13.kapitola

2. srpna 2010 v 13:29 | Raniya |  V zajatí minulosti

Špeciálne venovanie: pre Lienku. Zato, že mi urobila takýto nádherný dizajn (teraz jej pekne všetci zatieskate, poďme, poďme, ťap, ťap, ťap).
A zatlieskajte aj mne, že som sa k tomuto dokopala, lebo to išlo zo mňa ako z chlpatej deky, dokonca už nemám ani encyklopédie, lebo som ich v akomsi amoku odniesla naspäť do knižnice :D Čiže teraz sa už musím spoliehať len na seba a na svoju deravú pamäť.
Táto kapitola sa mi zatiaľ páči najviac. A bude sa mi, aj keď sa vám nebude, ale pravdaže, povedať mi to môžete, nie som proti. A názov... No je síce dlhší, ale myslím, že úplne presne vystihuje celú kapitolu. Neviem, kedy bude ďalšia, lebo Eliza na mňa, chuderka, čaká, potrebuje ísť k doktorovi a dať sa do poriadku, takže je možné, že to tu bude pribúdať na striedačku...
Dosť už mojich kecov, čítajte!

 _______________________________________________________________________

Nevydarená poľovačka, ktorá i tak dopadla celkom dobre...








Nádvorie sa kúpalo v slnečných lúčoch, na listoch sa ligotali kvapôčky rosy, ktoré sa ešte nestihli odpariť, vzduchom sa niesla sviežosť, ktorú tam zanechala nočná búrka. Včely poletovali z jedného kvetu na druhý, motýle zdobili beztak pestrofarebné nádvorie, slúžky a sluhovia pobehovali so šatami či brnením, preskakovali dlhú, krvavú cestičku, tiahnucu sa od stredu nádvoria po padací most...
Arlette s odporom hľadela na tú rubínovočervenú tekutinu, v duchu preklínala toho, čo mal Severusovo bičovanie na svedomí a náhlivým krokom sa blížila k stajniam. Bolo už skoro poludnie, zopár hodín po tom ušitrhajúcom mučení, no až teraz našla v sebe silu prísť za Severusom a zistiť, ako sa má.
Severus ležal na bruchu, zjavne ešte stále v bezvedomí, pri ňom postávali John s Deanou, ktorí sa starali o jeho mokvajúce
a zapaľujúce sa rany.
"Ako mu je?" spýtala sa Arlette piskľavým hlasom.
"Ach, slečna Arlette, je to hrozné, ale dáme ho dokopy, určite," upokojovala ju Deana, keď videla ako Arlette vytriešťa oči na Severusov chrbát.
"Vyzerá to... odpudzujúco."
"Lady Arlette, mali by ste odísť. Nie je to pre vaše oči. My sa o neho postaráme."
"Nezomrie, John, pravda?!"
"On má tuhý korienok, len sa vy nebojte," tíšil ju a vyvádzal von. "Vráťte sa do komnaty, oddýchnite si alebo sa prejdite a nadýchajte sa vzduchu... Nemyslite na to."
Arlette odmietla Deaninu ponuku, že pôjde s ňou a sama sa vracala späť do hradu. V duchu sa modlila, aby sa Severus dal do poriadku a sľubovala, že v najbližšom čase určite navštívi kaplnku, pretože Boha a celé náboženstvo v poslednom čase akosi odsúvala.
Keď prechádzala dlhou chodbou, začula nepríjemný smiech, ktorý nemohol patriť nikomu inému ako Fréjusovi. Ktovie, čo ten slizúň robí v matkinej komnate, mračila sa a zrýchlila krok. Rozhodne nemala chuť stretnúť sa s ním a už vôbec nie osamote. I tak cítila vo vzduchu niečo nekalé... A dôvera v jej matku bola ešte viac otrasená...
              
