Liek na lásku 2.časť

17. srpna 2010 v 15:36 | Raniya |  Liek na lásku
Trapas a zmätok




J
edáleň bola skutočne nádherná. Tiež prevládalo tmavé drevo, stôl bol podlhovastý, bez obrusu. Na jednom konci boli pripravené taniere, príbory a poháre na dlhej stopke. Obďaleč bola postavená váza, v nej kytička frézií a na menšom svietniku horelo päť sviečok. Snape si sadol za vrch stola a my dvaja s Christianom oproti sebe.
Za Snapom veselo pukotal ohník, čo vo mne vyvolávalo pocit rodinnej pohody. Našťastie sa obaja znovu tvárili uvoľnene, čo ma mierne upokojilo.
"Nalejem vám?" spýtal sa Snape a ukazoval na nejakú červenú tekutinu vo vysokej fľaši.
"A čo je to?"
"Víno," uškrnul sa.
"Tak... trochu môžete."
"Na zdravie. Som rád, že si môj syn našiel takú príjemnú a krásnu partnerku," pozrel na mňa.
"Ďakujem," mierne som sa zapýrila. Skôr, než stihol ktokoľvek niečo povedať, zjavila sa žena v stredných rokoch s bohatou hrivou červených vlasov. "Môžem nosiť tú večeru?"
"Áno, Ina, môžeš."
"To je vaša kuchárka?"
"Nie celkom. Je to naša gazdiná. Chodí, keď ju tu potrebujeme. Za normálnych okolností si "varíme" sami."
"Otec robí veľmi rád volské oká," uškŕňal sa Christian.
"Radšej robím nápoje."
"Nápoje?" vykĺzlo zo mňa a rýchlo som pozrela na tekutinu.
"Áno. Ale tento som nerobil ja. Tak sa nemusíte báť, dnes vás rozhodne neotrávim," zasmial sa Snape.
"Otec pracuje v Rokforte ako profesor elixírov."
"Naozaj? Ale to je vynikajúce. Veľmi zaujímavý odbor," rozžiarila som sa a v tej chvíli som bola rozhodnutá povypytovať sa ho na prísady a veci s tým súvisiace.
"A vy kde vlastne robíte? Christian nechcel nič poriadne prezradiť," vyzvedal Severus, keď k nám prileteli pečené kuracie nohy, misa zemiakov a ako príloha zeleninový šalát.
"Som tlmočníčka a prekladateľka. Prekladám najmä starobylé runy. To ma odjakživa bavilo. No a ovládam zopár jazykov. Trollský a jazyk raráškov, francúzsky, španielsky... Takže ak sa niekto chystá odísť do zahraničia a potrebuje nejakého tlmočníka, prevažne berú i mňa. Vďaka tomu som už pochodila kus sveta."
"A kde všade ste boli?"
"No...," prehrabávala som sa v pamäti, " v Madride sme boli naposledy. Ale tam majú tam taký priechod do banky... dosť zle vymyslený, lebo muklovia sú neustále nalepení na výklade prázdneho obchodu... Človek má problém dostať sa tam nepozorovane."
"A čo ste mali za úlohu?"
Potešená Snapovým záujmom som sa pustila do vysvetľovania: "Pracovala som v banke. Mali nedostatok tlmočníkov, tak som tam tri mesiace pracovala. Každý deň toľko ľudí a toľko rečí! Už som nevládala prepínať! Raz rarášok, raz zahraniční turisti... Večer som padla do postele ako mŕtva."
Popri rozhovore nám večer ubiehal veľmi rýchlo, a keď sme dojedli aj dezert (punčové koláče s melasou na vrchu), Snape nám oznámil, že ide ešte pracovať. Christian sa teda podujal ukázať mi moju izbu. Vyšli sme schodiskom hore. Bola tam obrovitánska plošina priam na tancovanie. Vyblýskaná podlaha, všade voľný priestor... Napravo bola chodba so štyrmi dverami. Posledné dvere patrili mojej izbe. Vedľa bola kúpeľňa. Oproti boli ešte dvoje dverí, ale Christian mi nepovedal, kam vedú. S úsmevom mi len šepol, že jeho izba je na opačnom konci , tiež posledná.
Posledný bozk a zavrela som za sebou dvere. Hodina už bola pokročilá, ja ospalá a ešte som sa ani nevybalila.
Unavene som ukázala na kufor: "Vybaliť."
Veci povyskakovali z kufra a zavesili sa do skrine. Klesla som na mäkkú posteľ a v momente zaspala.
Ráno som sa chvíľu dezorientovane obzerala, no postupne som si spomenula, kde som. Vzala som si osušku a vybrala sa osprchovať. Potrebovala som sa osviežiť ako každé ráno, inak by som bola úplne nemožná.
Kúpeľňa ma okamžite oslovila. Nežná biela so striebornou... Voňavé šampóny, sprchové gély... Zabalila som sa do mäkkej osušky, prečesala si mokré vlasy, keď tu som zistila, že som si nevzala veci na oblečenie!
"Do kelu!"
S menšími obavami som pozrela na dvere. Aká je pravdepodobnosť, že nikoho nestretnem?! Ako sa ukázalo, nulová. Hneď ako som za sebou zatvorila dvere a snažila sa prebehnúť chodbou potichu ako myška, otvorili sa dvere oproti mojej izby a vyšiel z nich Snape.
