že on so mnou nemôže ísť.
"Ale veď sme sa dohodli! Plánujeme to už dlho!"
"Ja viem, Cherry! Nemôžem však za to, včera mi to povedali v práci, čo som im mal povedať?"
"Mohol si mi to povedať aspoň večer. Tešila som sa a..."
"Veď ty tam pôjdeš."
"Ja tam sama nepôjdem! Veď ani neviem kde to je!"
"Nepôjdeš sama."
"A s kým? Dúfam, že nie...," premkla ma zlá predtucha, ktorá sa hneď aj potvrdila.
"Môj otec ťa tam bude sprevádzať."
"Nie! S ním tam nepôjdem!"
"Cherry?!"
"Nie, vážne, ja... chcela som tam ísť s tebou..."
"Cherry, no tak, hádam sa len nebojíš môjho otca? On ti to tam len poukazuje, najete sa a večer prídem..."
"Určite?"
"Určite," usmial sa na mňa a pobozkal ma. V tej chvíli zišiel Snape dolu.
"Dobré ráno. Tak, slečna Danielsová, ste pripravená?"
"Dobré, nie, nie som."
"Tak na čo čakáte?"
"Choď, Cherry, ja musím ísť do práce. Večer prídem." Zakýval mi a zmizol za dverami. Zazrela som na svojho budúceho svokra. Spokojne sa uškŕňal.
"Počkám vás pred domom."
Zaťala som päste a vybrala sa pobaliť. Strach z blízkosti Snapa však prevyšovala zvedavosť ako to tam vyzerá.
"Už ste tam niekedy boli?" spýtal sa ma, keď som vyšla von.
"Nie."
"V tom prípade sa ma chyťte za ruku."
"Je to nutné?"
"Ak chcete skončiť niekde uprostred lesa, púšte či v cudzom dome, tak nie."
Keď to podal takto... Chytila som ho za teplú a mäkkú ruku. Príjemný stisk...
"Na tri. Raz... dva... tri." Otočili sme sa na päte a po chvíli rýchlej spleti obrazov sme zastali pred bielym domčekom. Strechu mal červenú, okolie domu bolo obklopené živým plotom, v ktorom bola zasadená hnedá bránička.
Vytiahla som si ruku z jeho zovretia a mierne zaostala.
"Idete?"
Kráčala som za ním... Obzerala sa...
"Sú tu na okolí aj nejakí susedia?"
"Myslím, že najbližší až o tri kilometre."
Moje nervy! Nech je už večer! Snape zavrel za nami bránku a zastavil za mnou. "Neviem, či sa vám tu páči, vyberala to... nevyberal som to ja."
"Je tu pekne," usmiala som sa pri pohľade na mäkký koberec z trávy a hnedú vyrezávanú lavičku na priedomí.
"Ešte ste nevideli vnútro, poďte," prešiel okolo mňa a odomkol. Ovanul nás chlad. Chodba sa niesla v žltej farbe a priamo pred dverami bolo točité schodisko z bledého dreva. Pomaly sme vystúpili po schodoch. Na prvom poschodí boli tri izby. Jedna natrená tmavou modrou, druhá zelenou a posledná jemnou oranžovou. Tá mala patriť mne. Položila som si tašku na posteľ a ponáhľala sa za svokrom.
Ten už stál v obývačke a prehrabával sa v krbe.
"Bude treba drevo, večer tu býva chladno. Tak, vidíte, tu máme obývačku. Veľa vecí by som tu povyhadzoval. Veď načo nám je tu toľko paliem? Je to tu ako v skleníku..."
Mne sa to celkom páčilo, ale nepovedala som mu to. Očividne bol voči svojej bývalej manželke zaujatý. Vyšiel medzi dvere: " Accio drevo!"
Takmer hneď za sebou zavrel dvere a vrátil sa do izby s náručou plnou dreva.
"To by nám mohlo stačiť."
Absolútne si ma nevšímal, naďalej viedol svoj monológ a prešiel do kuchyne.
"Hm, veľa tu toho nie je. Len vajcia a zopár... Pôvodne som si myslel, že s nami pôjde aj Chris a niekde sa cestou zastavíme, ale po takejto zmene plánu... No nič, aspoň tu nebudeme sedieť. Pôjdeme do lesa na hríby. Verím, že viete urobiť praženicu," pozrel na mňa.
