Listy (5./5.)

31. července 2010 v 11:58 | Raniya |  Listy
Tí, čo čítajú V zajatí minulosti snáď ešte vydržia. Potrebujem nejaký oddych od histórie (ja ten dejepis aj tak veľmi nemusím :)). Zatiaľ však môžete čítať LISTY, alebo pokračovanie, ktoré možno bude skôr, ako som si myslela, zrejme pod názvom Nádej zomiera posledná. Tak pekné čítanie a ďakujem za trpezlivosť.






Chcem vrátiť čas





"Pre Merlina!" vytisla som zo seba a zovrela roh stola. Snape bol šokovaný tiež. Aspoň raz nemal na tvári ten suverénny výraz.
Zrazu som sa prebrala. On mi celý čas klamal! Robil si zo mňa posmech! Dvíhal sa vo mne hnev.
"Nezdá sa mi, že by ste boli modrooký blondiak a auror!" ozvala som sa, keď som našla svoj hlas.
"Nezdá sa mi, že by si bola čiernovlasá, štíhla a dvadsaťročná žena,"odvetil Severus ešte stále prekvapene, no aj jeho hlas začínal byť podfarbený hnevom. Slovo štíhla ma zabolelo, ale teraz to bolo celkom jedno.
"To je úplne jedno. Vy ste si dali inzerát! Inzerát! Vy! S takými hlúposťami! Že blondiak! Auror! A čo tie reči ako vám chýbam a... Nie!" neveriaco som krútila hlavou.
"Ale ja som si myslel, že si naozaj žena! Milá, krásna a... liečiteľka, ale..."
"Ale miesto toho vás tu čakala tlstá buchta, dokonca vaša žiačka. Nie žena a krásna...,"trpko som povedala a zdvihla sa na odchod. "Rada by som povedala, že ma mrzia tie lži, ale keďže vy ste urobili to isté, neľutujem. Zase som sa raz niečo naučila." Vyletela som von. To musí byť sen! Sen! To nie je možné! Nie! Charlie a Snape! Vletela som do Troch metiel a hľadala Alex.
"Do kelu," zanadávala som, keď som ju tam nikde nevidela. Kam šla? Prešla som všetky výklady v dedine, nikde jej nebolo. Super. Fakt super. Vykašľala sa na mňa. Vracala som sa do hradu. Brodila som sa snehom, keď tu ma niekto schmatol za plece.
"Aj tak si myslím, že by sme si to mali vyjasniť," zacítila som Snapove pery na svojom uchu.
"Akože čo?!" otočila som sa a pozerala mu priamo do očí. Vôbec som nechápala jeho správania. Vždy bol chladný, odmeraný, vysmieval sa mi a teraz? Bojuje tu za niečo, čo sa ani neoplatí, tvári sa ako zbitý školák.
"Akože čo? Naše nedorozumenie! Ja som si v živote nedal žiadny inzerát! To mi nejaký bezočivý študent podal pod falošnými údajmi. Bohužiaľ, nemal som ako zistiť, kto to bol. Čo myslíš, ako som sa cítil, keď mi prišlo niekoľko desiatok listov s rôznymi ponukami? Zúril som. Všetky som zničil, ale práve TVOJ sa mi niekde zapatrošil. Po pár dňoch som ho náhodou našiel. Bezmyšlienkovite som ho otvoril a... Nejako na mňa zapôsobil. A tak som sa rozhodol odpísať. Neprikladal som tomu žiaden význam, povymýšľal som si aj ja. Respektíve, pokračoval som v tom, čo bolo v inzeráte. Hoci, v podstate to až také klamstvá neboli."
"No, toto bol asi najdlhší prejav, čo ste mi kedy povedali," ozvala som sa celá zmrznutá. "Neviem, prečo vám na tom tak záleží, ale myslím, že nemusíme nič vysvetľovať. Obaja sme si povymýšľali, dopadlo to zle a môžeme ísť. Dovidenia." Otočila som sa a šla ďalej. Merlin, ja som sa dvakrát zamilovala do toho istého človeka! opakovala som si cestou a modlila sa, aby už nešiel za mnou. Inak neviem, čo by som urobila. Tie jeho tmavé oči... Ja neverím, že je taký, aký bol v tých listoch. Prečo to musí byť také zamotané?! Vraj mu niekto podal inzerát do Denného Proroka. A práve mne odpísal. Tlstej buchte! Hystericky som sa rozosmiala. Že ma má rád a chýbam mu, keď mu neodpisujem. To je komické!
S buchotom som vybehla do izby, zhodila zo seba oblečenie a pevne sa rozhodla. Budem cvičiť. A hneď som sa aj do toho pustila. Sto brušákov, potom som poskakovala na mieste... To som však už nezvládala, lebo srdce mi šlo vyskočiť z hrude, zalieval ma pot a zo mňa stále neubúdalo.
