5.kapitola

11. července 2010 v 16:43 | Raniya |  V zajatí minulosti
Menšie upozornenie. V tejto kapitole bude trochu nevhodnejšia scéna. Nie veľmi, ale bude, preto, aby sa nepovedalo, rozhodne len od 12 rokov. Poprípade od 15, ale tak budú aj horšie. Ja to neviem rozlíšiť. Dnešné deti...




Zamilovaná




"Nie," odtiahol Severus ruky.
"Prosím?" zažmurkala Arlette a očervenela.
"Hovorím nie. Mali by sme ísť, je priveľmi teplo, škodí to pokožke...,"vstával Severus. Arlette ho schmatla za ruku.
"Ako si dovoľuješ? Ako si dovoľuješ odmietnuť dcéru vojvodu?! Vieš, čo ti hrozí? Vieš?" Arlette bola od hnevu celá bez seba.
"Statie hlavy. Je mi to úplne jedno. Ja som už dávno stratil všetko. Ani tu by som nemal byť. A, drahá slečna, necítim k vám vôbec nič. Možno... nie, nič." Nechcel jej hovoriť, že ju ľutuje, pretože má panovačnú matku a dotieravého nápadníka Fréjusa.
Arlette mu vylepila zaucho. Cítila sa pokorená. Ona sa mu ponúkla a on ju odmietol! Pokojne vstal, nič neurobil! Bol centimeter od jej pier... Mala chuť ho zabiť.
"Toto ešte oľutuješ!"
Veľkými krokmi sa ponáhľala ku koňom. "Deana! Deana, ideme!" Komorná takmer okamžite pribehla. Keď videla slzy hnevu a sklamania v Arlettiných očiach, vystrašene sa spýtala: "Slečna Arlette, čo sa stalo? Ublížil vám?" Zazrela na Severusa, ktorý šiel k nim.
"Áno, ale teraz o tom nechcem hovoriť. Poďme. Aha, Fréjus," pozrela pred seba.
"Slečna Alrette, ten kôň... divoch... Ledva som ho skrotil. Neoddýchneme si chvíľu?"
"Nie, chcem ísť domov. Bolí ma hlava."
"Pomôžem vám," zoskočil Fréjus a vysadil Arlette na koňa. Pocítila vlnu odporu, ale potom so zadosťučinením pozrela na Severusa.
"Tak a ide sa," zvolal Fréjus, keď už všetci sedeli na svojich tátošoch. "Slečna Arlette, venujete mi dnes večer aspoň jeden tanec?"
"Ja... myslím, že áno," usmiala sa Arlette. Kútikom oka si všimla ako Deana s povzdychom pokrútila hlavou.
"Skutočne? Práve ste ma spravili tým najšťastnejším mužom na svete." Cesta späť im ubehla rýchlo vďaka Fréjusovým historkám. Keď prešli bránou, zastali pred stajňami a Arlette sa znovu nechala zložiť Fréjusom, hoci to chcel urobiť Severus. Zamračil sa. S Deanou zamierila k hradu.
"Musím sa prezliecť. Potom si pôjdem čítať knihu."
"Dobre. Ale... čo sa vám stalo?"
"Ten hnusák ma odmietol."
"Odmietol? Slečna Arlette!" zvolala Deana pobúrene.
"Deana, ticho! Okrem toho, odmietol len bozk. Nie som predsa nejaká metresa či kurtizána."
"Odpusťte. A čo budete robiť teraz?"
"S ním? Neviem. Nebudem si ho chvíľu všímať. Veď on sa spamätá."
"Vy ho chcete aj tak?"
"Áno."
"Nechápem prečo. Je to len koniar a vy... môžete si vyberať..."
"Milujem ho."
Deana stíchla. Vtom prípade bolo zbytočné ju neustále napomínať. Svoje srdce už darovala. Deana to poznala. Aj ona milovala. Kedysi... Pozrela na svoju paniu. Vnímala ten zvláštny lesk v jej očiach, ako jej znežnel hlas vždy, keď o ňom rozprávala, aj teraz, hoci bol popretkávaný bolesťou a hnevom. Teraz jej už bude musieť len pomôcť. Nechce, aby trpela.
"Ste si tým istá?"
"Úplne." Srdce jej zovrelo bolesťou, keď si spomenula na Severusov odmietavý postoj. "Ja ho potrebujem. Chcem byť s ním, v jeho náručí, liečiť mu boliestky, dotýkať sa jeho pier... Nemôžem žiť bez neho!" hodila sa Arlette s plačom na posteľ.
"Pomôžem vám." Naozaj to povedala?
Arlette na ňu zaslzene pozrela: "Myslíš to vážne? Bez reptania?"
"Áno, želám si, aby ste boli šťastná a urobím preto všetko."
"Ach, Deana, ďakujem ti, ďakujem! Si jednoducho úžasná!"
"No... teraz si ľahnite, oddýchnite, aby ste bola večer pekná a svieža."
"Sľúbila som Fréjusovi tanec," striasla sa Arlette odporom.
"Chyba," utrúsila Deana.
"Chcela som, aby Severus žiarlil!"
"Budete to musieť prežiť. A ktovie, možno aj bude..."
"Kiežby," šepla Arlette a o chvíľu už ležala prikrytá jemnou prikrývkou.
"Hm, mohla by som zistiť, kto je zač," šomrala si Deana cestou dolu, "mne to možno povie skôr."
Zamierila do kuchyne, kde sa práve chystal obed. "Slečne Arlette nemusíte nosiť obed, práve zaspala."
Bucľatá kuchárka prikývla: "Ale ty si dáš, nie?!"
"Áno. Čo to bude?"
"Ovsená kaša."
"Dobre."
O chvíľu si už každý naberal z hlbokého hrnca. Prišiel aj Severus a prisadol si páve k Deane.
"Už sa upokojila?"
"Vy skutočne nemáte spôsoby."
"Vám by sa páčilo, keby vás chce silou-mocou bozkávať?"
"Prečo by to robila?"
"Nemyslím ju," prevrátil Severus očami, "nejaký muž. Napríklad, keby že vás teraz vezmem do náruče a začnem bozkávať, páčilo by sa vám to?"
"Samozrejme, že nie!"
"Tak vidíte." Dojedol kašu. "Zatiaľ dovidenia."
Niečo na tom je, pomyslela si Deana. Možno ho príliš uháňa. Nie možno, ale určite. D8my vždy čakajú, kým im začnú dvoriť a ona robí presný opak.
Na zvyšok dňa sa Deana zavrela so svojimi myšlienkami do svojej izbietky.


