Liek na lásku 4.časť

18. srpna 2010 v 21:43 | Raniya |  Liek na lásku
Padajúca hviezda







to malo byť čo?" zvolala som hneď ako sa mi podarilo od neho odtrhnúť. Zhrozene som si prikrývala ústa dlaňou a cúvala od neho čo najďalej.
"Bozk," odvetil, akoby sa nechumelilo.
"Už nikdy v živote sa ma ani len nedotknite, rozumeli ste mi?! Nikdy!" Ako v mrákotách som vyšla z jeho pracovne.
"Cherry, čo sa ti stalo? Tváriš sa, akoby si stretla ducha," objal ma Chris. Nie, Christian, toto bolo niečo omnoho horšie. "Bol môj otec nepríjemný? Len povedz, porozprávam sa s ním..."
"Ale nie, vyriešili sme si to medzi sebou." Práveže sme nevyriešili nič...
"To som rád. Chcem, aby ste spolu vychádzali dobre."
To určite!
"Nepôjdeme dnes niekam? Len my dvaja? Je sobota, pekné počasie..."
"A kam by si chcela ísť?"
"To je jedno, hocikam." Čo najďalej od tohto domu.
A tak sme sa v priebehu polhodiny pobalili a spoločne zamierili na Christianovo obľúbené miesto. Nikdy som tam nebola, teda sa ma zmocňovala zvedavosť. Na začiatku akejsi cestičky mi Christian previazal oči šatkou a viedol ma po lesnom chodníku. Začula som zurkot vody. V tej chvíli mi Chris dal šatku dolu a pred mojimi očami sa rozprestrel ten najkrajší vodopád, aký som kedy videla.
"To je nádhera," zašepkala som očarene a podišla bližšie.
Z dvojmetrovej výšky dopadali na ploské kamene číre, trblietavé kvapky, ktoré sa s pleskotom rozlievali po skalách. Tesne nad maličkým jazierkom sa vytvárala dúha. Na okolí rástli paprade, zelené listy, mach...
"Sem som chodieval už ako malý chlapec. Vždy, keď ma niečo trápilo, alebo sa naši pohádali."
"Bolo to často?"
"Ako kedy. Naši sa hádali neustále. Väčšinou som ani nerozumel slovám, až tak sykali. No keď som začul svoje meno, pratal som sa. Pre istotu. Sestra, tá si len pokojne sedela na posteli, pozerala do stropu... ako zhypnotizovaná. Nedalo sa s ňou rozprávať. A vlastne, to sa nedá dodnes. Hádam sa s ňou stretneš, mala by sa vrátiť, aspoň na naše zásnuby," sadol si Christian do trávy.
Toľko som o ňom nevedela a to už spolu chodíme tri roky! Prisadla som si k nemu.
"Kde vlastne je? Odkedy som prišla, vznáša sa tu akési tajomstvo."
"No... vieš... ona je... príliš sa oddala čiernej mágii. A zamilovala sa do vlkolaka. Odišla s ním, cestovali po svete a, merlinžiaľ, jej manžel ju naviedol na zlé chodníčky. Vďaka nim prišlo mnoho detí o svojich rodičov alebo naopak. Dohrýzli ich. Buď tak, že to neprežili, alebo sa už do konca života budú musieť bolestivo premieňať. Otec ju už veľakrát prosil, žiadal, aby sa vrátila, ale bez neho, vynadal jej, no nič sa neudialo. Preto o nej nechce veľmi rozprávať, väčšinou sa správa, akoby neexistovala. Nepovie to, ale trápi ho to. Možno to nedáva najavo, ale je citlivý."
Christian sa na chvíľu odmlčal, čím mi doprial čas popremýšľať o všetkom, čo som sa teraz dozvedela. Takže Katie sa dala na ničenie rodín. Nečudo, že ju takto odvrhli. Nevedela som si to ani len predstaviť.
"Ale bol by som rád, keby príde aspoň na naše zásnuby či svadbu." S tým som nemohla až tak súhlasiť. Ak mi dohryzie všetkých hostí, čo budeme robiť?!
"A tvoja mama?"
"Čo s ňou?"
"No... prečo odišla..."
"Otec povedal, že mala iné priority."
"Nič iné?"
Chris na mňa pozrel: "Nič iné a ani ma to nezaujíma. Mala tu zostať a postarať sa o nás. Mňa a Katie. Ale nie, ona odišla. Zrejme bola nejaká labilná alebo čo." Alebo ju tvoj otec začaroval, prípadne zabil... Pre Merlina, nie! Nie je vrah! Nemôžem žiť s vrahom pod jednou strechou!
"To ma mrzí." Budem musieť zistiť viac!
Christian mlčal a tak sme spoločne obdivovali krásu vodopádu dlho do noci. Zdvihli sme sa, až keď nás vyhnal chlad, šíriaci sa zo zeme a húfy komárov bažiacich po našej krvi. I napriek tmavému okoliu sme sa rozhodli ísť pešo. Ruka v ruke sme opatrne stúpali na zem, sem-tam nás vyrušilo húkanie sovy... S chichotom sme zastali pred domom. Vnútro bolo tmavé, zrejme už všetci spali.
"Ešte jeden božtek," žobronil Christian s úsmevom.
"No dobre." Obom nám bolo jasné, že nebude len jeden. Chvíľu sme ešte pozorovali nádherné nebo, posiate tisíckami hviezd, no Christianovi sa už zatvárali oči a otvárali ústa, tak sa vybral dovnútra.
