Listy (1./5.)

31. července 2010 v 11:52 | Raniya |  Listy
Zostaneš na ocot





Pozerala som do zrkadla. Nebolo to ktoviečo, ale celkom to ušlo.
"No tak, Eliza, ideme, nie? Som hladná," súrila ma Alex.
"Ja nie," zazrela som na ňu, no predsa sme vyšli z klubovne a zamierili do Veľkej siene. Už z diaľky nám do nosa udierala vôňa pečených párkov.
"Nemyslím, že by ti tvoje parádenie sa pomohlo," ozvala sa Alex tesne predtým, než zemiaky zmizli v útrobách jej úst.
"A to už prečo?"
"Veď sa pozri," kývla hlavou k učiteľskému stolu. Presne som vedela, čo mala na mysli. Snape sedel za stolom a zamračene sa rozhliadal po sieni. Zdalo sa, že mal ešte horšiu náladu ako inokedy. Keď sa nám pohľady stretli, rýchlo som sklopila zrak. Už len to by mi chýbalo, aby Snape zistil, že k nemu prechovávam vrelšie city ako by som mala! Pravda, navonok som sa správala odmerane, niekedy i drzo, ale akonáhle sa otočil, civela som na jeho chrbát, či zadok a v predstavách zachádzala omnoho ďalej. Už som stála v snehobielych šatách pri oltári, on v čiernom obleku vedľa mňa, nakláňal sa ku mne, ja som privrela oči, našpúlila pery...
Bohužiaľ, boli to len moje predstavy, ktoré nanešťastie skončili trapasom. Bola hodina, Snape sa skutočne nado mňa nahýňal, ale rozhodne nie s úmyslom pobozkať ma. To bol len ten jeho tik, prepaľovať druhých svojím pohľadom z blízkej vzdialenosti. Všetci v triede vybuchli do smiechu, ja som očervenela sťa rajčina a do konca hodiny sedela ako päť peňazí. A ešte Bifľomor prišiel aj o dvadsať bodov za moje snívanie na hodine.
Vrátila som sa do prítomnosti, rýchlo nahádzala raňajky do žalúdka a spolu s Alex sme sa ponáhľali na hodinu Obrany proti čiernej mágii. Tento týždeň sme opakovali ochranu pred prízrakmi. Sedeli sme na stoličkách, počúvali profesorov rozvášnený prejav o tom, čo by sme už mali vedieť...
"Hej! Pozri, čo som našla," zašepkala Alex a ukazovala mi časť Denného Proroka. Inzerát. "To je ako pre teba. Skús to. Snape... nikdy ťa nebude chcieť."
Smutne som na ňu pozrela: "Ale ja nechcem nadväzovať nový vzťah."
"Prosím. Nemusíš s ním chodiť. Ale aspoň by si na chvíľu zabudla. Možno aj na dlhšie."
"Alebo donútim Severusa, aby žiarlil!" rozžiarila som sa. Od Alex som si vyslúžila pohľad hodný blázna. Ešte raz som pozrela na inzerát.

Som mladý, 25-ročný blondiak. Hľadám priateľku na dopisovanie, ktorá by mi vyplnila môj voľný čas. Časom by možno mohlo byť aj viac. Mám rád prechádzky, zvieratá, knihy a ľudí. A predovšetkým svoju prácu.
Zn.: Čakám tvoju sovku :)