Dni plynuli. Slnečné lúče postupne strácali na svojej sile, menej hriali, vietor sa čoraz častejšie pohrával s farebnými listami, vmietal ich ľuďom do tváre, bezočivo ošľahával jemné tváričky dám... Sychravé dni sa míňali so slnečnými, ktoré bývali čoraz kratšie, ťažké mraky zahaľovali slnko, hoci sa neustále snažilo ľudí aspoň poštekliť svojimi hebkými lúčmi. Mračná vyhrali, zatiahli oblohu úplne a v noci sa spustili na zem tisíce trblietavých vločiek. V tichosti dopadali na nádvorie zámku la Surveyor, na polia, na strechy domov... S chichotom sa predbiehali, ktorá skôr odeje nahé konáre stromov a s očakávaním vyzerali slnko. Chceli vidieť tie dychtivé tváričky detí, ktoré prvé, čo urobili, bolo, že vybehli von
a s výskaním sa zvalili do snežnej nádhery. Pre deti to bol čas radosti, no ich rodičia ich nadšenie nezdieľali. Znamenalo to pre nich starosti, ťažšie
zháňanie potravy, často sa stalo, že sýpky zívali prázdnotou už začiatkom zimy a celú rodinu trápil hlad. Nebolo výnimočné, ak dom zapadol snehom, zavial ho až po okná... Drevo sa minulo, plamienky v peci slabli, až nakoniec rodina jedna po druhom, pritisnutí k sebe, aby sa navzájom zohrievali, zamrzli... Na zámku to však bol čas veselia a poľovačiek...
Bolo zvykom, že muži chodili do lesa, pretekali sa, kto prinesie vzácnejšiu trofej do svojej zbierky. Avšak nová móda priviala i nové zvyklosti, ktorým sa potešili predovšetkým ženy. Poľovačka pre ne. A tak si jednotlivé dámy začali zháňať kožuchy, kožušinou vystlané koče, kuše, luky... a každoročne, po napadnutí snehu, sa i s eskortou mužov vybrali do lesa za zábavou a trofejami.
"Deana, netvár sa tak kyslo, je to len zábava," napomínala Arlette ustavične svoju komornú, ktorá bola každým dňom čoraz viac podráždenejšia. Túto zábavu neobľubovala.
"Zábava, zábava, myslel vôbec niekto na tie úbohé zvery?"
"Sú to len zvieratá. Nie ľudia. Necítia ako my."
"To by ste sa čudovali."
"Dobre, dobre. Veď ty aj tak nebudeš súťažiť. Môžeš zostávať
v sídle. Teraz mi radšej pomáhaj baliť. Ktoré šaty by boli najlepšie? Potrebujem aj kožuch..."
"S kým idete v skupine?"
"S mojou matkou, barónkou zo Sfiu... Odkedy tam rodičia boli, sú z nich akési dobré priateľky. Potom Una Vieyrová... aha, rodinná priateľka Smythii Rennissová, potom nejaká grófka, žena grófa Corabiu, Rheita... a už ani neviem. V našej skupinke nás má byť desať."
"Že vás to tak pochytilo," krútila Deana hlavou a ukladala kožuchy a šaty do truhlice, ktorú potom sluhovia naložili do saní.
"Lady Arlette," uklonil sa Severus, keď pripravená zišla dolu.
"Severus," usmiala sa, " je všetko pripravené?"
"Všetko. O polhodinu môžeme vyraziť." Počkali ešte na Rheitu, Euquiteu a mohli sa vydať na cestu. Hnali sa cez lesy, zákruty... Minulý rok bola Arlette snehobielou krajinou uchvátená. Bez dychu pozorovala okolie, nadšene výskala pri akomkoľvek pohybe líšky či inej zveri. Tento krát len zamĺknuto sedela, v myšlienkach vzdialená a predsa tak blízko. Pred očami mala neustále Severusovu urastenú postavu, v jeho najnovšej uniforme- tmavých nohaviciach a kabáte s jemnou kožušinkou okolo krku a zápästí. Odkedy odhalil jej totožnosť Adena, vznikol medzi nimi bližší vzťah, i keď nie tak blízky, ako by si želala Arlette. Stále nevymyslela nič, čo by ho primälo k sobášu a akosi podvedome cítila, že jej rodičom trpezlivosť čoskoro dôjde a sami jej vyberú. A najpravdepodobnejšie bolo, že jej ženíchom by sa stal Fréjus. A to nemohla dopustiť.
Pretrpela zvyšok cesty s dotieravými otázkami jej matky a vzdychaním sestry. Keď zastali pred honosným sídlom, ktoré bolo určené práve na tieto aktivity, oči jej zasvietili. Tešila sa.
Spolu s Deanou sa vybalili, pozdravili so služobníctvom a Arlette si mohla po dlhej ceste dožičiť teplý kúpeľ. Obliekla si tmavomodré brokátové šaty, Deana jej vyčesala vlasy do vysokého drdola a spoločne vyšli do obrovskej sály, plnej žien a vravy.
Lady Surveyorová si len trochu odštipla z mäsa z diviaka, odpila z čaše
a unavená po dlhej ceste sa vybrala spať.
Ďalšie ráno sa desať žien a zopár mužov (strážcov) vydalo do lesa, vyzbrojených rôznymi lukmi a kušami. Zastali uprostred lesa, na čistinke, stanovili si pravidlá s jasným cieľom. Ktorá vyhrá, získa nádherné klenoty.