"O to sa nebojte." Za mojim suverénnym hlasom sa skrývala neistota. Ja som rada, ak uvarím čaj. Takže praženica... to bude moje vrcholové dielo. Skutočne nie som žiadna kuchárka.
Pozamykali sme dvere a vybrali sa krížom cez lúku do lesa. Vyzeralo to, že sa riadne nachodíme. No čo, aspoň bude taký unavený, že nepostrehne celkom nie dobre urobenú praženicu. Pod nohami nám poskakovali lúčne koníky, bzučali včely... Mlčky sme prešli k lesu.
"Vyznáte sa v hubách?" prelomil Snape ticho.
"No... veľmi nie... ale muchotrávky rozpoznám."
"To nám stačí, aspoň sa nikto neotrávi," usmial sa.
Skoro som z toho úsmevu odpadla. Možno na neho tak dobre pôsobí horský vzduch.
"Pracujete predsa s elixírmi. Niečo by ste vymysleli, nie?!"
"Možno áno, ale so sebou som si ich nevzal."
"Tak to by bol problém."
"Pozrite, tam je plávka. Tam... pod tým stromom," zastavil ma a ukázal pred seba. Vytiahol nejaké hnedé vrecúško a doň začal ukladať rôzne lesné pochúťky, ako ich on nazval.
"Aj tam sú nejaké," nadšene som ukázala na dubáky. Priskočila som k nim a nazbierala za plné hrste.
"Páči sa mi vaše oduševnenie," poznamenal, keď som hríby vkladala do vrecka.
"Ak ma niečo baví, vidieť to na mne. Zväčša."
"Je pravda, že ak človek robí niečo, čo ho baví, prispieva to k jeho zdraviu, kráse..."
"Možno..." Pobrala som sa ďalej. Zatiaľ sa držal v úctyhodnej vzdialenosti, nemal nepríjemné reči... Dúfala som, že to tak aj zostane.
Nasledujúce štyri hodiny sme sa teda brodili pomedzi dlhé konáre, na niektorých miestach vysokú trávu, sem-tam cez nejakú kaluž...
"Škoda, že sme si nevzali niečo na pitie."
"Vidíte? Na to som celkom zabudol. Ste smädná?"
"Trochu." V skutočnosti som mala jazyk prilepený na podnebie už dobrú hodinu.
"Aj ja. Ale tu niekde by mal byť nejaký potok. Je v ňom čistá voda, nemusíte sa báť."
"Myslím, že teraz by som vypila aj žlč," zašomrala som. Tričko som mala prilepené na telo, po chrbte mi cícerkom tieklo... Slnko sa zrejme rozhodlo hriať dvojnásobnou silou. Aj za predchádzajúce dva dni.
Snape na mňa len pozrel a vybral sa napred. Po chvíli sme predsa len došli k priezračnej hladine.
"Nie že do nej spadnete!"
Zasmial som sa. "To nemám v úmysle. Ach, toto je ako božský nektár," radostne som privrela či a ovlažila si tvár.
"Stáva sa, že sa tu zjavia srnky či jednorožce..."
"Škoda, že tu nie sú aj teraz..."
"Je veľmi teplo. Možno vyjdú podvečer, pri západe slnka..." Trochu si odchlipol z vody. "Ak ste sa dostatočne osviežili, mohli by sme sa vrátiť. Dal by som si z tej praženice. Už sa na ňu teším."
"Hm." Ja teda nie.
"Až po vás," ukázal rukou pred seba. A tak sme sa krok za krokom vybrali do bieleho domu. Po vstupe dnu nás znovu ovanul ten príjemný chlad. Vyložili sme všetko na stôl v kuchyni a pustili sa do čistenia. Práca nám šla pekne od ruky...
"Toto by už mohlo stačiť, nie?" spýtala som sa neistým hláskom pri pohľade na plnú misu.
"Ale ja som poriadne hladný. No dobre, tak stačí. Mám vám pomôcť?"
"Nie, pokojne choďte von alebo čo. Už vás len zavolám."