"Dobré ráno," pozdravil ma s pobavením a pohľad mu skĺzol na moje nohy.
"Dob - dobré ráno," vykoktala som a zatresla za sebou dvere. Moje nervy! Taký trapas! To je neuveriteľné! Ako som mohla byť taká nepozorná a nevziať si šaty?! Priložila som si ruky na rozhorúčené líca. Práve so svokrom! Ach!
Trasúcimi rukami som sa obliekla do krátkych nohavíc a červeného trička na ramienka, prútikom som si vysušila vlasy a len v šľapkách zišla dolu do kuchyne. Po Snapovi ani chýru ani slychu, len Ina ma ponúkla čerstvou kávou a teplými rožkami. Vychutnávala som si raňajky a zrakom blúdila po dome.
Na kozube stáli fotky Christiana. Malý chlapček v dupačkách... On ako drží prvý list do Rokfortu... On na nejakej pláži... Len na jednej fotke bol Snape, no i tam sa mračil. Zrejme sa nerád fotí. Nič v dome však nenaznačovalo, že by tam žila aj iná osoba, Christianova sestra. Znovu som mala taký čudný pocit. Okolo ich vzťahu sa vznášal opar tajomstva a mňa šteklila túžba odhaliť tú záhadu.
Poďakovala som Ine a vyšla pred dom na terasu. V slnečných lúčoch sa trblietali kvapky rosy, vzduch voňal sviežosťou... Zhlboka som sa nadýchla, privrela oči... Úplne som zabudla, kde som... Bolo mi úžasne. Objala som si ramená, keď tu som za sebou začula šuchot. Obzrela som sa. Spoza domu sa vynoril Snape. Znovu mal na sebe čiernu košeľu, pri krku rozopnutú, čierne nohavice i topánky.
"Dobré ráno," znovu sa na mňa pousmial a zastal pri mne. Ach, tí profesori sa majú! Dvojmesačná dovolenka! To by som aj ja brala. Ja som síce mala dovolenku, ale iba na pár dní. Potom znovu do práce.
"Dobré ráno," uhla som pohľadom pri spomienke na trapas z rána.
Odkašľal si: "No... prepáčte mi... to ráno. Nemal som však ako vedieť, že sa tam budete tak... premávať."
"Ale nie, nemusíte sa ospravedlňovať. Bola to moja chyba. Ja mám strašne deravú pamäť," uškrnula som sa.
Snape pozrel pred seba: "Je tu pekne, čo?!"
"To teda áno. Je to úžasný pohľad!"
"Viete si predstaviť, že tu raz budete žiť?!"
Pozrela som na neho. Upieral na mňa tie tmavé oči, čakal na odpoveď...
"Ja tu nebudem žiť."
"Veď sa plánujete s Chrisom vziať, nie?"
"To áno, ale budeme vo svojom..."
"Tento dom je Christianov. Načo by si hľadal nové bývania?!"
"No... aby sme sa osamostatnili a..."
"Vadí vám moja prítomnosť?" pristúpil ku mne bližšie.
"Nie, nie, len... My budeme mať deti... vy sa možno raz oženíte..." Teraz už stál len centimeter od môjho nosa.
"Tak si dobre zapamätajte, že ja sa už nikdy neožením. Nikdy... Ani keby tá žena bola zo zlata."
Tislo sa mi na jazyk Prečo? ale nebola som si istá, či mám právo poznať odpoveď.
"Plánujete deti?" dýchol mi na pery.
"No... áno... určite," koktala som. Jeho blízkosť ma znervózňovala. Je taký... zvláštny.
"Aha."
Keď som sa konečne odhodlala spýtať, prečo sa nechce ženiť a prečo sa ma vlastne spytuje na takéto veci a prečo sa ku mne tak nakláňa, zašepkal: "Ste si istá, že chcete Chrisa za manžela? Je to síce môj syn, no... aj on má svoje zlé stránky. Nechcel by som, aby ste trpeli..."
Nechápavo som pozerala na jeho pery. O čom hovorí? Pri Chrisovi predsa nebudem nikdy trpieť. Ľúbime sa, plánujeme spoločnú budúcnosť... Chce ma len odradiť, ale prečo?
"Prečo...," šepla som a takmer zdesene si uvedomila, že mi srdce v hrudi poskakuje ako splašené vtáča.
"Neviem. Možno preto, že ste mi sympatická a nechcem, aby ste boli nešťastná." Zahľadel sa mi do očí a zrazu sa mi len obtrel o pery. Jemne, len to tak pošteklilo, až som si nebola sitá, či sa to naozaj stalo. Potom zovrel pery a zmizol v dome. Hľadela som na dvere a cítila sa ešte zmätenejšie ako doteraz.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | Web | 17. srpna 2010 v 21:44 | Reagovat

ja si just neviem toho Severusa takto predstaviť.. :D musel to byť zaujímavý pohľad...

2 Raniya Raniya | Web | 17. srpna 2010 v 21:55 | Reagovat

Ako si nevieš predstaviť Severusa?

3 Kiara Kiara | Web | 31. srpna 2010 v 16:51 | Reagovat

Začína to naberať páru :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.