"Ahoj... čo robíš?" začudovala sa Alex, pretože práve keď vošla, držala som sa za srdce a nahlas dychčala.
"Čau, cvi-cvičím a ty s-si kde b-bol-a?"
"Predsa som ťa čakala v Troch metlách. Ale keď si dlho nechodila, šla som sa pozrieť do Kančej hlavy, tam ťa tiež nebolo, tak som šla sem."
"Hľad-dala som ťa a neb-nebol-a si tam." Mala som pocit, že mi roztrhne hruď.
"Asi som bola práve na záchode. Tak ako bolo? Aký je Charlie? Ešte sa stretnete?"
To som už nevydržala a rozplakala som sa. Alex na mňa nechápavo hľadela. "Bol to nejaký úchylný dedko?" skúsila. Tentoraz som sa pomedzi slzy začala smiať.
"Prosím ťa, prestaň už a povedz mi ako to prebiehalo. Desíš ma. Vari ti dal niečo do pitia?"
"Charlie je Snape," dostala som zo seba. Alexin výraz vo mne vyvolal novú vlnu smiechu.
"Ty si si naozaj niečo dala."
"Nie vážne. To bol on. Prišiel aj s tulipánom. Ja mám ale šťastie, čo povieš? Muž mojich snov mi vyznal lásku a ani o tom nevedel."
"Charlie je Snape." Alex si sadla na posteľ. "Teraz mi všetko po poriadku porozprávaj."
Poslúchla som ju a tak si o polhodinu ohúrene vzdychla: "Tak toto by mi nenapadlo."
"Ani mne. Nechcem ho už ani vidieť. Tie trápne historky, čo som mu popísala, moje pocity... Tak som sa hanbila! Už to vidím ako ma zosmiešni na hodinách."
"Ale neboj, to sa nestane. A prečo teraz cvičíš?"
"Chcem skutočne schudnúť a to môžem len keď sa budem hýbať. Nechcem byť už len tá "tlstá buchta", ale štíhla. Aj Snapa najviac štvalo, že nie som štíhla ako som vravela.
"Zase len kvôli nemu."
"Nie, kvôli sebe." Nebola to však celkom pravda. Vnútorne ma to škrelo a bola som rozhodnutá zmeniť sa. A veru som sa do toho aj s vervou pustila. Celé dni som nejedla, len sem-tam som si zahryzla do jablka či nejakej zeleniny a všetok voľný čas som venovala cvičeniu. I v noci som sa venovala športovej aktivite, spánok som zredukovala na štyri hodiny. Spočiatku som sa cítila plná energie. Posmešky ustávali, pretože moje "faldy" sa zmenšovali. Áno, cítila som to, ale chcela som viac. Chcela som vyzerať dokonalo ako tie ženy v časopisoch.
Snapovi som sa od nášho stretnutia vyhýbala, na hodinách som mu nič nepovedala a už vôbec som mu nepozrela do očí. A ani som sa nemusela veľmi namáhať, pretože on ma tiež nevyhľadával a nemala som pocit, že by mal chuť sa so mnou rozprávať. Zrejme sa cítil trápne pre ten svoj výstup vtedy v snehu. A možno aj dotknuto, keďže som ho odmietla počúvať.
Nanešťastie, cez tieto vianočné sviatky som musela zostať na hrade. Rodičia sa na poslednú chvíľu rozhodli navštíviť vzdialenú rodinu, ktorá mala mnoho mačiek. Teda moja prítomnosť, vďaka mojej silnej alergii na ne, bola nereálna. A tak som sa zapísala na zoznam spolu s Alex a v klubovni sme si rozohrali partičku šachu.
"Zdá sa mi, že si riadne schudla. Už by si aj mohla prestať. Všetko na tebe visí," ozvala sa Alex a skúmavo si ma prezerala.
"Zatiaľ len trochu, ale to sa napraví."
"Vôbec sa mi to nepáči, preháňaš to."
"Nemoralizuj. Len mi závidíš."
Alex prevrátila očami: "Nebuď hlúpa. Naozaj si myslíš, že sa ti to kvôli NEMU oplatí?"
"Nie je to kvôli nemu! Ale kvôli mne! Necítim sa dobre, taká tlstá, obalená tukom," horúčkovito som rozprávala.
"Aby si to raz neľutovala."
Mávla som rukou, aby mlčala a hrala ďalej. Keď som sa večer prezliekala do pyžama, ukradomky som si prezerala svoje telo. Stále sa mi zdalo široké, mohutné, ale pravdou bolo, že nohavice mi padali a opasok ma skoro dvakrát obkrútil. Sem-tam ma znepokojovali náhle závraty a bolesti vo vnútri tela, ale upokojovala som svoje otravné druhé ja slovami, že to je normálne a spôsobené spaľovaním tukov.

