7.kapitola

15. července 2010 v 15:41 | Raniya |  V zajatí minulosti
Odchod pánov




Arlette zdesene pozerala na obraz, rozbitý na márne kúsky. Ruky si pritískala na hruď a dookola šepkala: "Severus, Severus..."
Deana, sediaca na stoličke, na ňu len bezmocne hľadela.
"Je to len povera. Neznamená to, že sa mu niečo stalo."
"Obrazy predsa len tak nepadajú, ani vázy. Prečo potom padli oba naraz?! Tak mi to vysvetli!" Lenže Deana na to vysvetlenie nemala. Za dverami sa ozvali kroky.
"Lady Arlette, ste v poriadku? Počul som výkrik," ozval sa jeden zo strážcov.
"Áno, som v poriadku, bol to len zlý sen."
"Keby ste niečo potrebovali, sme za dverami."
Arlette si sadla na posteľ a hľadela do prázdna. "Bojím sa o neho."
"Slečna Arlette, nebojte sa, určite sa mu nič nestalo...," chabo ju presviedčala Deana. No keď na ňu Arlette pozrela s očami plnými smútku, tiež ju presvedčivosť opustila.
"A ešte aj mama bola včera za mnou."
Deana bola prekvapená. "Kedy?"
"Keď si bola obedovať. Prišla za mnou a začala mi dávať rozumy."
"Aké?"
"Vraj sa jej ctihodný lord Onetto bol posťažovať na moju osobu."
"Čože? Čo jej povedal?"
"Vraj som hrozná netýkavka. Údajne ma chcel chytiť za ruku, ale nedovolila som mu to. Keď sme tancovali, odťahovala som sa a nechcem sa s ním rozprávať."
"Samozrejme, pánko si povedal len to, čo mu vyhovovalo! Keby sa mi tak dostal pod ruku a môžem to urobiť, roztrhnem sa ako hada!" rozhorčovala sa Deana.
Arlette sa pousmiala: "Páči sa mi tvoj zápal pre veci a tvoja oddanosť."
Deana sa usmiala. Lady Surveyorová pokračovala: "Vraj je pre mňa dobrá partia. Je bohatý, milý, pekný, každá by dala čokoľvek, keby jej patril, tak čo by som vlastne chcela. Ale to radšej zomriem ako by som si mala vziať jeho!"
"To sa nestane!"
Arlette podišla k oknu a naklonila sa. Vnímala nádvorie plné kvetov, zaliate slnečnými lúčmi...
"Bez Severusa nemá môj život zmysel."

***

Severus zhrozene pozeral na meč, zapichnutý v jeho tele. Fréjus sa pustil do smiechu. "Vidíš, hovoril som ti. Nemáš na mňa! Darmo si sa obetoval! Arlette a celý zámok bude môj!"
Zvíjal sa na zemi, akoby celkom stratil súdnosť, keď začul za sebou zhíknutie svojho priateľa. Fréjus zodvihol hlavu. Smiech mu zamrzol na perách.
"Čo... čo to robíš? Zbláznil si sa?"
Severus s ľahkosťou vytiahol Fréjusov meč a namieril ho neho. "Asi nie si až taký dobrý v šerme, čo? Určite máš teraz plné gate. Nabudúce si daj pozor a zapichni meč do tela protivníka, nie pod jeho pazuchu," prednášal Severus pokojne, len oči sa mu ligotali. Priložil čepeľ k Fréjusovmu hrdlu. "Teraz sa rozlúč so životom ty."
Fréjus naprázdno prehltol.
Severus pritlačil. Hľadel do tých jantárových očí, chystal sa zasadiť smrteľný úder...
Zložil zbraň.
Nemôže si znovu trhať dušu vraždením... Už to robil... Ešte teraz vidí pred sebou Dumbledorove bledomodré oči prosiace o pomoc.
"Darujem ti milosť."
"Čože?" zvolal ich svedok.
"Áno. Nechcem si špiniť ruky krvou tohto červa."
"Myslíš si, že sa ti hodím okolo krku? Tak na to zabudni! Zničím ťa!"
"Toho sa nebojím," odvetil Severus, odhodil meč a vzal si svoj. "K Arlette sa už nepribližuj!"
"Na to zabudni, zbabelec," šepol Fréjus s očami zabodnutými do Severusovho chrbta. Severus krivkal lesom, naťahoval si košeľu, ktorá sa mu lepila na telo a krvácajúcu ranu. Konečne bol pri stajniach. Zamieril dnu, aby sa ošetril.