Dnešný večer sa líšil od predchádzajúceho tým, že v obrovskej sále bola skupina potulných cigáňov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. Ženy boli zvŕtané v tanci, muži s galantnosťou odsúvali stoličky, popíjali povestné Surveyorovské víno...
Arlette sa presúvala z náruče grófa Beneveta Rossisa do náruče lorda Fréjusa Onetta. V bledučkomodrých šatách vyzerala nádherne, preto nebolo divu, že sa o jej priazeň strhla na dvore i bitka.
Fréjusovi sa už od toľkého alkoholu leskli oči a tak si Arlette čoraz väčšmi pritískal na telo. Snažila sa mu vymaniť z majetníckych rúk, ale márne a keďže nechcela robiť scény, mlčky trpela. Až kým...
"Dovolíte? Musím sa ísť nadýchať čerstvého vzduchu," vykĺzla mu z náruče a pohľadom hľadala Deanu.
"Výborne, pôjdem s vami. Aj mne sa zdá, že je tu nejako dusno," nastavil jej Fréjus rameno.
"Ja... pôjdem s Deanou, nemusíte si robiť starosti."
"Ale aké starosti, ja to urobím rád."
Arlette to teda vzdala. Nemala chuť byť s ním niekde osamote, aby si nepokazila povesť... Postavia sa len medzi dvere...
"Nádhera,"zhlboka sa nadýchol Fréjus. "Poďte, pozrieme sa na ten krásny spln mesiaca."
"Ďakujem, ale..."
"Prosím," žobronil Fréjus, "iba vám ukážem ten najkrajší obraz a vrátime sa."
"Tak dobre, ale len na chvíľočku," pristala.
"Nebudete ľutovať, Arlette."
Ani jeden si nevšimol postavu muža, ktorý ich vzdialene sledoval. Zastali pri kríkoch, kde sa deň predtým zhovárali Fréjus s Euquiteou. Ukázal pred seba. "No nie je to nádherné?"
Arlette musela uznať, že má pravdu. Mesačný svit sa rozlieval po nádvorí, odhaľoval lesklé krovky chrobákov v tráve, koruny stromov, ktoré vyzerali ešte mohutnejšie...
Fréjus zrazu strhol Arlette k sebe. Pocítila smradľavý dych a slabučko vykríkla. Viac nestihla, pretože Fréjus jej uzamkol pery bozkom. Dravým a majetníckym. Rukou jej zašiel do vlasov a rozpustil jej ich. Strachom ochromená Arlette ho odtláčala, no sily nemala viac ako mucha.
"Toľko som po tomto túžil. Chcem ťa! Túto noc budeš moja. Len moja," chrapčal vzrušeným hlasom a bozkával ju na krk. Ústa jej prikrýval dlaňou, aby nevykríkla.
Nie! Prestaň!
Nič. Fréjus bol pre ňu prisilný. Spod viečok jej vytekali slzy, ruky, ktoré jej vykĺbil za chrbát, ju neznesiteľne boleli a ona... bola bezmocná. Ak si ju tu teraz vezme, pokazí jej celý život, bude si ho musieť vziať, dať mu syna...
Bože, prosím, pomôž mi! Pomôž! Kde je Severus! Niekto, kto mi pomôže! Nechcem!Nemôžem! kričala nemo. Mala pocit, že každú chvíľu omdlie. A to by bola chyba.
Fréjus jej strhol z pŕs čipku a slastne vzdychol. Konečne sa mu splní sen. Arlette sa mykala, no jemu to zjavne neprekážalo. Pery už mali obaja zakrvavené a spuchnuté z Fréjusových bozkov. Na chrbáte jej nahmatal šnúrku a potiahol. Šaty z nej skĺzli. Vnímal jej mäkkú pokožku. Už mu nič nebránilo ukojiť svoju zverskú túžbu. Jeho sen sa naplnil.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.