"Má 25."
"A? Snape má 30 a nevadí ti to."
"Máš pravdu, ale... to je Severus."
"Slečny, mohli by ste láskavo začať dávať pozor a prestať rušiť moju hodinu vašim šepotom?!" zvolal profesor tak nahnevane, až ma nadhodilo.
"Samozrejme," prikývla Alex, ale on pokoj nedal.
"Slečna Almayerová, poďte a ukážte nám ako sa zbavíme prízraku."
Merlin! Nie! zaúpela som. Nechcem, aby videli, načo sa zmení prízrak predo mnou! Zízala som na profesora, on na mňa a spolu s ním celá trieda.
"Tak? Dočkáme sa? Alebo tu budeme, kým neuschneme?!"
Zopár žiakov sa zachichotalo. Odhodlane som teda vstala a postavila sa pred čiernu skriňu, ktorá sa mierne triasla. V ruke som zvierala prútik a prosila o zázrak.
"Pripravte sa. Na tri. Raz... dva... tri!" Profesor otvoril dvere na skrini a odtiaľ vybehol Snape. Akoby z diaľky som počula smiech. Hľadala som do tej milovanej tváre, po chrbte mi stekal pot...
Prízrak sa zrazu roztrhol vo dvoje a zjavil sa môj obraz vo svadobných šatách a Snape v obleku. On mi sľuboval vernosť až do smrti, ja tiež... Schyľovalo sa k bozku, keď tu začal po mne vrieskať: "Nemilujem ťa! Nemilujem! Zostaneš navždy sama! Na ocot! Bude z teba stará, zošúverená panna! Stále sa len mňa lepíš. Moja žiačka! Buchta!"
"Rid-riddikulus!" zvolala som, keď som konečne našla hlas. Obe postavy sa zmenili na kvety a zmizli.
Smiech mojich spolužiakov sa nedal vydržať. S očami plnými sĺz som na nich pozrela a aj napriek príkazom môjho učiteľa, aby som tam zostala, som vybehla z triedy. Bežala som chodbou bez toho, že by som dávala pozor kadiaľ bežím, keď tu som vbehla do náručia samotného Snapa.
"Čo je?" zazrel na mňa mierne prekvapene.
"Nič, nič," vyskočila som z jeho objatia akoby pálilo a utekala ďalej.
"Hej! Slečna Alamyerová, stojte!"
"NECHAJTE MA!" zrevala som a zavrela sa na dievčenských záchodoch. Zvalila som sa do kúta, utierala si slzy... Pred očami som mala stále triednu bifľošku ako na mňa ukazuje a smeje sa, ďalších spolužiakov a bolo mi ešte horšie. Akoby nestačilo, že sa mi smejú pre môj výzor, teraz ešte aj pre toto.
Zazvonilo a žiaci sa vyhrnuli z tried. Utiahla som sa do najvzdialenejšej kabínky. O pár minút zazvonilo znovu. Ozvali sa kroky. Zazrela som čierne topánky. Snape prišiel za mnou na záchod?!
"Je ti dobre? Si u v poriadku?" ozvala sa Alex.
S úľavou i sklamane som si odfúkla.
"Je mi fajn," zaklamala som.
"Tak poď von."
"Ach, ty vyzeráš!" vykĺzlo Alex, keď ma zbadala. Rukou si prikryla ústa: "Prepáč, ja len, že..."
"Chápem. Prečo musím vyzerať TAKTO?!" vybuchla som a hľadela na svoje prevísajúce brucho, tučné prsty, nafúknuté ružové líca... Vtom niečom sa strácali výrazne zelené oči, ktoré by za normálnych okolností boli veľmi pekné, ale takto...
"Neľutuj sa! Nevyzeráš zle! Len máš trochu viac kilov! A čo? Veď krása človeka sa nemeria v hmotnosti, ale podľa toho, čo je vo vnútri."
"Tebe sa to povie, keď si štíhla ako prútik. A ľudia to takto neberú! Radi ťa majú len vtedy, ak si pekná a chudá!" máčala som si líca slzami a zúrivo si stláčala brucho. "Takto si ma nikdy nikto nevšimne! A Snape už vôbec!!!"
"Kedy sa konečne vykašleš na starého Snapa? Vravím ti, si pekná taká, aká si. A čo sa týka toho, či si niekoho nájdeš alebo nie... Napíš tomu chlapíkovi z Denného Proroka. Nemusíš mu predsa posielať fotku!" Alex sa tvárila rozhodne.
"Myslíš?"
"Nemyslím, ale viem."
Chvíľu bolo ticho.
"Tak dobre. Idem do zdravotného krídla, dnes sa už na vyučovanie nevrátim. Snáď sa hentí upokoja."
"Dobre a ja ti donesiem pergamen a brko," žmurkla na mňa Alex a ako správna kamoška ma doviedla až k madam Pomfreyovej. Povedala som jej, že ma bolí hlava a brucho... a zrejme mi uverila. Oči som mala červené ako zajac, žalúdok ako na vode... Ľahla som si, poslušne vypila elixír a ešte raz si prečítala inzerát, ktorý mi medzitým Alex priniesla.
Ale ako sa začína taký list? Chvíľu som sa prezerala v zrkadle. Potom som vzala brko a začal písať.

