Listy (2./5.)

31. července 2010 v 11:53 | Raniya |  Listy
Za pravdu sa každý bije





Ďalšie ráno vzala Alex list s potmehúckym výrazom na tvári so sebou do soviarne. Počastovala ma slovami: "Konečne si dostala rozum."
S menšou úzkosťou som vošla do Veľkej siene, ale zasmialo sa len zopár slaboduchých jedincov, ostatní sa venovali ovsenej kaši. Zachytila som skúmavý pohľad Snapa, ale tvárila som sa, že som si ho nevšimla.
Deň bol náročný, pretože niektorí boli protivní a neustále do mňa zabŕdali slovami: "Tak čo, pani Snapová? Ako ide život? Dnes bol Snape nejaký nabrúsený, vari si ho neuspokojila?"
"Ste hnusní, viete?" odvetila som najpokojnejšie ako som len vedela, hoci to vo mne vrelo a zalievala ma červeň. V klubovni to bolo ešte neznesiteľnejšie. Takmer zúfalo som túžila byť v Slizoline, kde boli síce odporní ľudia, ale nikdy to nezachádzalo až do takýchto situácií ako s Bifľomorčanmi.
Kvôli nim sme na elixíroch prišli o vyše 200 bodov. Mali sme pripraviť nápoj živých mŕtvych. Pekne som si porozkladala ingrediencie a pustila sa rozvážne do práce, ignorujúc šteklivé chvenie v žalúdku vždy, keď Severus prešiel okolo mňa. Dokonca som sa ani nezasnívala. Alex mi to nedovolila. Vždy, keď videla, že sa tvárim ako duchom neprítomná, nenápadne do mňa šťuchla. Mohla si to odpustiť, pretože ostatní si zrejme mysleli, že ma upozorňuje na Severusa.
Spolužiak Ben sa ku mne zrazu zozadu nahol a polohlasne zašepkal: "Tak, aký je Snape? Pripravila si mu ráno čistú bielizeň?"
Tak ma prekvapil, že som pustila flakón na zem a elixír sa rozprskol na zemi. Zasiahol zopár ľuďom habity... Nikto si to však nevšimol, pretože sa všetci smiali na Benovom vtipe. Nanešťastie ho počul aj Snape, lebo práve vtedy stál za nami.
"No, slečna Almayerová. Za vašu nešikovnosť vám strhávam 30 bodov. Flakóny sú drahé a o elixíre radšej ani nehovorím. Okamžite to upracte," prikázal mi chladno a odplachtil na druhý koniec triedy.
"Hm, hm, rúčky sa nám trasú, len čo ho spomeniem...," začal Ben znovu posmešne. Rozčúlene som vstala.
"Eliza, nie!" chcela ma Alex zastaviť, lebo vedela, čo chcem spraviť. Nemala šancu.
"Ty si taký debil!" skríkla som na celú triedu a vylepila som mu za ucho. Riadne. A ešte jedno.
"Zbláznila si sa? Čo robíš?" zvolal Ben prekvapene a chcel mi zabrániť dať mu ďalšiu. Ale to už bolo neskoro. Bola som rozbehnutá. Na líca mi povyskakovali červené fľaky, mlátila som ho hlava-nehlava, nevnímajúc vzrušené hlasy spolužiakov. Niekto ma od Bena odtrhol. Chudák, mal smolu, lebo odo mňa dostal poriadne päsťou. Na moje zdesenie som zistila, že to bol Snape.
"Tak toto je vrchol!" zvolal nasrdene a pevne mi stískal rameno. "Obom vám preskočilo? Strhávam obidvom 100 bodov a budete po škole!"
"Ja za to predsa nemôžem! Vyprovokoval ma!"
"Za pravdu sa každý bije, čo?" uškrnul sa Ben, ale radšej odstúpil.
"Ty buď ticho!" ozvala sa Alex.
"Každý má 50 bodov dolu! A BUDE TU TICHO A TO HNEĎ! Inak si ma neželajte!" Tentoraz ticho skutočne zostalo.
"A do budúcej hodiny meter pergamenu o mesačnom kameni a účinkoch nápoja živých mŕtvych!" vyštekol.
Otvárala som ústa, že začnem protestovať, ako je to veľa a ďalšia hodina je už zajtra, ale Alex zasyčala: "Opováž sa a vlastnými rukami ťa zabijem!"
Nahnevane som si prehrabla vlasy. Po zazvonení som prvá vyletela z triedy. Po piatich minútach za mnou prišlo jedno dievča z môjho ročníka: "Snape ti odkazuje, že sa máš okamžite vrátiť do triedy."
"Moje nervy!" kopla som do steny.
"A... inak... páčilo sa mi ako si sa pustila do Bena. Už bolo načase, aby mu niekto zrazil hrebienok... A práve na hodine elixírov. Obdivuhodné!"
Slabo som sa usmiala. Jej obdiv mi nemal ako pomôcť.
"Radšej choď. Vyzeral riadne nahnevane. Och, to je slabé slovo."
"Tak... vďaka."
Odknísala som sa späť. Chvíľu som postávala pred dverami, zbierala odvahu, ale keďže už zazvonilo na hodinu, musela som zaklopať a rýchlo si to vybaviť, aby som stihla dejiny mágie.
"Ďalej."
Vošla som. S malou dušičkou som pozrela na Snapa, ktorý doteraz sedel za stolom. Akonáhle ma však zbadal, vstal a rýchlo podišiel ku mne.
"Budete mať trest."
"Ja viem."
"Nezaujíma vás aký?"
"Viete, že ani nie?" Každou sekundou vo mne rástla chuť byť bezočivá a ubližovať niekomu.
"Napriek tomu vám to poviem. Budete tu už dnes. Pitvať červy a ich vnútornosti odkladať do pohára. Ešte sa využijú." Sladko sa na mňa usmial. Cítila som, ako mi z tváre vyprchala všetka krv. Neznášala som pitvanie. Obracal sa mi pritom žalúdok, na hodinách som to robila s odporom. A on to vedel.
"Ešte niečo?" zbierala som svoje roztrasené ja.
"Už nič. Ale tá drzosť sa vám nemusí vyplatiť."
"Samozrejme. Dovidenia." Už som mala ruku na kľučke, keď sa za mnou ľadovo ozvalo: "A neželám si, aby ste rozširovali nejaké nechutné historky o mne a o vás." Srdce sa mi šialene rozbúchalo. Pocítila som ako sa postavil tesne za mňa.
"Pretože nič také nikdy nebolo, nie je a ani nikdy nebude. Rozumeli sme sa? Ste moja žiačka!"
Prudko som sa otočila. "Ja som s tým nezačala, to Ben. Sťažujte sa u neho. V živote som s vami nič nechcela mať!" vyhŕkla som.
"To je dobre. Pretože ja na tlsté buchty nie som."
Akoby ma oblial studenou vodou. Stál pár centimetrov predo mnou, bež štipky súcitu v jeho chladných očiach... Zračil sa tam len výsmech. Trhla som kľučkou, poriadne treskla dverami a bežala chodbou. Slzy pokory sa mi rinuli tvárou. V ušiach mi neustále znelo: Ja na tlsté buchty nie som. Ja na tlsté buchty nie som. Tlsté buchty!
Ignorujúc vedomie, že je vyučovanie, som sa zamkla na záchodoch, zhodila zo seba habit i oblečenie a len v spodnom prádle som si prezerala svoje telo. Snape mal pravdu. Bola som tlstá buchta. Brucho mi prevísalo, stehná sa mi neustále šúchali o seba, prsty som mala ani párky a v tvári... V bruchu mi začali vyhrávať cigáni. Rozhodne som si utrela slzy.
"Budem držať diétu," povedala som svojmu obrazu. "Potom budem pekná a štíhla. Nikto sa mi nebude posmievať." Nikdy som nechápala, prečo som sa stala terčom ich ponižovania. Skutočne to bolo len pre moju postavu? Alebo vtom bolo aj niečo iné?
"Kde si bola?"
"Alex, nechaj ma teraz, prosím. Musím sa psychicky pripraviť na večer. Mám trest. Pitvať červy."
"Aha. Chúďatko moje."
Už len pri pomyslení na ich zvíjajúce sa telá ma napínalo. Celú hodinu som presedela v tichosti. Na obede som zjedla len jedno suché pečivo. Kým sa zotmelo, kŕče v žalúdku sa nedali vydržať, ale musela som to dokázať.