Ja som sa oprela o zábradlie a hľadela na oblohu. Hlavou sa mi lenivo preháňali myšlienky, keď tu za mnou zavŕzgala podlaha. Prudko som sa zvrtla, išla si oči vyočiť, no nikde nikoho. Z ničoho nič sa predo mnou zjavila mohutná postava. Ina. S úľavou som si vydýchla.
"Myslela som, že tu máme nejakých zlodejov," zamrmlala otrávene, akoby som ja mohla zato, že vstávala uprostred noci z postele.
"Nie, nie, to len my s Chrisom sme sa vrátili z prechádzky. Ja som ešte zostala pozorovať hviezdy." Pevne som verila, že mi v hlase nie je počuť potláčaný smiech. Hoci som videla len Ininu siluetu, jasne som vnímala kvetovaný čepiec, čo mala na hlave.
"Len aby ste neprechladli. Kto to kedy videl, o jednej v noci sa pozerať na hviezdy takmer polonahá." Skoro som vyprskla do smiechu. Pozrela som na svoje oblečenie. Krátke nohavice a tričko. Oblečená som bola...
"Nebojte sa a dobrú noc."
"Dobrú aj vám," odšuchtala sa späť.
S úškrnom som sa otočila k nebu. Padla hviezda.
"Čo by som si tak mohla želať..."
"Napríklad šťastie do života? Alebo veľa lásky?!"ozvalo sa mi tesne pri uchu. Odskočila som a narazila do steny.
"Au. Vás neučili, že sa nemáte takto zakrádať k druhým? Veď ste ako duch! Skoro som dostala infarkt!"
"To bude tými topánkami. Nevŕzgajú."
"Smiešne, naozaj."
"Tak, aké bude vaše želanie? Pohnite si, kým nevyprší lehota na splnenie vášho priania."
"Priania sú tajné. Najmä ak chcem, aby sa splnili."
"Ale isteže." V tme sa ligotali tmavé oči, len zopár centimetrov odo mňa. Ach, prečo mi Chris nepovedal, že jeho otec vyzerá tak mlado?!
"Prečo sa na mňa tak pozeráte?" spýtal sa.
"Ako to môžete vedieť?!"
"Cítim to."
"Ts."
"Neveríte? Teraz napríklad pozeráte do diaľky a, aha, teraz zase na mňa."
Je dobrý.
"No a? Dokazuje sa tým niečo?"
"Veru áno."
"Ale?! A čo?!"
"To vám teda nepoviem... nebudem riskovať, že mi vylepíte."
"Nerozumiem."
"Ten bozk sa vám páčil."
"Prosím?"
"Ten raňajší."
"A to ste, pre Merlina, kde zobrali takú hlúposť? To vôbec nie je pravda!"
"Povedal by som, že už len pre tú výbušnosť vo vašom hlase to je pravda."
"To teda nie!"
"Dokážte to."
Skôr, než som sa stihla spamätať, držal ma pevne v náručí, ruky som mala pevne zakliesnené medzi našimi dotýkajúcimi sa hruďami, čo mi bránilo odstrčiť ho. Pery mal mäkké, teplé, bozk bol nežný... Ale ja som ho predsa nechcela bozkávať! Zvieral ma však tak pevne, že som nemala šancu. Najviac ma nahneval hlások v mojom vnútri, keď mi oznámil, že je to vlastne celkom príjemné a že on by sa ním nechal bozkávať od rána do večera.
Vyvrátila som hlavu. "Povedala som, že sa ma už nikdy nemáte dotknúť," šepla som zadýchane stále v jeho náručí.
"A ja som vám povedal, že pri mojom synovi budete len trpieť. Preto urobím čokoľvek, aby ste si ho nevzali, Cherry."
"Prosím vás, pustite ma," zmenila som taktiku. "Je od vás milé, že máte na srdci moje šťastie, ale ja som už dospelá a viem sa o seba postarať, sama si vybrať to najlepšie..."
"Tým si nie som celkom istý."
Prosím, nech ma už pustí. Vážne to bude pre oboch to najlepšie.
"I tak je to veľmi zvláštny spôsob odlučovania ma od nejakého muža."
"Originálny. A pevne verím, že aj účinný."
"Nepodarí sa vám to. A môžem to povedať aj Chrisovi."
Snape sa zasmial: "O tom trochu pochybujem. Ale poslúžte si."
Mal pravdu. Radšej som sa tej myšlienky hneď vzdala. Nebudem riskovať, že sa Chris nahnevá a ublíži mne aj vlastnému otcovi.
"Tak vidíte," utrúsil, akoby vedel nad čím rozmýšľa a stále ma držal v náručí.
"No... keď sme sa už takto... príjemne porozprávali, mohli by ste ma pustiť. Zabudneme na to..."
"To ťažko. Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby ste si ho nevzali. Nedovolím mu, aby zničil niečí nevinný život."
Konečne ma pustil. V hlase som mu počula odhodlanie.
"Dobrú noc."
"Dobrú, Cherry."
Začínal mi naháňať strach. Len horko-ťažko som sa obliekla do pyžama. Neustále som cítila jeho dlane na mojom chrbte, jeho pery... Potrebovala som Christiana. Jeho objatie, upokojenie a sľub, že sa mi nič nestane. Lenže on už spal a nemal rád, ak ho vtedy niekto budil.
Aj tak som potrebovala len jednu vec. Čo najskôr sa dostať z tohto domu. A to som tu mala byť ešte okolo dvoch týždňov!
"Merlin, zbav nás všetkého zlého," prežehnala som sa, keď som si spomenula na Christianovu sestru, mamu, fotku s nožom a krvou a Snapove pery.