Ženy, poháňané myšlienkou na šperky, sa obzerali, skúmali oblohu bez jediného mráčika, nazerali medzi kríky... Keď Rheita zbadala orla, plachtiaceho ponad vysoko sa týčiace vrcholky stromov, napla luk a vystrelila... O pár sekúnd jej orol padol k nohám.
"Pekný úlovok," poznamenala barónova žena a neúprimne sa na Rheitu usmiala. Ona sama chcela získať niečo prvá, vyfúkla jej to však žena, takmer o štyridsať okov mladšia.
"Áno, pekný, ale už mlčme, nech nám všetka zver neujde spred nosa," zavrčala Euquitea a očami jastrila po okolí. Zrak jej padol na mužov, postávajúcich neďaleko. Neustále sa obzerali, či niekde nečíha nejaké nebezpečenstvo. Všimla si Snapa, čo ju hneď znechutilo. Hoci jazvy mu zostali hlboké
a navždy poznačený
chrbát vzbudzoval v Arlette, Deane i v ostatných koniaroch súcit, Euquitea spokojná nebola. Bičovanie svoj účel nesplnilo. Pohŕdavo si odfrkla a radšej svoju pozornosť znovu upriamila na oblohu.
Navečer sa stmievajúcim lesom niesol smiech a vrava spokojných žien. Úlovky boli dobré, čo ženy povzbudzovalo k ďalším výkonom.Keď však ráno vstali, počasie príliš priaznivé nebolo. Fúkal ostrý vietor, oblohou sa prevaľovali ťažké mračná.
"Pôjdeme dnes? Vyzerá to na riadnu metelicu," vyzerala Smythii Rennissová von z okna.
"To nevadí, máme na to len týždeň," ozvala sa Euquitea.
"Ale Eu, chceš, aby nás zachytila víchrica?"
"Smythii, zatiaľ sa nič nedeje. Keď sa počasie zhorší, vrátime sa." Euquitea chcela stoj čo stoj získať nádherné klenoty. Väčšina žien, či už s väčším alebo menším nadšením súhlasila a tak sa vydali do lesa. Išlo sa ťažko. Vietor sa zapieral do saní, hvižďal im okolo uší...
Na mieste to však vyzeralo pokojne, ženy súhlasne mrmlali, za obeť padlo zopár zajacov a dve líšky, keď tu sa spustili z neba obrovské chumáče.
"Vrátime sa, kým sa počasie nezhorší," zavelila Euquitea
a tak ženy pozdvíhali sukne a brodili sa k saniam. Po chvíli už nebolo vidieť ani na krok, Arlette drvila zima, nohy ju čoraz menej poslúchali, sily opúšťali. Už
nevedela, kde sú sane, kde hory, všetko sa sfarbilo do biela. Vyčerpaná a vetrom i halúzkami doudieraná klesla do snehu. Zasypával ju čoraz väčšmi, pomaly sa lúčila so životom, veď nebolo možné, aby ju niekto našiel, keď tu pocítila niečie silné ramená, rýchlo, no opatrne ju vytiahli, zabalili do niečoho kožušinového... Ten niekto sa jej prihováral...
Napoly v bezvedomí sa prebrala v Severusovom náručí.
"Preber sa, nesmieš zaspať. Drž oči otvorené. Dokážeš sa postaviť?"
S námahou prikývla a stala si na vlastné nohy. Spoločne prepletali nohami, zdvíhali ich z ťažkého mokrého snehu.
"Nehnevaj sa, ale tá tvoja matka je riadna hlupaňa. Hnať vás v tomto počasí do lesa..."
Jeho spoločníčka mlčala. V duchu dávala za pravdu, stuhnuté pery jej však nedovoľovali odpovedať. Nakoniec predsa len zo seba vytisla: "Kam vlastne ideme?"
"Neviem," odvetil Severus pravdivo, "ale tu v lese by mali byť nejaké zruby pre horárov. Ak ich nájdeme, sme zachránení."
Tak to je viac, než nemožné. V tejto tme...
Stmievalo sa.
Zrazu Severus vykríkol: "Aha! Tam je niečo!" Ukazoval na akúsi tmavú škvrnu pred nimi. Obom to vlialo nádej do žíl, silu do nôh a tak sa im omnoho ľahšie kráčalo vpred. Onedlho stále pri neveľkom zrube. Severus ho chvíľu obchádzal, až nahmatal tenkú šnúrku. Potiahol ju, závora zvnútra sa nadvihla
a obaja i s kopou snehu vkročili dnu. Miestnosť bola zatuchnutá, ale nefúkalo tam, chránilo ich to pred besným počasím... V tej chvíli pre nich znamenala toľko ako teplá mäkká posteľ. A keď zočili kozub a pri ňom hŕbu dreva, nič viac im ku šťastiu nechýbalo.
Severus sa chvíľu pohrával s drevom, až kým nepreskočila iskra. Horiace polienko priložil k hŕbe a onedlho už oheň osvetľoval malú miestnosť, plnú jelenieho parožia, vypchatých diviakov, jednu posteľ, ktorú pokrývala tmavá
a mäkká kožušina. Pod ňou, ako rohožka, bol roztiahnutý kožuch z medveďa. Stôl bol z tmavého dreva, trochu zaprášený...
Oheň v kozube veselo pukotal, Arlette sa zatvárali oči od únavy, keď sa Severus konečne zdvihol zo zeme. "Dreva je tu dosť, rozhorelo sa to dobre, zostaneme tu na noc," vyhlásil a trochu sa zamračil pri pohľade na Arlette, ktorej sa radosťou rozžiarili oči.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lily Lily | 2. srpna 2010 v 13:46 | Reagovat

