6.kapitola

14. července 2010 v 21:43 | Raniya |  V zajatí minulosti
Rozlúč sa so životom



Arlette napínalo, keď cítila jeho jazyk vo svojich ústach. Chvíľu spolu zápasili a po poslednom Arlettinom myknutí spadli na zem. Fréjus sa dotýkal jej nahej pokožky, od jeho cieľa ho delili len stotiny sekundy, keď tu sa ozvalo zachrapčanie a Fréjus sa s vyvalenými očami zvalil na Arlette.
"Slečna Arlette, ste v poriadku?" ozvalo sa z tmy.
Arlette sa pokúšala dostať spod mohutného tela. Jej záchranca jej pomáhal. Podal jej šaty.
"Ďakujem," šepla Arlette. Chcela povedať ešte niečo, ale žalúdok jej vypovedal službu.
"Čím si ho udrela?"spýtala sa Arlette piskľavým hlasom. Silueta jej komornej ukázala na hrubičizný konár pri jej nohách. "Ach, slečna, poďme." Obe ženy trasúcimi rukami navliekali Arlette do šiat.
"Je mi zle," vzlykala Arlette a máčala si tvár slzami.
Deana ju pohladkala a privinula si ju k sebe: "Psst, už je dobre, už je dobre. Poďme. Rýchlo, kým sa nepreberie."
Náhlivými krokmi odvádzala svoju pani k hradu. Arlette sa podlamovali kolená, podkýnala sa, horko-ťažko udržala obsah žalúdka v sebe. takmer preleteli schodiskom a v izbe Arlette vykríkla: "Kúpeľ! Horúcu vodu! Vriacu!"
"Hneď, hneď," jachtala Deana a vybehla von. Arlette sa schúlila do klbka a hojdala sa zo strany na stranu. Pred očami sa jej znovu zjavovala scéna z nádvoria. Fréjusove chtivé ruky na jej tele, dravé bozky, vzdychy... Znovu ju naplo. Nahlas sa rozplakala. Plne si uvedomovala, že to bola jej chyba. Nemala tam s ním ísť, veď vedela, aký je. Nahnevaná na Severusa súhlasila so zdanlivo milou prosbou o tanec, z ktorého sa nakoniec vykľul nebezpečný boj o nevinnosť a život.
O polhodinu prišla Deana aj s dvoma paholkami, ktorí niesli kaďu s horúcou vodou. Položili ju doprostred izby a odišli.
"Slečna, poďte," vzala ju za ruku, pomohla jej zo šiat a odhodila ich do kúta. Také dotrhané už boli celkom nanič.
Je to ešte dieťa, myslela si Deana nešťastne, keď umývala chrbát svojej panej. Nezaslúži si takto trpieť...
"Ako si ma našla?" chcela vedieť Arlette, zatiaľ čo drhla svoju pokožku celou silou, len aby necítila jeho dotyky.
"Všimla som si, že ste vyšli von s tým... netvorom. Šla som teda za vami, lenže niekto chodil po dvore..."
"Kto?"
"Neviem. Ponevieral sa tam nejaký chlap. Nevidela som, kto to je a nemohla som sa tým zapodievať, pretože som začula nejaké vzdychy a šuchot. Premkol ma strach, či sa vám niečo nestalo. Keď som videla, čo sa deje, schmatla som prvú vec, čo mi prišla pod ruku a udrela ho po hlave. Naozaj neviem, kde boli tie stráže!"
"Zajtra pôjdem za otcom."
Keď sa o hodinu, celá rozmočená a vydrhnutá, obliekala do nočnej košele, detským hláskom poprosila: "Deana, môžeš tu, prosím, zostať so mnou a držať ma za ruku?"

Arlette pozrela na svoj obraz v zrkadle. Zhlboka sa nadýchla. Vyzerala ako včera, predvčerom, pred dvomi rokmi, len v očiach mala zvláštny opar po včerajšej noci.
"Môžme ísť." Spolu s Deanou vyšli z Arlettinej komnaty a vybrali sa za vojvodom. Ten sedel v knižnici a prehrabával sa v nejakých papieroch.
"Otec, dobrý deň," uklonila sa Arlette.
"Arlette, čo sa deje?"zodvihol vojvoda hlavu.
"Čo robíš?"
"Kontrolujem výdavky predtým, než pôjdeme s mamou na cestu."
"Na cestu? A kam?" začudovala sa Arlette.
"Barón zo Sfiu nás pozval na dva týždne k nim."
"Aha."
"A čo si potrebovala?"
"Ja.. aha, chcem ťa poprosiť o zmenu stráží."
Rolphus sa zamračil: "Zmenu stráží? Prečo?"
"No, napríklad včera, keď sme sa šli s... Deanou prejsť, neboli na svojich miestach. Ale to som nemala na mysli. Chcela som zmenu svojej osobnej stráže. Myslím, že Charles už nie je schopný vykonávať túto funkciu. Stačí mu, ak bude dávať koňom žrať a ešte..."
