Arnold

11. srpna 2010 v 14:09 | Raniya |  Mix :)
Jééé, toto je úplná prvotina, čo som napísala. V šiestom ročníku na domácu úlohu. Za úlohu bola balada. Problém bol jedine v tom, že to je vraj  nonsens. Ale tiež to nemienim prerábať. Veď takéto niečo sa nevidí len tak :D
Tiež to berte s rezervou.





Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden mládenec, menom Arnold. Bol to milý chlapec, driečny, pracovitý a nadovšetko miloval svoju dievčinu, ktorú si chcel vziať za ženu. No chcel, aby prišla do takého domu ako si zaslúži a tak sa vybral najskôr do sveta, aby niečo zarobil.
Ako si tak ide, kráti si chvíľu rozmýšľaním nad všeličím. Arnold veľmi rád premýšľal. Bol to hĺbavý človek.
Išiel veľmi dlho, až raz došiel do krajiny, v ktorej bola obrovská zima. Túžil sa ohriať, no nebolo kde. Naraz uvidel v diaľke svetlo. Bolo to svetlo ohňa. Úžasné, pomyslel si, konečne sa zohrejem. Veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.
Príde bližšie a tu vidí, že je to nejaká starenka. Starenka, ktorá sa veľmi podobá na ježibabu.
"Pán Boh daj dobrý večer, dobrá žena. Však sa môžem trochu zohriať? Už mi nohy aj ruky odmrzli," povie Arnold.
"Óóó, šuhajko, len si mi ty pekne sadkaj, ohrej sa. Teplúčko je tu, teplúčko," zaškrieka ježibaba. No to si už Arnold ohrieva svoje skrehnuté telo.
Hm, babička, vyzerá sťa nejaká ježibaba, či nebodaj veštica. Možno by mi dokázala povedať, či my s Emiladou budeme šťastní, či sa náš dom naplní smiechom, premýšľa Arnold.
Pomaly a pozorne si prezerá jej veľké oči, bradavice na zoschnutej tvári, keď tu ho preruší starena: "Čože si ma tak prezeráš, švárny šuhajko?"
"Ach, tetuška, ja len či neviete náhodou čarovať, predpovedať budúcnosť alebo niečo podobné? Lebo sa mi tak zdá, že z vás prúdi nejaká magická sila," ozve sa Arnold po chvíli.
"Jóóój, bystrý si ty mládenček. Veru čarovať
a  predpovedať
budúcnosť viem. Potreboval by si?"
"No áno. Nemohli by ste mi, prosím, vyveštiť, či sme si s mojou milou súdení?!"
"Chi-cha-che," zasmeje sa bosorka a vytiahne obe ruky pred seba.
"Duchovia, duchovia, vyjdite, ó, vyjdite von."
Zrazu sa ozve obrovský rachot, všade samé škriekanie. Všetko sa trasie, ohnivé jazyky oblizujú Arnoldove ruky, nemôže dýchať, stane sa mu to osudným. Naraz nastane ticho, veľké ticho, akoby uťal. Tma.
"Och, ale som si pospal a mal som krásny sen. Moja milá ma už nadšene čaká," povedal Arnold, keď sa prebudil po tvrdom spánku.
"A či vieš, mládenček, koľko si tu spinkal?" zapriadla ježibaba.
"Joj, ale zo dve hodinky," odvetil Arnold a zberal sa na odchod. "Ďakujem, ďakujem vám za všetko, dobrá žena. Zbohom."
Starena sa zasmiala tým najodpornejším smiechom a zmizla.
Ide si Arnold, ide, už ho nohy začínajú bolieť, keď si pomyslí, že by si rád sadol a odviezol sa domov. Hneď a zaraz pred ním stál obrovitánsky motýľ. Toto nie je zlé, pomyslel si junák, vysadol naň a poďho domov, k svojej milej.
Prišiel domov, nechal motýlika na lúke, pásť sa. Zaklopal a plný očakávania hľadel na dvere. Nemohol sa dočkať, kedy svoju milú zovrie v náručí. Ledva obstál na mieste.
"Kto si?!"
Arnold prekvapene hľadí na vec, či zviera, čo má jednu obrovskú hlavu, na nej dve tykadlá, všade po tvári bradavice a chlpy a oči veľkosti melónu.
"Kto si?!" zopakovala tá vec svoju otázku.
"Och, ja hľadám svoju milú. Emiladu. Veď tu žije."
"Nie, nikto taký tu nebýva."
"Ale....," Arnold zmätene hľadí dovnútra domu.
To nie je možné! Veď to vyzerá, akoby prespal celú večnosť! Nič sa tu nepodobá na jeho niekdajší svet! Mohlo sa stať, že spal niekoľko rokov? Nie! Alebo áno?
"Aký je rok?"
"Je rok 2381.To je ale čudná otázka," zahrmela obluda a zavrela mu dvere pred nosom.
To nie je možné, tá bosorka ma oklamala, zrejme ma nejako očarovala. Arnold bol neskutočne zúfalý.
Odchádza. Nemôže tomu uveriť. S hrôzou sa obzerá okolo seba. Neďaleko sedia kohúty, ktoré si pekne spôsobne krájajú príborom svoj obed. Obed - dinosaura. Obzrie sa na ďalšiu stranu, tam behajú dinosaury. Vari sa zbláznil? Ako mohol toľko spať?
Potkne sa. Natiahne sa na zemi aký je dlhý a zapichne sa mu voľne pohodený nôž do ruky. Na zem spadne niekoľko kvapiek krvi a jemu to pripomenie jeho milú. Aj Emilada bola ako krv a mlieko.
Ešte niekoľko dní chodil Arnold po dedine, kde kedysi žil a nakoniec zomrel od žiaľu. Od žiaľu za svojou milou. Odišiel do neba, kde sa obaja stretli a už boli navždy šťastní.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lily Lily | 11. srpna 2010 v 21:08 | Reagovat

Na prvý pohľad to vypadalo na obyčajnú rozprávku, ale toto je omnoho lepšie...však balada, jasné :).
Nám na úlohy nikdy nedávajú nič písať, a ani len povinné čítanie nemáme. Možno by som mala byť preto vďačná, ale mňa to neskutočne štve...už chápem prečo som taká nevzdelaná, a to som ešte aj na gympli..

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 11. srpna 2010 v 21:21 | Reagovat

[1]: No, rozprávkové prvky to malo mať :-D Nemáte povinné čítanie? My máme a to mse na gympli! O_O

3 Elenka Kožiakova Elenka Kožiakova | E-mail | 21. listopadu 2010 v 19:58 | Reagovat

Mile??????http://bs.jxs.cz/ublog/emoticons/smile.gif

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.