Už som si myslela že dnes nič nové neprečítam :D, ale..13.kapitola je tu! :)

A je naozaj skvelá..našťastie je Snape už v poriadku, som úprimne zvedavá na pokračovanie ;).

2 Lily Lily | 2. srpna 2010 v 13:47 | Reagovat

zabudla som napísať 5* :) !

3 Raniya Raniya | 2. srpna 2010 v 13:50 | Reagovat

Ty si nejaká rýchla :D Snažila som sa, aby ste nemuseli už čakať, poháňala ma túžba,aby ste vedeli ako to skončí (chápeme, ešte nekončím, som asi tak v polovici) :-D  a ďakujem :-)

4 Lienka Lienka | E-mail | Web | 4. srpna 2010 v 20:06 | Reagovat

Jééé... super že už je seve v pohode :) Som zvedavá čo bude ďalej a čo Arlette povystrája :D
A veeeelke ďakujem za venovanie!!! :-)  :-)
Tak bežím na ďalšiu kapču!

5 Raniya Raniya | 4. srpna 2010 v 20:26 | Reagovat

No... prezradím vám, že tá Arlette, to je riaden člen, tá toho ešte narobí :D
Nie je zač :-)

6 Marika =) Marika =) | 28. ledna 2011 v 21:22 | Reagovat

Joj, krásne romantické ♥♥♥
Som strašne zvedavá, či niečo bude... idem hneď na ďalšiu kapitolu, je to krásne ♥♥♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.