"A koho ti pridelím? Nemám nikoho v zálohe.A samu ťa chodiť nenechám!"
"Nie, nie. Predvčerom som prijala nového koniara. Je mocný a prácu si robí zodpovedne."
"A to ty ako môžeš vedieť?" skúmavo sa jej prizrel.
Arlette sa trochu začervenala: "Vidieť to na ňom. Prosím, otec."
"Ak chceš, dobre, prikážem Chersonovi, nech to vybaví."
"Ďakujem," rozžiarila sa Arlette a vyšla von.
"Tak?"
"Severus bude môj strážca."
"Dobre. Teším sa s vami. Kam by ste chceli ísť teraz?"
"Poďme sa na chvíľu prejsť. Je pekne."
Vyšli na nádvorie. "Mohli by sme ísť pozrieť Severusa. Len na chvíľočku," pokračovala rýchlo, keď Deana prižmúrila oči. "Chcem sa len uistiť, či vie, že má byť mojim strážcom."
"Tak dobre, ale..."
"On nie je taký!" zvolala mierne hystericky jej pani pri spomienke na minulý večer. Veľmi dobre vedela, že Deana mala na jazyku nejakú pripomienku.
"Dobre, dobre, pokojne."
Kráčali okolo stajní, práve keď vyšiel Severus.
"Dobrý deň," usmiala sa naňho Arlette. Splnil sa jej sen. Stretla ho.
"Dobrý," uklonil sa Severus ale bez úsmevu.
"Už bol za vami Cherson?"
"Áno."
"Ste rád? Budete mať vyššiu plácu."
"Mne je to v podstate jedno. Ale áno, budem rád, že budem mať vyššiu plácu," dodal, keď si všimol sklamanie zračiace sa v jej tvári.
"Slečna Arlette, nepôjdeme už?" spýtala sa Deana zrazu.
"Už?" otočila sa k nej Arlette, no hneď vedela, prečo sa to Deana spytuje. Blížil sa k nim totiž Fréjus. Arlette priskočila k Severusovi a zdrapila ho za košeľu: "Neopúšťaj ma. Prosím ťa, pre všetko na svete, teraz nikam nechoď!" Severus vnímal hrôzu v jej tmavých očiach, nevedel čo sa stalo, ale keď pozrel na Fréjusa... Nikam by nešiel...
"Drahá Arlette, prečo ste ma včera tak rýchlo opustili?" spýtal sa lord Onetto sladko, no z jeho jantárových očí sršala zloba. Zazeral na Arlette, ktorá sa kŕčovito pridŕžala Severusovej ruky.
"Máte nejaký problém?" spýtal sa Severus chladne.
"S tebou sa nikto nebaví, ty niktoš."
"Bavíte sa s ňou, tým pádom aj so mnou. Takže povedzte, čo máte na srdci a vypadnite!"
"Ako sa to so mnou rozprávaš?" podišiel Fréjus k Severusovi.
"Tak ako si zaslúžite," vypľul Severus pokojne.
"Keby si bol rytier, vyzvem ťa na súboj. Ale ty si taký úbohý, že by som ťa na mieste prepichol."
"Je úžasné počúvať ako si veríte, pane."
"Už by ste s tým mohli prestať," ozvala sa Arlette.
Fréjus na ňu zazrel: "Jemu si dala, ale mne nie! Skutočne... nevinná si ako moje topánky. Ty špina!"
"Lord On-"
"Takto sa s ňou nebudeš rozprávať!" vyhŕkol Severus prerušiac Deanu a z celej sily vrazil Fréjusovi do zubov. Ten sa zaliaty krvou zvalil na zem.
"Toto ti nedarujem," zasyčal, vypľúvajúc krv, "zajtra na svitaní v lese. Len ty, ja a meče. Rozlúč sa so životom!"
Vyskočil na nohy a náhlil sa do hradu. Deana sa ustrašene obzerala. Videl niekto z hradu túto scénu? Počul niekto niečo? Šuchot ju vrátil do reality. To sa Arlette zviezla na zem, v tvári bledá ako sneh.
"Je vám dobre?" spýtala sa Deana, no na jej prekvapenie si k nej Severus kľakol a nežne sa spytoval.
"Ste v poriadku?" prešiel jej chrbtom dlane po lícach.
"Som, som," šepkala Arlette a privrela oči. Severus sa k nej sklonil, Deana si na okamih myslela, že ju ide pobozkať, no on ju vzal do náručia a vydal sa s ňou k hradu.
"To si nemusel," šepla Arlette.
"Musel-nemusel, ale chcel. Pankhart jeden. Čo vám urobil?" spýtal sa priamo.
"Nič..."
"Neklamte!"
"Naozaj, neklamem! Deana ma v poslednej chvíli zachránila. Ja...,"rozplakala sa.
"Nemučte ju," prosila Deana fučiac za nimi.
"V poriadku," povedal Severus tvrdo. Vedel všetko, čo potreboval. A vraj lord...
Keď ju ukladal do postele, otvorila oči: "Severus, on ťa zabije. On ťa zabije."