Keď som sa ráno prebudila, konča postele ma čakala hŕba darčekov. Nadšene som sa k nim načiahla, no prudký pohyb spôsobil náhle zatmenie pred očami. Keď to prešlo, začala som rozbaľovať darčeky- zlatú retiazku, perá, knihy, pulóvre...
Bolo ešte skoro, asi štyri hodiny, tak som si navliekla župan, po špičkách sa vytratila do triedy a pustila sa do cvičenia. Výskoky, beh okolo vlastnej osi, upažiť ruky, drepy a výskoky... Keď som bola zadychčaná a pred očami som mala zahmlené, vybrala som sa do izby. Bolo len šesť, ešte stále všetci spali a tak som sa pustila do jednej z kníh.
"Konečne," zafrflala som, keď Alex ráčila otvoriť oči.
"Sú prázdniny a Štedrý deň, nebudem si dávať budík."
"Ja som hore už od štvrtej."
"No a čo." Pustila sa do rozbaľovania. Mala som pocit, že jej leziem na nervy. Cez deň ju však našťastie mrzutá nálada prešla. Trochu sme sa guľovali a večer sme sa dopravili do Veľkej siene. Čakal nás tam len jeden stôl s ôsmimi stoličkami.
"Výborne, už sme všetci," usmial sa na nás Dumbledore, a ukázal na voľné stoličky. Sedeli tam Dumbledore, McGonagallová, Flitwick, Filch, my dve, jeden chlapec (nejaký prvák) a Snape, ktorý sa na mňa neustále mračil, čo ma dosť znervózňovalo.
Stoly boli bohaté na jedlo, no ani z jedného som si neodvážila vziať, aby ma nepochytila tá niekdajšia šialená chuť a nezbaštila som všetko. Načiahla som sa len po jemnejšie pečivo. Práve vtedy tak však urobil aj Snape a náhodou sa nám dotkli ruky. Cítila som, ako ma zaliala vlna horúčavy. Nie! Prosím, už nie! Tak rýchlo som si položila ruku na stehno, až som treskla do stola. To už na mňa pozerali všetci.
"Ja... už pôjdem, ďakujem za skvelý večer, ale už som unavená, dobrú noc," vyskočila som. Na okamih som mala pocit, že Snape chce ísť za mnou, ale Dumbledore mu niečo začal naliehavo šepkať, čím ma zachránil.
Kým som vyšla von, rozhodla som sa, že si ešte zacvičím. Utiahla som sa do triedy transfigurácie a pustila sa do svojho pravidelného rituálu. Možno som to prehnala, neviem... Pamätám si už len hlasné údery môjho srdca, akúsi slabosť a voľnosť, začula som výkriky a následne ma pohltila tma...