***

"Severus! On žije! Žije!" zvolala Arlette z okna a vybehla z komnaty. Deana za ňou. Bežali dlhým schodiskom, nádvorím... Arlette bolo jedno, či ju niekto uvidí, či bude mať reči, že sa tmolí okolo stajní... Musela sa uistiť, že jej láska je v poriadku.
Vbehla dnu, keď už Severus sedel na prični, košeľu mal dolu a pred sebou misku s vodou. Arlette sa mierne začervenala pri pohľade na jeho nahú hruď, ale odhodlane vstúpila dnu, priťahovaná pohľadom Severusových rán.
"Si v poriadku?"
Severus zodvihol zrak. "Hej, mám len zopár škrabancov." Nebola to celkom pravda. Hlboké krvácajúce rany mal na ramenách, predlaktiach, stehne i pod kolenom. Arlette sa dotkla jeho ramena.
"Neklam... Pomôžem ti."
"Ale slečna...," začala Deana, no pri pohľade do jeho tmavých očí zmĺkla. Tak nech má jej pani radosť.
Arlette vzala teda handričku, namáčala ju do misky s vodou, zmývala mu krv z rán, intenzívne vnímala Severusovu blízkosť...
"Ešte ti to obviažem."
Deana jej radšej nepovedala, že ona by to urobila lepšie. Nechala ju. Severus sa mierne pousmial: "Ďakujem."
"Arlette! Arlette, kde si?! Zase sa zašívaš v tých špinavých stajniach?" začula z vonku Euquiteu.
"Och, mama. Deana... zostaň tu. S ním."
Arlette vybehla von: "Mama, čo sa deje?"
"Čo tam stále robíš? Dievčisko jedno!"
"No tak, Euquitea, upokoj sa. Plní si predsa svoje povinnosti budúcej panej hradu," usmial sa Rolphus.
"Jasné, tvoj miláčik," zafrflala Euquitea. Ja veľmi dobre viem, čo tam stále robí. Behá za tým koniarom. Hneď ako sa vrátim, urobím s ním poriadok.
"Ideme k barónovi zo Sfiu. Dávaj si pozor. Rheita aj s vikomtom Mistralom tu zostávajú, takže dohľad budeš mať. Uvidíme sa o dva týždne," pohladkal ju otec s úsmevom a spoločne s manželkou nastúpil do pristaveného koča. Tej neušlo, ako jej dcére zažiarili oči.
"Pamätaj na bontón! Si dáma!" zamračila sa Euquitea.
"Budem si to pamätať," uklonila sa Arlette s pocitom ľahkého pierka. Kývala rodičom, až kým nezmizli za padajúcim mostom. Potom so širokým úsmevom vošla dnu. Bolo tam podozrivé ticho. Severus si práve prikrýval ľavé predlaktie.
"Čo sa deje?"
"Nič, pani, len som mu ošetrovala ešte nejaké rany," vyskočila Deana. "Čo chcela madam?"
"Odišli. Na dva týždne. Úžasné. Tak, Severus, uvidíme sa poobede. Oddýchni si," prešla mu Arlette po vlasoch.
"Mám dva týždne na získanie Severusa! Nič lepšie sa mi nemohlo prihodiť!" No na jej sklamanie jej poobede prišiel list od jej priateľky Uny Vieyrovej. Pozývala ju na dva týždne k sebe. A to nesmela odmietnuť.
"Aká škoda," zatvárila sa Arlette skľúčene. A práve v ten deň odišiel aj Fréjus na svoje panstvo! Mohla mať hrad a Severusa iba pre seba! A tak jej Deana pomohla pobaliť, nechali si pristaviť koč a vzali si stráže.
"Nie, ty zostaň tu," povedala Severusovi. "Budeš pomáhať Johnovi a Charlesovi." Usmiala sa na Deanu a šepla jej: "A ja budem mať čas popremýšľať ako ho získať."
"Ale je to moja práca."
"Nie, Severus. Ja ti kážem zostať tu, tak tu budeš. Beriem si ich štyroch," ukázala na statných chlapov. Severus sa však i tak mračil.
"Zatiaľ dovidenia."
Nastúpila do koča spolu s Deanou a o chvíľu ich nebolo. Severus si radostne vzdychol. Dva týždne bez pánov. V ten večer sa oslavovalo. V koniarni sa otváralo víno, tieklo potokom, vyspevovalo sa, tancovalo...
Ráno si strkali hlavy do ľadovej vody, aby sa celkom prebrali a zároveň schladili v takom horúcom dni. Dotackali sa do kuchyne, kde pred ne kuchárka položila misu so zemiakmi. Naplnili svoje roztrasené žalúdky a vrátili sa späť do tieňa, aby sa aspoň na chvíľu schovali pred pražiacimi lúčmi slnka.
Naraz sa pred Severusom a Johnom zjavil chlapec. Malý, ufúľaný, v dotrhaných šatách, asi pätnásťročný...
"Kde je nejaký pán?" spýtal sa piskľavým hlasom.
"Páni nie sú doma."
"Rheita je."
"Vlastne máš pravdu, Sev. Tá tu je. Prečo? Čo potrebuješ?"
"Chcel by som sa zamestnať."
"Zamestnať?"
"Hej, som hladný a... nikoho nemám, nemám kde spať..."
"Hm, tak počkaj, idem ju zavolať," postavil sa John a vydal sa smerom k hradu.
"Z kadiaľ si?"
"Z dediny."
"A kde máš rodičov?"
"Oni... zomreli," pozrel chlapec do zeme.
"A ako sa voláš?" pokračoval Severus neľútostne vo výsluchu.
"Aden."
"Priezvisko?"
"Nemám."
"Hm," pozeral Severus na zúboženého chlapca. Bolo mu ho trochu ľúto. Zdalo sa, že je to vyvrheľ. Niekto, kto nikam nepatril. Tak ako on. O chvíľu sa už vracal John.
"Lady Rheita ti oznamuje, že ťa prijíma. Zatiaľ máš zostať tu v koniarni, potom sa uvidí. Vieš, necíti sa práve najlepšie."
"Vďaka."
"Nie si hladný?"
"Zjedol by som niečo," prikývol Aden.
"Tak poď. Niečo sa ešte nájde."
Severus zostal ležať v chládku. Žujúc steblo trávy premýšľal. Ďalší hladný krk na hrade.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.