Snape s úsmevom vyšiel von a ja som sa pustila do práce. Hríby som jeden po druhom nadrobno krájala, cibuľku som tiež našla, dokonca i olej... Rozbila som štyri vajcia a všetko hodila na panvicu. S radosťou som pozorovala ako sa mi vytvárajú hrudky, ako to syčí, pochvaľovala som samu seba... Až kým som nezačula akési zaškvrčanie a následne silný zápach zhoreniny.
"Pre Merlina!"
Schytila som varechu a pokúšala sa moje kuchárske dielo zachrániť oddelením od panvice. Veľmi to nešlo, ale nakoniec sa to podarilo. No z poriadne veľkej porcie zostal len kúštik. Zúfalo som rozmýšľala čo s tým. Potichu som otvorila okno, aby sa vyvetralo a zbadala som Snapa, ako sa plazí po zemi. Ktovie, čo to robil.
Pozrela som na "praženicu". Vtom som dostala spásonosný nápad. To, čo mi zostalo, som rozkrájala na kúsky, niektoré prihorené časti odrezala a hodila do hlbokej misy. Potom som schmatla mlieko, zaliala ho a použila ešte nejaké zahusťovacie kúzla.
Keď som to dostala do akej-takej podoby, spokojne som poupratovala a zavolala z okna na Snapa: "Pán Snape... poďte jesť!"
Ešte raz som kritickým okom prebehla po stole. Vyzeralo to vynikajúco. Dúfala som, že to tak bude aj chutiť.
"Hmmm, má to zaujímavý vzhľad," uznanlivo pokýval Snape hlavou, keď už stál pri stole. "A prosím vás, nevolajte ma pán Snape. Znie to, akoby ste volali na nejakého starého muža. A taký starý predsa nie som."
"Aha a ako vás mám volať?"
"Severus a ak chcete, môžeme si aj tykať. Nemám s tým problém," nastavil mi ruku.
"Cherry... a to s tým tykaním, ja neviem... ste otec môjho snúbenca."
"Ako chcete, Cherry."
Usmiala som sa.
"Tak... pustime sa do toho," vzal vidličku a nabral si. Po prvom súste mu tvárou preletel tieň, ale spokojne žuval ďalej. I tak som na ňom videla akési napätie. Čo to nie je dobré? Vložila som si do úst z tej masy aj ja... a skoro som sa povracala. Bolo to odporné. Nič hnusnejšie som ešte nejedla.
"Nejedzte to! Veď je to odporné!"
"Ale nie. Možno to má trochu inú chuť, ale jesť sa to dá," snažil sa ma upokojiť.
"Aspoň mi neklamte!" vyskočila som od stola a vybehla do záhrady. Zhlboka som dýchala, snažila sa zatlačiť slzy späť pod viečka. Tak som sa snažila a všetko vyšlo nazmar! Jednoducho neviem variť! A čo mám akože robiť?!
"Netrápte sa tým," položil mi ruku na plece. Ani som ho nepočula prísť.
"Netrápim sa tým," zamumlala som cez slzy.
"Pozrite sa na mňa."
Odmietavo som pokrútila hlavou a utierala si slzy. Severus sa postavil predo mňa a zdvihol mi bradu.
"Každému sa občas niečo nepodarí, to je predsa normálne."
"Mne sa variť nepodarí skoro vždy," hundrala som si popod nos.
"Chcete počuť pravdu? Ja som vedel, že k tomu nemáte ktovieaký vzťah."
"Naozaj?"
"Áno. Zatvárili ste sa tak... neochotne. Ale aspoň sme mali originálnu praženicu," snažil sa ma rozveseliť.
"Áno, vajcové hrčky s mliekom," zasmiala som sa.
"No vidíte, to už je lepšie."
Poutierala som si všetky slzy. Bolo príjemné počúvať také milé slová.
"Ibaže môj syn má rád perfektne pripravenú večeru."
"Zase s tým začínate? Naučím sa."
"No... keď vravím perfektne, myslím perfektne."
"Ja tomu slovíčku rozumiem, nebojte sa. Nič predsa nie je nemožné." Vybrala som sa zahodiť nevydarený obed.
"Ja teda idem niečo kúpiť na jedenie," strčil Severus hlavu do dverí.
"Dobre."
Ach, Chris, vráť sa už! Naozaj potrebuješ ma navarené ako do mamičky?!


