Listy (4./5.)

31. července 2010 v 11:55 | Raniya |  Listy
Rande



"Pre Merlina, to vás kto učil postávať za dverami?!" zrúkol na mňa Snape a čakal, kedy sa postavím. Krv mi nepretržite kvapkala na habit.
"Ukážte," vytiahol prútik a zamračene si ma prezeral.
"To f žiadnom prípade!"
"Bojíte sa, že vám znetvorím tvár?" uškrnul sa.
"Nie. Vefi fi radfej robím fama. Epifkey." No, nejako to nevyšlo.
"Ach. Len vymýšľate. Choďte dnu a ja vám to napravím." Až keď som vošla do jeho pracovne, pocítila som ostrú bolesť v nose. Akoby som sa práve prebrala zo šoku. Nenápadne som si pošúchala zadok. Zajtra tam budem mať riadnu modrinu.
"Otočte sa ku mne a zavrite oči."
"Prečo?" zamračila som sa.
"Robte ako vám kážem. Budete menej vnímať tú bolesť."
Privrela som oči. Na jeden bláznivý okamih mi napadla šialená myšlienka. Čo ak ma pobozká? Objekt mojich niekdajších túžob však také úmysly nemal. Začula som šepot: "Episkey." Potom mierne rupnutie, bolesť a... Nos bol v poriadku.
"Ďakujem," zamrmlala som a ohmatávali si svoje čuchové ústrojenstvo.
"Sadnite si a ničoho sa nedotýkajte. Ja si musím ešte niečo vybaviť," ukázal na stoličku a zmizol. Poslušne som sa usadila a pokúšala som sa zotrieť si krv z tváre. Keď som bola ako-tak spokojná, pohodlnejšie som sa usadila a nikým nerušene som si prezerala Snapovu pracovňu. Pôsobila na mňa veľmi ponuro. Samá čierna... Takisto som nechápala, prečo uprednostňuje spoločnosť nejakých slizkých tvorov v nálevoch pred ľuďmi. Bolo o ňom známe, že nikam nechodieval.
Odkedy som si začala písať s Charliem, moja severusománia pomaly upadala. Buď som sa svoje telo naučila ovládať, alebo skutočne tie známe motýliky v žalúdku ustávali. Znovu som si spomenula na posledný odsek v liste od Charlieho. Neviem čím to je, ale chýbaš mi. Chcel by som sa Ťa dotknúť, cítiť Tvoju vôňu... Bojím sa veriť, že si skutočná...
Nežne som sa usmievala, predstavovala si ako sa ku mne blíži, naše zrýchlené dychy, dotyk jeho pier...
"Myslíme na niečo pekné?" ozvalo sa spredo mňa.
Vyskočila som a prevrátila stoličku.
"Profesor Snape! Čo tu robíte?!" zalievala ma červeň. Ach, ako to nenávidím!
"Pán profesor Snape. A toto je predsa môj kabinet, či nie?"
"Áno, áno. Ja len, že som vás nepočula prísť..."
"Nečudujem sa, keď ste sa vznášali v oblakoch ktovie kde a ktovie s kým."
Neodpovedala som.
"No, asi bude naozaj najlepšie, ak budete mať zavreté ústa. Nech to nedopadne ako naposledy." Zazrela som na neho. Načo to spomína?!
Postavila som sa ku kotlu. S odporom som vzala červa a rýchlo sa pustila do jeho pitvania. Silu mi dodávali jedine predstava Charlieho a list, ktorý ma čakal pod vankúšom. Opakovala som si slová z neho... Videla som ako sa Snape na mňa sem-tam pozrie. Usilovne som pracovala. Po štyroch hodinách som bola hotová.
"Verím, že po tomto treste sa prestanete biť na mojich hodinách. A profesorov tiež."
"Samozrejme. Ak nebudú otravný...," sladko som sa usmiala a vyšla von. Rýchlo do sprchy! O polhodiny som vyšla čistá a voňavá, bez jedinej slizkej čiastočky. Sadla som si na posteľ a pustila sa do písania listu. Bol plný klamstiev. Ako som mala veľa pacientov, zlomeniny, preliačiny a kožné choroby... Znovu som musela čistiť záchody (inšpiráciou boli červíky). Niekedy som si už nepamätala, čo všetko som si povymýšľala v predchádzajúcich listoch. No ak sa aj stalo, že z jeho listu trčalo čo i len maličké podozrenie, vždy som to dokázala nejako zahovoriť.
Aj Ty mi chýbaš. Tiež by som bola rada s Tebou, zneli posledné slová. Následne som list poslala.