Snape sedel za stolom. Vedľa neho bol kotlík plný červov. Ešte živých. Preglgla som, ale predsa len som sa postavila pri stôl.
"Tu máte nôž. Viete, čo máte robiť, tak nech sa páči."
Bez rukavíc??? Mala som šťastie, že som nič po celý deň nezjedla, pretože obsah môjho žalúdka by v tej chvíli, keď som chytila červa do rúk, skončil na stole. To malé, bledé a slizké hľadelo na mňa tmavými očkami, hmýrilo sa, dotýkalo sa to akýmisi panôžkami mojej pokožky...
"Je všetko v poriadku?" opýtal sa Snape a v hlase mal zle potláčané pobavenie.
"Samozrejme." Položila som červa na stôl, uchopila nôž do ruky a predstavovala si, že je to Ben... Idem ho rozštvrtiť. Potom ho uvarím a dám zjesť vtákom. V duchu som sa uškrnula. Ozaj, ktovie, kde je ten pako. Mal by mať trest tiež.
Červ bol napoly. Vybrala som akési črievko. Niečo z neho vystreklo a priamo na mňa. Nevydržala som to. Povracala som sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 1. srpna 2010 v 14:15 | Reagovat

Toto nemyslíš vážne?! :-? Ešte koľko jej budeš robiť zle? Nehaš ju napokoji?! :D Šak nech si zarobí nejaký elixír na schudnutie aspoň o 20 kg a hotovo :-P  :-P  :-P  Dobre dobre dobre.... už čítam ďalej a nebudem protivná....ale keď mne je jej ľúto, šak ona za to nemôže, že jej chutí papať :-)  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.