"Nepáči sa mi to."
"Je to vážne?"
"Možno vážnejšie ako si myslíme. Zostaň tu, Severus. Arivaldi robí čo môže, idem za ním." Madam Pomfreyová vyšla z miestnosti a zrazu som pocítila ako mi niekto vzal ruku do svojej dlane. Pocítila som jemnú vôňu, tak známu! Inokedy ma vynášala do nebies, spôsobovala mi chvenie celého tela a teraz... Akoby moje vnútro zomrelo. Akoby som nežila. Merlin, hádam mi len nevyoperovali vnútornosti!
Pomaly som otvorila oči.
"Ako ti je?" spýtal sa ma Severus nežne. Ach, asi som si pri páde udrela hlavu. Tohto muža nepoznám. Nemôže to byť Severus Snape!
"Som smädná," vytisla som cez popukané pery.
"Teraz nemôžeš piť. Robili sme ti nejaké testy a ešte budeme možno potrebovať tvoju krv. Tiež sme ti podali niekoľko elixírov, ktoré sa nesmú kombinovať." Pevnejšie mi stisol ruku. "Ako som sa o teba bál! Poppy mi zakázala akokoľvek ťa rozrušovať, ale... Ty si naozaj hlúpučká! Ako si si mohla myslieť, že keď budeš chudšia, budem ťa viac ľúbiť! To sa už viac nedá! Ako taká buchtička si bola úžasná! A to, že ťa ľúbim, som si síce uvedomil až vtedy, keď sme sa stretli, ale... Bol som hlupák, mal som viac zabojovať a nie ťa nechať odísť, nemuselo to dospieť až sem..." Merlin, o čom točí? Nadrogovali ma? Alebo dali jemu niečo?
Pozrela som mu do očí. Pochopila som. Za slová sa chcel len skryť. Z očí mu jasne trčal strach, obavy o mňa! Aj by ma to potešilo, ale... Do duše sa mi začal zakrádať strach.
"Bozkávali ste tú ženu." Že vyťahujem akurát to! Ale potrebovala som to vedieť. Ak myslí to, čo povedal vážne...
Tváril sa zmätene.
"V Troch metlách," dodala som.
Tvár sa mu vyjasnila: "Nebozkával, len som jej niečo šepkal do ucha. To bola moja nevlastná sestra. Ty si ma videla?"
"Nevlastná sestra?" Bozkával ju... Videla som to. Alebo som videla len to, čo som vidieť chcela?
"Áno, láska." To oslovenie ma tak vyviedlo z miery, že som mu zovrela prsty.
"Bolí ťa niečo?" spýtal sa starostlivo a odhrnul mi prameň vlasov z tváre.
"To... čo ste povedali... to ste mysleli vážne?"
"Čo? To, že ťa ľúbim?" usmieval sa. "Áno, môžem ďakovať len osudu, že sa naše cesty mohli takto zapliesť. Ja viem, nebol som najpríjemnejší, ale tvoje vnútro ma presvedčilo, že srdce je to najdôležitejšie."
"Dojímavé," uškrnula som sa. Severus sa zamračil.
"No fakt. Keby niekomu poviem, že toto vyšlo z úst samotného Snapa, neuveria mi."
"Radím ti, neprovokuj ma, lebo oľutuješ," vyhrážala sa a sklonil sa tesne nado mňa. V očiach som mu zazrela žiarivé ohníčky. Chvíľu sme si bez slova hľadeli do očí, srdcia sa nám spájali v rovnaký rytmus. Olizla som si pery. Dych sa nám zrýchlil. Merlin, mne sa splní sen! On ma pobozká! Delili nás už len mikročiastočky vzduchu, keď tu niekto zakašľal.
Severus sa rýchlo odtiahol.
"Už sú výsledky." Madam Pomfreyová sa tvárila rozpačito, možno trochu... vystrašene?
Pozrela som na ňu: "Výsledky čoho?"
"Robili sme vám rozbor krvi. Z nedostatku jedla a spánku a nadbytku pobytu ste sa stali chudokrvnou, slečna Almayerová."
S úľavou som si vydýchla. Z toho ako sa tvári, by som čakala, že zomieram.
"To je dobré, nie?"
"No," odmlčala sa a chvíľu hľadal slová. "Bolo to od vás hlúpe. Zničili ste si organizmus. Vďaka vášmu životnému štýlu sa vám... no, niektoré bunky v tele akoby zbláznili..." Čím ďalej som ju počúvala, tým viac sa mi to nepáčilo.
"To znamená?" Severus sa tváril napäto.
"Začali sa jej množiť najmä v maternici. To spôsobilo zápal, príležitostné závraty a v budúcnosti neschopnosť otehotnieť." Vedela som, že to nebude nič dobré. Po lícach mi začali stekať horúce slzy. Ešte som veľmi nad svojou budúcnosťou nerozmýšľala (no, pred chvíľou som si myslela, že nasledujúce dni budú spojené so Severusom), ale deti do mojej budúcnosti akosi automaticky patrili a teraz...
"Neplač. Pozri, mohlo to byť aj horšie. Aspoň, že budeš žiť," pokúšal sa ma Severus utešiť. Veľmi sa mu to nedarilo.
"Ale... to nie je všetko."
Obaja sme pozreli na ženu pred nami. Posla zlých správ. Aspoň v tomto okamihu. Čo môže chcieť? Akože to nie je všetko?
"Budú vám ju musieť vyoperovať, slečna Almayerová. Pôjdete na mnoho vyšetrení a liečení. Máte totiž rakovinu."
Šokovane som zažmurkala. Čo? Rakovinu? Ale... To nie je možné! Nikto v rodine to nemal! Prečo práve ja? Prečo? Oči sa mi závratnou rýchlosťou napĺňali slzami. Takto som si svoj život nepredstavovala! Je to určite žart! S nádejou som pozrela na Pomfreyovú. Nebol to žart. Videla som to na nej. Cítila som to v každej čiastočke vzduchu.
Rozplakala som sa. Ja nechcem zomrieť! Nechcem! To je nespravodlivé! Mám len 16! Toto mal byť najšťastnejší deň v mojom živote! Severus mi vyznal lásku! Mohli sme sa zobrať, mať deti... A miesto toho... Alex mala pravdu, keď povedala, že to raz budem ľutovať. Túžila som vrátiť čas. Byť tlstá, ale zdravá!
"Neplač, všetci budeme stáť pri tebe," pohladil ma Snape po tvári. Sám bol biely ako duch, v očiach zvláštny závoj... "Všetko dopadne dobre, uvidíš," dodal trochu nepresvedčivo.
Sám tomu neveríš! kričala som nemo. Z môjho hrdla sa nevydral ani hlások. Čaká ma dlhá cesta... A určite nebude ružová... A možno... Na jej konci sa odovzdám do rúk anjela. Nie! To neurobím, budem bojovať! Nevzdám sa. Nikdy.
Schúlila som sa na posteli a otočená chrbtom všetkým som si priala len jedno. Vrátiť čas.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 1. srpna 2010 v 14:49 | Reagovat