"Nebojte sa, nezabije," presviedčal ju i seba. Veď meč v rukách v živote nedržal!
"Už si mal súboj? Vyhral si?"
"Áno."
"To je dobre," privrela oči. "Mohla by som ťa ešte o niečo poprosiť?"
"Samozrejme," mierne sa usmial.
"Pobozkaj ma, prosím. Ja... ak ťa už neuvidím, chcem mať spomienku."
Severus začul za sebou prudký povzdych. Naklonil sa a jemne sa jej obtrel perami o líce.
"Odpočiňte si."
Pozrel na Deanu, ktorá sa tvárila dojato a bežal. Pred spomienkami, pred prítomnosťou, pred svojimi novými pocitmi, ktorým sám nerozumel.
Zastavil sa pred hradom. Musí si nájsť niekoho, kto ho naučí šermovať a požičia mu meč. Ale kto? Rozhodol sa zájsť za Johnom. Bol mu najsympatickejší a takmer všetko vedel. Snáď aj jemu bude vedieť pomôcť.
Vo všeobecnosti vysvetlil Johnovi situáciu a ten, nadšený, že môže niekoho učiť, vybehol do pivnice a o chvíľu sa vrátil s akýmsi zhrdzaveným mečom.
"Toto nám bude musieť stačiť," povedal John ospravedlňujúco a začal Severusa učiť základné techniky šermovania. Severus sa snažil, uhýbal sa pred Johnovými útokmi, útočil... Keď slnko zapadlo a nádvorie zahalila tma, Severus s kropajami potu klesol do trávy. Zajtrajšie ráno bude boj o život. So zmiešanými pocitmi si ľahol do sena a pokúšal sa od seba odtlačiť predstavy jeho smrti. Čo sa stane, ak zomrie v minulosti? Zmení budúcnosť, či prítomnosť? Mal ich nechať, nech si to vybavia medzi sebou! On je tu len... na návšteve. Nič viac, nič menej.
"Merlin mi pomáhaj," šepol Severus do tmy.

Skoro ráno si obliekol jednoduchú bielu košeľu a čierne súkenné nohavice-oblečenie od Silvie. Vzal do ruky meč, ktorý ešte včera trochu obrusoval, aby ho zbavil hrdze a pod košeľu si strčil prútik ako talizman. Človek nikdy nevie. Možno mu pomôže.
Zore sa ešte len zapaľovalo. Severus kráčal orosenou trávou, načúval zvukom lesa, pohľadom hľadal toho, pre ktorého musela Arlette trpieť... Zbadal ho. Stál uprostred čistinky a zhováral sa s nejakým mužom. Severusov pohľad ako magnet priťahoval ligotajúci sa meč. Priam z neho cítil chuť ponoriť sa do niečieho tela a nasiaknuť krvou.
Praskot konárov ho prezradil.
Fréjus sa obzrel. V bledých očiach sa nebezpečne zaiskrilo. "Prišiel si. Myslel som, že sa zľakneš. Máš u mňa bod," zaceril sa a ukázal štrbinku, kde mu chýbal zub. Severus sa spokojne uškrnul. Jeho práca.
"Neuškŕňaj sa tu!"
Otočil sa k mužovi: "Pozeraj, ako ho rozkrájam."
Obaja sa postavili do stredu čistinky, oproti seba. V rukách zvierali meče, nenávistne si hľadeli do očí. Severusovi sa potili dlane, mierne sa mu chveli ruky, no meč zovrel pevne ako kedysi prútik.
"Teraz! Česť a sláva víťazovi!" zvolal muž a vzduchom sa ozvalo rinčanie zbraní.
Obaja bojovali s úmyslom zabiť toho druhého. Iskry lietali všade naokolo, so zaškvrčaním dopadali na vlhkú zem... Kvapky potu kropili huňatý mach pod ich nohami, ktorý bol svedkom boju dvoch mužov. Lorda Onetta, v jemnom plášti, jednoznačne luxusnom, s túžbou zabiť Severusa a konečne sa zmocniť Arlette a na druhej strane Severusa Snapa, v jednoduchej košeli a nohaviciach, bojujúceho za spravodlivosť ako už posledných šestnásť rokov...
Vzduchom sa šíril pach potu z ich maximálne sústredených tiel. Ligot sečných zbraní bol tu, potom tam, Severus nestíhal sledovať Fréjusovu šikovnosť a rýchlosť. Neklamal. Bol v tom vynikajúci. Ale Severus sa snažil. Stačila však chvíľka nepozornosti a jeho meč letel stranou, vo víťaznom výkriku pochádzajúcom z Fréjusových pier...
"Rozlúč... sa... so... životom," dychčal víťazoslávne Fréjus s chorobnou žiarou v očiach. "Príliš dlho si otravoval svet svojou prítomnosťou. Zbohom."
Áno, celých 500 rokov, prebehlo Severusovi nezmyselne mysľou.
Čepeľ ligotajúceho meča prenikla Severusovým telom bez toho, aby sa stihol brániť.
V tej chvíli vyletel z útrob hradu zúfalý výkrik.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.