Blížili sa Vianoce. Každé ráno bolo na dvore a po okolí čoraz viac a viac snehu, s Alex sme sa chodili guľovať... Sem-tam sa k nám pridala aj Alma-moja obdivovateľka, odkedy som, ako ona hovorí, zmlátila Bena. Moja diéta nepokračovala celkom podľa mojich predstáv. Cez deň som sa dokázala udržať na uzde, ale často sa mi stávalo, že ma v noci prepadol vlčí hlad a doslova som zožrala všetko, čo mi prišlo pod ruku, Nepožula som to, zjedla toho naraz priveľa a tak som sa nemohla čudovať, že mi bolo zle. Nikto o tom nevedel. Ani Alex. Myslela si, že sa mi darí, hoci na postave to nebolo vidno.
Po ďalšom liste som si ešte viac priala byť štíhla. Vyzeralo to tak, že Charlie netúži po ničom inom, len sa so mnou stretnúť, ibaže to nenapísal. Možno bol príliš hanblivý. Pravda, ja som si to tiež želala, ale keď som si predstavila všetky tie klamstvá, čo som si navymýšľala, bolo mi zle. Skončilo to tak, že som list odložila a niekoľko dní neodpísala. Trápila som sa, v noci som sa budila a v hlave mi stále zneli slová: Do rána sa mi s Tebou snívalo. Usmievala si sa na mňa spod košatého duba, mávala si mi. Podišiel som k Tebe, vzal Ťa do náručia... Ty si ma vášnivo pobozkala. Chcel by som vedieť, ako chutia Tvoje pery...

"Už sa na teba nemôžem pozerať," povedala mi Alex jedného dňa. "Veď mu napíš, aby ste sa stretli. Obaja to chcete. Budúci víkend môžeme ísť do Rokvillu, tak tam."
"Zhnusím sa mu. Keď ma uvidí, všetko pochopí."
"Mne sa zdá, že si už schudla. A každý raz urobí chybu."
"Myslíš?" stlačila som si brucho. "Stále mám tie hlúpe pneumatiky."
"Máš ich menšie. Tak či tak si myslím, že to ho bude najmenej trápiť."
Vzdychla som si: "Máš pravdu. Ach, Merlin, čo mu poviem?"
"Pravdu. Ak ťa má naozaj tak rád ako písal, odpustí ti. Okrem toho," zatvárila sa trochu znechutene, "nemôžeš vedieť, či to nie je nejaký úchylný dedko."
"Nie, nie. Určite," odporovala som, aj keď sa mi v hlave rozblikala červená žiarovka. "Pôjdeš so mnou," rozhodla som.
"Fajn. Som na neho zvedavá."
"Nie tak rýchlo. Ty budeš čakať vonku alebo tak," schladila som ju.

Drahý Charlie!
Vianoce sa blížia, je tu čas nákupov a stret-
nutí blízkych. Tak ak chceš, mohli by sme sa
stretnúť aj my dvaja. Tento týždeň, pred Šted-
rým dňom v Rokville. Musím si tam niečo vy-
baviť, aspoň by som to spojila. Aby sme sa
spoznali, ja budem držať v rukách žltú ger-
beru a Ty žltý tulipán, čo povieš? Niekde
v Troch metlách? Alebo v Kančej hlave?
Vyber si. Pošli mi, prosím, čo najskôr od-
poveď.

