8.kapitola

18. července 2010 v 14:56 | Raniya |  V zajatí minulosti
Z blata do kaluže



"Lady Rheita práve odišla a udelila nám na dnešný deň voľno," oznamoval John ostatným v koniarni.
"Výborne, môžeme ísť do dediny, dnes tam má byť slávnosť," zachichotala sa Hesta a žmurkla na Johna.
Aden sedel v kúte a zvedavo pokukoval raz po jednom raz po druhom. Slávnosť? Dedina? Zmocňovalo sa ho vzrušenie.
"Dobre, tí, čo chcú ísť... Stretneme sa pred bránou," rozhodol John. "Okolo piatej."
"Pôjdeš aj ty, maličký?"objala Adena Hesta. Ten sa striasol odporom.
"Nechaj ho," zasiahol Severus. Zdalo sa mu, že Adenovi nie je príjemné objatie ženy kyprých tvarov. Hesta niečo zamrmlala a podišla k druhému.
"Pôjdete sa pozrieť aj vy?" spýtal sa Aden.
"Možno. Mňa takéto veci príliš nelákajú."
"Samozrejme, že pôjdeš. Bude sa ti to páčiť," zamiešal sa do toho John.
"Prosím. Aj ja chcem vidieť, čo sa tam bude diať."
"Tak dobre." Aden sa potešene usmial.
A tak večer, keď sa zotmelo, vyšli všetci dvorania von, sprevádzaní spevom kráčali chodníčkom do dediny, kde sa už začínali zapaľovať ohne a rozvoniavať placky.
Vošli do dediny. Hneď na začiatku stála žena pri stolíku, ktorý osvecovalo len svetlo sviečok. Usmiala sa na nich a príjemným hlasom ich ponúkla čerstvými plackami s marmeládou. Ďalej posedával muž, ktorý obrezával akési drevo a vďaka predmetom, stojacim okolo neho mohli ľudia vidieť ako to bude vyzerať po ukončení práce.
Vzduchom sa niesla vôňa jedál a piva, tiež však pach špinavých tiel, odpadkov hnijúcich medzi domami a povaľujúcimi sa v tráve.
Severus, Aden, John a Hesta kráčali na čele skupiny do stredu mesta, kde ľudia vyspevovali, tancovali, smiali sa...
"Poďte, tuto výborne varia," volal ich John do najbližšieho hostinca.
Všetci pokojne vstúpili dnu, len Severus zostal stáť. Dych mu vyrazili tváre a telá znetvorené rôznymi chorobami-ovčími kiahňami, ktoré zanechali na tvárach hlboké jazvy, materskými znamienkami cez celé tváre, ochlpatením na nesprávnych miestach...
Hneď pri dverách sedela žena, ktorá mala na tvári obrovské vredy pulzujúce hnisom, jedno oko mala pripuchnuté a na hornej pere červený opar. Všetky tieto "chybičky krásy" boli spôsobené syfilisom, kiahňami a vredmi z nedostatočnej hygieny. A nebola jediná.
"No čo tam stojíte jak drevá? Poďte k nám!" volal John.
Severus pozrel na Adena, ktorý sa tiež netváril nadšene. "Ideme, nie?" posotil Severus Adena. Sadli si za stôl. V tej chvíli pred nich postavili krčah vína.
"Ja...," začal Aden, no Severus mu skočil do reči. "On piť nebude."
"Čo sa o neho tak staráš? Nech si dá..."
"John, je to ešte dieťa. Sme zaňho zodpovední."
John naňho pozeral ako na blázna: "Nie, nie sme. Každý je zodpovedný sám za seba."
"To je jedno."
"Aj tak by som nepil. Nerobí mi to dobre."
John, krútiac hlavou jednou rukou objal Hestu a druhou sa načiahol po placky.
O polhodinu vbehli dnu cigáni a vyhrávali o dušu. Koniari povyskakovali, schytili do náručia okolosediace ženy a pustili sa do tanca.
"Ideš tancovať?" zaklipkala Hesta očami.
"Nie," odvetil Severus, čím si vyslúžil nevraživý pohľad ponúkajúcej sa ženy.
"Vy nie ste odtiaľto." Skonštatovanie.
"Nie."
"A odkiaľ?"
"Nie si ty nejaký zvedavý, chlapče?" zazrel naňho Severus.
"Som," uškrnul sa Aden.
"A ty si odkiaľ?"
"Nie odtiaľto."
"To som si už všimol."
"Naozaj? A ako?"
"Jednoducho." Aden visel Severusovi na perách.
"Bol si zhrozený pri pohľade na týchto ľudí."
"Vy ste si to všimli?"
"Čudné?"
"Nie, nie. Ale aj vy ste boli vyvedený z miery." Hľadeli si do očí.
"Máš postreh."
"Vďaka."
"Koľko máte rokov?" vystrelil Aden zrazu.
"Omnoho viac ako ty."
"Koľko?"
"38. Pre Merlina, načo ti to je?"
"Pre... čo?"
"To je jedno. Mám z teba zvláštny pocit. Neposlala ťa Arlette?" zaútočil Severus.
Aden sa mykol: "Prečo po mne kričíte? A nie, neposlala. Mala by?"
"Nie." Hoci, nečudoval by som sa. Možno je to nejaký špión. Od nej by to vystalo. Mal by som si dávať pozor na to, čo poviem.
"A aká je?"
"Kto?"
"Tá Arlette. Pekná? Milá? Aká?"
"Normálna. Uvidíš, keď sa vráti."
"A kedy sa vráti?"
"O dva týždne. Potom ju uvidíš a budeš si môcť utvoriť svoj vlastný názor."
"Hm."