O jeden a pol hodiny sme si už tľapkali po bruchách plných nejakých koláčov. Dúfala som, že nám to vydrží až do zajtrajšieho rána, lebo ak by som mala niečo vytvárať z toho, čo tam ešte je... nedopadlo by to dobre...
"Teraz by bolo dobré prebehnúť sa. Hoci sa už asi nepohnem," vzdychala som.
"Ale po lavičku prejdete, nie?"
Asi áno. Ťažkým krokom som sa premiestnila k lavičke a spolu so Snapom, vlastne už Severusom, sme si sadli.
Slnko sa pomaly skláňalo k vrcholkom stromov. Keď sa mi trochu uľavilo, zhodila som z nôh tenisky a začala sa prechádzať po mäkkej tráve.
"Toto je naozaj ako vankúšik, žiadny kameň necítim ani..." Vetu som už nikdy nedokončila, pretože v tej chvíli mi telom preletela ostrá bolesť a ja som sa zmohla len na hlasný výkrik.
"Čo sa stalo?" vyskočil Severus z lavičky.
Nebola som schopná odpovedať mi. Po tele sa mi rozlievala horúčava, lomcovala mnou triaška a na moje zdesenie sa mi začala nekontrolovateľne triasť noha.
"Čo vás bolí?" snažil sa ma udržať na nohách. Po lícach mi znovu stekali slzy, horko-ťažko som ukázala na ľavú končatinu. Severus ma vzal do náručia a preniesol späť na lavičku.
"Tuto zospodu?" pridŕžal mi trasúcu sa nohu. Nemo som prikývla. Bála som sa, že mu vybijem zuby, veď tá hlúpa noha ma vôbec neposlúchala! Priľahol mi nohu, čím mi spôsobil ďalšiu bolesť a prstami prechádzal po mojom chodidle. Šteklilo to i bolelo, no noha sa už mykala menej.
Niečo ma pichlo pod prstom a vtom sa Snape otočil ku mne.
"Pichla vás včela," ukazoval mi žihadlo. "Nie ste alergická, však?!"
"Ja... ja ani neviem, ešte ma nikdy nepichla." Už po druhýkrát v ten deň som si utierala oči. Noha ma ešte bolela, ale už nie tak ako predtým.
"Ach, normálne ste ma vystrašili, mal som chuť vám vynadať. Prečo skáčete po včelách?!"
"Lebo som ju aj videla..."
"Ešteže nosím so sebou niektoré elixíry. Poďme dovnútra."
"Ja... asi ešte neprejdem," zafikala som a vtom som sa ocitla v Severusovom náručí.
"Tak vás odnesiem, ťažká nie ste."
Srdce mi zľahka poskočilo, ale objala som ho okolo krku, hoci som sa pokúšala dodržiavať určitý postup. Pomaly ma vyniesol po schodoch a v "mojej" izbe ma položil na posteľ.
"Ľahnite si, hneď som tu."
Zvalila som sa do perín a čakala. Môj budúci svokor sa vrátil s fľaštičkou, v ktorej bublala nejaká modrá tekutina a v druhej ruke mal pohár s čistou vodou. S obavami som sa zahľadela na elixír.
"Nie je to otrava. Malo by to zabrániť šíreniu sa jedu po tele, ak ste alergická. Vypite to."
Načiahla som sa teda po fľašku a na jeden dúšok ju vypila. Zatriaslo ma. Horké ako blen.
"Tak a teraz ešte vodu a ľahnite si. Môžete si pospať."
Neviem, či v tom elixíre niečo bolo, ale oči sa mi pomaly zatvárali... Prebrala som sa až večer, keď už bola celá miestnosť ponorená do tmy. Krivkajúc som zišla dolu schodmi. Severusa nikde nebolo. Vyšla som teda von. Sedel na lavičke a s rukami preloženými na bruchu pozoroval mesiac. Všade naokolo cvrlikali svrčky. Tlmili moje kroky.
"Cherry, ako sa cítite?" spýtal sa, keď som sa nepozorovane dostala až k nemu.
"Už je mi dobre."
"To som veľmi rád. Sadnite si," posunul sa. "Naozaj ste mi nahnali strach. Čo by mi povedal Christian, keby zistil, že som sa o vás nepostaral?!"
"Nebola to vaša chyba. A keď sme už pri tom, kde je Chris? Mal prísť večer."
"Ešte stále je večer. Môže prísť kedykoľvek." Odmlčal sa a znovu pozeral na mesiac. Sedela som vedľa neho a priam som cítila teplo, ktoré vyžarovalo z jeho tela.
"Prečo si ho vlastne chcete vziať?" otočil sa zrazu ku mne.
"Milujem ho."
"A vy si myslíte, že to stačí? Láska nie je všetko..."
"Ale samozrejme. Ak je človek vážne chorý, čo mu pomôže, ak nie láska niekoho iného? Peniaze určite nie, povzbudenie, pohladenie, milé slovo, to áno. Alebo ak má nejaké problémy, blízky človek ho znovu môže podporiť..."
"To je síce pekné, ale i tak mám pocit, že je tam trhlina."
"Áno? A kde? Ja žiadnu trhlinu nevidím."
"Bude s vami Christian šťastný?"
"Určite. Urobím pre to všetko. Prečo sa ma stále snažíte odradiť? Mali by ste byť rád, že sa budem snažiť urobiť ho šťastným, že sa bude mať pri mne dobre, osamostatní sa..."
"A vy s ním budete šťastná?" spýtal sa, akoby nepočúval, čo som dovtedy vravela. Tak intenzívne mi hľadel do očí, až som to nevydržala a musela uhnúť pohľadom.
"Ja naozaj neviem, kam stále mierite vašimi otázkami. Áno, budem s ním šťastná."
"Ste si tým istá?" zašepkal pri mojej tvári.
Neodpovedala som. Až som sa začudovala, že mi napadla práve otázka, či jeho žena s ním bola šťastná. Uvedomovala som si svoj zrýchlený dych, jeho pery tesne pri mojich...
Keď som pocítila jeho prsty na svojom krku, automaticky som privrela oči.
Možno by to dopadlo celkom inak, ale práve v tej chvíli sa priamo pri nás niečo zablyslo. Mykli sme sa.