Lizák


Stručné, ale nemala som chuť to rozvíjať, aby som si to ešte nerozmyslela. Jeho odpoveď ma však zaskočila. Prišla hneď na druhý deň. Bol to asi najkratší list, aký mi poslal.

Môj Lizáčik!
To je úžasné! Teším sa! Tak budúcu sobotu
o dvanástej v Kančej hlave. Tulipán budem
mať. Ahoj!

Tvoj Charlie


"Ten sa musí tešiť," utrúsila Alex, keď mi nazerala ponad plece.

Sobotu ráno som sa starostlivo očesala, trochu primaľovala, obliekla si rifle, červený sveter, dlhý hnedý kabát a na hlavu som si nasadila čiapku. Bola som vychystaná.
"Pristane ti to," pochválila ma Alex s úsmevom, keď sme vychádzali z dvora. Presne to som potrebovala počuť. "A neboj sa, všetko dobre dopadne."
Chcela som jej odpovedať, keď tu ma niečo udrelo do hlavy. Snehová guľa.
"No čo, tučko? Kotúľame sa do Rokvillu? Ak chceš, pomôžem ti," vysmieval sa Ben a so zlomyseľným úškrnom preletel okolo mňa. Úmyselne do mňa vrazil a už som sa válala v snehu.
"Pardon, Snapová, nechcel som!" kričal a utekal do dediny.
"Nevšímaj si ich," pomáhala mi Alex vstať.
"Tebe sa to povie. Ale prečo práve dnes? Keď som sa toľko natrápila so svojím výzorom?!" nariekala som a oprašovala zo seba sneh.
"Stále vyzeráš výborne. Poďme, nech to stihneme." Vzala ma pod pazuchu a zamierili sme do dediny. Najprv sme sa zastavili u Zonka a v Medových labkách.
"To nebol najlepší nápad," prehĺtala som pri pohľade na žuvačky, cukríky, čokolády...
"Ach, jasné, prepáč," plesla sa Alex po čele a vyviedla ma von. Mysleli sme, že si sadneme v Troch metlách na ďatelinové pivo, ale keď som tam zbadala Snapa, prešla ma chuť. Chvíľu som zhypnotizovane hľadela na svojho profesora, ktorý tam bol s nejakou ženou...
"Asi nie si jediná, kto má dnes rande."
Neprítomne som prikývla. Severus sa k nej nakláňal, civela som na nich, ľudia do mňa vrážali, keď tu sa k nej Severus nahol a pobozkal ju.
"Poďme preč." Zdrapila som Alex za ruku a ďalšiu polhodinu sme mrzli vonku. O desať minút dvanásť som si šla sadnúť do Kančej hlavy, aby mi nebolo zima. Alex šla do Troch metiel.
Vyzliekla som si kabát (čiapku som si nechala, nemusí hneď vedieť, že nemám čierne vlasy), na stôl som položila žltú gerberu a začala sa hrabať po vreckách. Mala som pocit, že som si zabudla peňaženku. Pred sebou som zaregistrovala pohyb a žltý tulipán. Prebehlo mnou radostné vzrušenie a zároveň i strach. Merlin! Čo mu poviem?! S nervóznym úsmevom a s vierou, že všetko pochopí, som sa k nemu otočila. Srdce mi vynechalo zopár úderov, pred očami sa mi zatmelo. Bol to Severus Snape.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 1. srpna 2010 v 14:33 | Reagovat

Kde ty na to chodíš? :-)  Nedá mi to neokomentovať, ale.... no nič, musím dočítať, lebo .... :-P

2 Sayuri Sayuri | 1. srpna 2010 v 17:37 | Reagovat

Okej, prvé, čo som vykríkla keď som dočítala kapitolu bolo: "oh, shit!" :D :D pekný zvrat... :-D  :-D

3 Raniya Raniya | 1. srpna 2010 v 20:32 | Reagovat

Baby, šokované ste boli? :-D Super :-P

4 amane amane | E-mail | Web | 12. září 2010 v 22:29 | Reagovat

Som šokovaná  Snape?! Merlin, idem čítať ďalej :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.