???  ???  ???  ???  ???  ???  báááác.... tuším som odpadla.... ???  ???  ???  ???  ???

2 Lienka Lienka | E-mail | Web | 1. srpna 2010 v 19:11 | Reagovat

No.. takže ty už môj názor na túto poviedku vieš, ale cítim potrebu napísať aspoň jeden komentár aj na blog :-D
vieš že táto poviedka sa mi neeeeskutočne páčila, naozaj že úprimne straašne páčila ... aj keď dopadla tak ako dopadla a osud sa s Elizou riadne pohral.. vlastne ty si sa s ňou pohrala a vyšlo ti to perfektne.. aj keď "mierne" tragicky :-?
je škoda že to už skončilo, ale dúfam že bude pokračko :-)
Len tak ďalej Raniy :-)

3 Raniya Raniya | 1. srpna 2010 v 20:27 | Reagovat

Ehm, ehm.... Majka, prečítala som si všetky tvoje komentáre... a žiadny žandár neprišiel, tak neviem, či si to neprežila alebo si to s tým nápadom vzdala :D V každom prípade som rada, že si si to prečítala a naozaj neviem, aký máš problém s mojím nápadom :-D :-D Ale bude to mať pokračovanie, takže uvidíš, no a čo sa týka toho, že na ňu ide všetko zlo, bavilo by ťa čítať to, keby jediným problémom bolo to, že sa potkla? :D

Lienka, veeeľmi moc ti ďakujem, za všetky tvoje komentáre :)
Keď sa dopracuješ k ostatným mojím poviedkam, uvidíš, čoho všetkého som ja v nich schopná :-D ...a áno, pokračovanie bude :) Moc si vážim, že si akurát moje začala na časti čítať :-)

4 Saďa Saďa | 20. srpna 2010 v 14:51 | Reagovat

Prečo je život tak nespravodlivý?! Na toho kto našiel zmysel života číha smrť a ten kto už nedokáže trpieť sa smrti nedočká :-(. Inak výborná poviedka.

5 Raniya Raniya | E-mail | Web | 20. srpna 2010 v 17:38 | Reagovat

Saďa, nezúfaj, ešte tu bude pokračovanie (ak sa dožijem).Hoci, či bude ktovieako šťastné, to neviem, mať rakovinu nie je len tak. Som rada, že sa ti to páčilo, konečne si to dočítala.
Ale hentá veta sa mi nepáči. Každý tú má zmysle života a má sa držať. Keď vydržíš, slnko vyjde, uvidíš.

6 Saďa Saďa | 21. srpna 2010 v 12:48 | Reagovat

Bude aj pokračovanie? Super, teším sa. Ja viem že to nebude nejako šťastné, ale viem že to bude skvelé. A to sa mi páči. Ešte že nie som každý. Som výnimka čo narobím. Slnko vyjde, ale až po tom.

7 Raniya Raniya | E-mail | Web | 21. srpna 2010 v 13:17 | Reagovat

Áno, bude sa volať Nádej zomiera posledná... a či to bude skvelé, to nemáš ako vedieť :-D
Ale patríš medzi každých, prestaň!

8 Sussanah de Silva Sussanah de Silva | Web | 11. září 2010 v 19:27 | Reagovat

tájo tak to je drsnej konec! 8-O

9 amane amane | E-mail | Web | 12. září 2010 v 22:44 | Reagovat

žiadne deti...rakovina...júúú drsné. bude aj pokračovanie :-D

10 Raniya Raniya | E-mail | Web | 12. září 2010 v 23:00 | Reagovat

Drsné, to áno. A áno, bude aj pokračovanie. Bude sa volať Nádej zomiera posledná (je to aj na vrchu napísané :-D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.