***
Ak tam boli chyby, ospravedlňujem sa, lebo táto klávesnica ma asi privedie do hrobu!
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lienka Lienka | E-mail | Web | 20. srpna 2010 v 19:31 | Reagovat

oooou... žeby dorazil Chris?? :-D :-D toto vyzerá zaujímavo.
tak som sa smiala keď pripravovala tú praženicu :D a keď sa Sevie usilovne tváril že mu to chutí... zlaté :)
a taký bol milý, ale keď pomaly znova začínal s tým že Chris musí mať perfektné jedlo, joj to ma už nasrdilo ... aj keď je to Sev.
Tak som zvedavá na ďalšiu kapču :-) :-) :-)

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 20. srpna 2010 v 20:09 | Reagovat

:-) :-) Zlaté?
No, povedala by som, že Chris je taký mamičkin maznáčik... problém je v tom, že mamu nemá :-/
Som rada, že ešte čítaš :-)

3 Miley Miley | Web | 21. srpna 2010 v 11:04 | Reagovat

Určite sa setra potešila :-) :-)

4 Saďa Saďa | 21. srpna 2010 v 13:10 | Reagovat

Ďakujem za špeciálne venovanie, si veľmi zlatá :-). Ale nezistila som prečo :-D. Konečne sa dostávam do obrazu a dočítala skoro všetko čo som premeškala. Táto poviedka je taká iná...taká tajomná. Som zvedavá aké to celé bude, či si vezme Chrisa alebo že by Severusa? Ja nebudem tipovať, veď ty ma vždy prekvapíš. A ja sa prekvapiť s radosťou nechám :-)

5 Raniya Raniya | E-mail | Web | 21. srpna 2010 v 13:16 | Reagovat

Tak netipuj, lebo sa prekvapíš aj tak :-)
Už si všetko dočítala? Činíš sa :-D
Akože si nezistila? Veď ten dom, jeho opis, ten som odniekaľ čerpala :-D

6 Lily Lily | 21. srpna 2010 v 13:46 | Reagovat

Aký je starostlivý, ten Sev :D. No zaujímalo by ma, či to na konci bol Chris...som hrozne nedočkavá :-)

7 Raniya Raniya | E-mail | Web | 21. srpna 2010 v 14:31 | Reagovat

Tak to ma tešíííí :-D  :-D  :-D  :-D  :-D
Ibaže netuším, kedy pokračko bude :-?

8 Iwusa Iwusa | 22. srpna 2010 v 12:11 | Reagovat

super :D fakt sa mi páčilo ako sa tváril že ten bľuvajz je dobrý :D :D :D heh som zvedavá či to nedorail Chris :D ak áno, tak bude sranda :D pokračko čakám v blízkej dobe :D

9 Raniya Raniya | E-mail | Web | 22. srpna 2010 v 16:27 | Reagovat

Neviem kedy bude, už zrejme začnem pracovať aj na VZM, ale... možno ešte teraz jedna časť tejto poviedky a potom... Dobre,nebudem nič sľubovať, lebo ja vždy poviem niečo a urobím to celkom inak :-?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.