Ahoj Charlie!

Videla som Tvoj inzerát v Dennom Proroku. Zaujalo ma,
že máš rád prechádzky. Aj ja a najradšej chodím do lesa
alebo do dediny.
Na začiatok by som sa asi mohla opísať (nerada sa fotím).
Tak, mám hlboké zelené oči, husté čierne vlasy, vysoká
som asi 170 cm, štíhla. Mám 20 rokov a pracujem u
sv. Munga.
Ak mi odpíšeš, budem len rada. tak či tak, nemám čo
robiť po večeroch. A môžeš sa opísať aj ty. :)

S pozdravom Lizák

P.S.: Stačí, ak mi na obálku napíšeš Lizák. Sova ma už
nájde.



No a čo, že si trochu vymýšľam? Robí to každý a mne samej by aj tak neodpísal, tíšila som svoje svedomie, keď som pozrela na svoju nízku postavu. Okolo tmavých vlasov som ani nebehala, mám svetlohnedé, až sivé vlasy a pred sebou ešte jeden ročník školy.
Odložila som brko a pergamen s tým, že Alex list zajtra pošle. Zakryla som sa až po bradu a chcela zaspať. V živote som list neposielala, nepísala (veď to aj bolo vidno) a tak som bola zvedavá, či odpíše. S najväčšou pravdepodobnosťou nie.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 1. srpna 2010 v 14:05 | Reagovat

Zaujímalo by ma, čím si sa inšpirovala :D ... odpadám z takéhoto nápadu, ale chúďatko dievčatko, ja by jej dopriala viac šťastia, než len poľutovaniahodné slovíčka na upokojenie jej škaredosti :D dúfam, že ďalšie kapitoly jej trošku šťastia privalia :-) Niežeby som súhlasila s tým názorom, že krása vychádza z tvojho oblečenia a postavy, ale toto dievča si trochu....nafúkla :-x  :-x  8-O :-)  [:tired:]  O_O  :D  P.S: očarili ma títo smajlíkovia 8-)

2 Sayuri Sayuri | 1. srpna 2010 v 17:19 | Reagovat

Mne sa takisto ten nápad páči... mám veľmi rada tzv. normálne postavy... :) nikto nie je dokonalý, ale spisovatelia na to zvyknú zabúdať, preto je super vidieť, že nie všetci sú takí...

3 Raniya Raniya | 1. srpna 2010 v 20:34 | Reagovat

Ďakujem, Sayuri :) Ja sa vždy snažím ich tak... zrealizovať, lebo mňa samú nebaví čítať knihy, kde je všetko v poriadku... aj keď niekedy sa sama seba pýtam, či to nepreháňam, keď sú to len čarodejníci :-)

4 mojsvet-myworld mojsvet-myworld | 6. ledna 2011 v 9:33 | Reagovat

Uplne super :D Harry Potter príbehy su NAJ ... a ked dáš do toho príbehu kúsok sebe je to PERFEKTNÉ.........inak som sa ťa ešte chcela spýtať či nespriatelíš :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.