Ruža
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | 19. srpna 2010 v 20:04 | Reagovat

Severus sa činí, teda... :) pekná kapitola... no a súbila som ti odseky, tak, najprv píšem vo worde a potom to kopírujem a skopíruje mi aj odseky, akurát v tom editore ešte dávam  zarovnať doľava, ale neviem, či to bude v tom...

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 19. srpna 2010 v 20:24 | Reagovat

No s odsekmi píšem aj ja aj to s nimi skopírujem, ale tu to už nie je, ešte to skúsim zarovnať doľava, hoci mne to potom behá všetko :D Ale uvidím. A ďakujem.

3 Majka Majka | 19. srpna 2010 v 22:14 | Reagovat

Odpadám Rubin, odpadám... čím ďalej, tým originálnejšie... teším na pokračovanie... Kritika tu nemá momentálne žiadnu cenu, lebo neni čo kritizovať :-D  :-)

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 19. srpna 2010 v 22:57 | Reagovat

Óoooo, aký krásny komentár, krásne ti zaň ďakujem :-) Fakt, taká pochvala, že ani nezaspím :-D Zajtra by mala byť ďalšia... už len koniec doladiť

5 Miley Miley | Web | 20. srpna 2010 v 10:28 | Reagovat

Palec hore :-)  :-)  :-)

6 Kiara Kiara | Web | 31. srpna 2010 v 17:07 | Reagovat

Vlastne..Typ týchto poviedok milujem :D klobúk dolu, dievča

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.