Zvyšok večera už presedeli v tichosti. O polnoci John vyviedol všetkých von a pozorovali preskakovanie cez vatru. Aden sa na všetko rozžiarene díval.
"Idem si tiež zaskákať."
"To nepreskočíš, to musíš byť chlap. Pozeraj," mudroval John a predviedol dokonalý preskok.
"To zvládnem," vyhlásil Aden a pripravil sa. Onedlho už skákal. Skočil. Takmer. Kúsok kabátca sa mu chytil a začal horieť. Aden zvreskol.
"Len tu hanbu robíš," schmatol ho Severus a jediným trhnutím mu strhol kabátec a uhasil ho. "Priťahuješ pozornosť." Naozaj. Ľudia na nich ukazovali, smiali sa...
"No a čo," povedal Aden vzdorovito a stal si od Severusa ďalej.
Nastal rozruch. Uprostred skupinky zvreskla žena a s hrôzou v očiach vybehla hore kopcom.
"Čo sa to tam deje?" spytoval sa Severus.
"Tam teraz radšej nechoďte," varoval ich John.
No ich zvedavosť bola silnejšia. Severus, Aden a zopár iných dvoranov podišli k hlúčiku ľudí. V tej chvíli zistili, že to nebol ten najlepší nápad. Stál tam totiž muž, ktorý nahlas kričal, prosil o pomoc, no nik ho nepočúval, nepomohol mu, všetci od neho cúvali...
"Prečo mu nepomôžu?" zhnusene hľadel Severus na muža a vykročil k nemu. John ho schmatol za ruku a stiahol k sebe. "Ty si ozaj sprostý! Veď ten muž je smrteľne chorý. Modli sa, aby si už nebol nakazený aj ty."
"Ale..."
"Poďme!"
Kráčali za Johnom, no mysľou boli pri mužovi, ktorý zvracal, zo všetkých otvorov na tele sa mu rinula krv a žalostne volal o pomoc. Táto choroba s morom bola rozšírená po celom kontinente. Ľudia umierali bez možnosti vyliečiť sa...
Zanechávali za sebou rodiny. Rodičia siroty, deti rodičov, boľavé prázdno v dušiach najbližších a strach. Kedy to postihne mňa? Ľudia nevedeli, nepoznali. Poznali len účinky a príznaky smrteľnej choroby, ktorá až o mnoho rokov dostala názov Ebola.
"Ak do troch týždňov nebudeš vykotený, tak sa stane zázrak," lamentoval John. Nič sa nedalo robiť, len čakať.
Kráčali tmou, niektorí ešte mierne rozjarene, keď tu sa pred nimi vynorili chlapi so šatkami na tvári.
"Všetko, čo máte, mi dajte a hneď!" zahučal ich vodca a kývol rukou. To bol znak obkolesiť ich.
"Nič nemáme," ozval sa jeden koniar.
"A tomu zavrite hubu!"
Strhla sa mela. Koniari sa nedali pustili sa s vervou do nich. Rinčali nože, ozývali sa výkriky... Ani jeden si nevšimol blížiace sa svetlo lampášou.
"Nikto sa ani nehne!" zahrmel lampáš. "Urobíte krok a ste mŕtvi!" Lampáš ožiaril postavu v uniforme. "A v mene zákona kráľa ste zatknutí a za zbojníctvo budete zajtra ráno popravení."
"Veď my nie sme zbojníci," zavrčal Severus, no schytal facku.
"Nemali ste sa tu mlátiť. Nie je mojou úlohou rozlišovať, kto je a kto nie je zbojníkom. Posol nám doniesol správu, že sa nachádzate tu. Chcete to poprieť?"
"Samozrejme, že nie! Sme zbojníci a sme na to hrdí," vyhlásil vodca, čím si vyslúžil šomranie svojich ľudí.
"Berte ich!"
O malú chvíľu už boli všetci do jedného poviazaní a hlava-nehlava usadení v obrovskom koči. Odvážali ich do väznice.
"To sme teda dopadli," šomral si Severus, ktorý ešte stále cítil štípanie tej facky. Kdesi pri ňom začul vzlyky. To Aden vystrašene nariekal.
"Neboj sa."
"Ale ja sa bojím. Nechcem byť obesený."
"Majú nás popraviť."
"To mi skutočne pomohlo."
Hm, má pravdu, čo by som mu povedal? Že to nebude bolieť? Že len seknú sekerou a bude po tom? Ak pravda trafia na prvý krát. Nemá nám kto pomôcť. Páni odišli. Do hája, aj s tým! Odkedy som tu, stúpam z blata do kaluže! Ešte aj tie rany začínajú bolieť a mokvať!
Trmácali sa kočom, až prišli k obrovskej stavbe, kde zatvárali všetkých naničhodníkov s jediným úmyslom... Zniesť ich zo sveta.
"Kráčajte," zavelil hlavný veliteľ. A zajatci museli stúpať po kamenných schodoch.
"Do podzemia!"
Skoro ako doma, pomyslel si Severus. Pred sebou zbadal väzenskú celu. Veľká, zatuchnutá miestnosť, kdesi v kúte pišťali potkany a pri stene stáli dve klady s mnoho otvormi. Museli podísť k nim.
"Sem si strč hlavu, sem ruky," povedal strážca Severusovi, pridržiavajúc jednu časť. Keď tak Severus urobil, položil druhú kladu. Bol uväznený. Takisto skončili aj ostatní. Strážcovia si mädlili ruky.
"Konečne sme vás pochytali, vtáčkovia."
Otvoril dvere, naposledy pozrel na väzňov a rozlúčil sa s nimi so slovami: "Zajtra ráno budete popravení."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.