4.kapitola

9. července 2010 v 22:57 | Raniya |  V zajatí minulosti
Zvádzanie





Hostina pokračovala do neskorých nočných hodín. Muži boli vďaka množstvu vína i historkám, ktorými spoločnosť zabávali Fréjus a gróf Corabia, čoraz väčšmi rozjarení, ženy postávali pri okne a vzrušene preberali najnovšiu módu z Francúzska. Euquiteinu tvár krášlil úsmev, hoci sa v duchu zaprisahávala, že si to s Fréjusom ešte vybaví.
"Dovolíte? Na chvíľku vás opustím," ospravedlnila sa a náhlivým krokom zamierila von. Pohľadom vyhľadala Fréjusa. Pochopil.
"Idem sa pozrieť do stajní. Viete, musím dať dobrú noc môjmu tátošovi," zasmial sa. Vyšiel prednými dverami, chvíľu sa obzeral, kým si jeho oči privykli na tmavé nádvorie, ktoré osvetľovalo len svetlo hviezd, až zazrel za jedným kríkom pohyb.
"Ale, ale, Euquitea, takto sa schovávame za kríčkami?!"
"Fréjus! Ty si sa celkom zbláznil! Neželám si, aby si takto naznačoval isté... veci. Najmä v spoločnosti!"
"Preboha Euquitea, bol to len žart."
"Veľmi dobre vieš, že ja takéto vtipy nemám rada."
"Predsa som ti vtedy sľúbil, že nikomu nič nepoviem. Svoje slovo dodržím."
"To si myslím. Vieš, čoho som schopná."
"Ešte teraz mi je toho chlapíka ľúto. Ktovie ako mu je," vzdychol si Fréjus, hoci v jeho hlase nebol ani náznak súcitu.
"Ticho!" preskočil Euquitei hlas a zdrapila ho za rameno. "Počula som kroky!"
"Čo sa bojíš mŕtvych?!" uchechtol sa. "Au!" Nechty sa mu zaryli do ramena. Ticho. Obaja načúvali šumu vetra a vzdialeným hlasom z hradu. Kdesi zahúkala sova.
"Nemám sa ich prečo báť," zašepkala.
"Jasné." Fréjus sa odmlčal a úplne iným tónom zahlásil: "Potrebujem peniaze."
"Čo s tým mám ja?"
"Chcem tvoju pomoc. Tvoja dcéra mi vždy unikne pomedzi prsty."
"Všimla som si. Moja dcéra je priveľmi romantická duša, naivná, musíš sa viac snažiť. Prispôsob sa jej."
"Arlette," vychutnával Fréjus chuť jej mena.
"Áno, áno, tak sa snaž, vieš, že od toho závisí naša budúcnosť."
"Nezabúdam nato. Zajtra si s ňou pôjdem zajazdiť. Skôr či neskôr súhlasí s mojou ponukou na sobáš..."
"Bolo by načase. Neviem, na čo čaká, ale aj Rolphus stráca trpezlivosť, takže možno jej nakoniec vyberieme my." Ešte raz mu zaryla nechty do ramena. "O tej veci ani muk, jasné?!"
"Madam," zasalutoval Fréjus, no to už žena stála vo dverách. "Ach, ženská, ženská," vykročil krížom cez trávnik. Pod neďalekými stromami do niekoho narazil.
"Hej! Dávaj pozor!"zasyčal muž, ktorý na neho mieril akousi paličkou.
"Skôr ty. Čo sa tu tak zakrádaš?" schmatol ho za košeľu. Muž sa mu vytrhol: "Pozor na ruky, dobre?!"
"Neviem, na čo sa tu hráš, ale...," lepšie sa mu prizrel, "na bosoráka." Hľadel na prútik v jeho ruke. Začal sa smiať. "Toto som teda ešte nevidel." Zamieril späť k hradu. Severus ho nahnevane pozoroval. Prútik pred seba vytasil automaticky, aj keď si uvedomoval, že mu je nanič. Ale nosí ho ako talizman.
"Na bosoráka," zamrmlal si. "Zaujímalo by ma, čo tí dvaja kujú. Vlastná matka proti dcére. Nič dobré im z očí nehľadí. A ten papaláš, chúďa dievča, ak si ho vezme."
Severus zabratý do úvah zamieril k stajniam. Do nosa mu udrel smrad a pach koní, ktorých sa nedalo zbaviť ani po celodennom vynášaní hnoja. Vyšiel na povalu a zvalil sa na "posteľ". Prvý deň bol za ním. Ľudia, pracujúci na tomto panstve boli milí a jednoduchí, John rozprávač, vždy mal čosi na jazyku. Celý večer mu rozprával o nejakej Heste, ktorá mu vždy rada zahreje posteľ. Ak by vraj chcel, urobila by to aj pre neho. Severus si skoro poklepkal po čele, no včas sa spamätal. John nemal odkiaľ vedieť, že jediná žena, ktorú vždy miloval a milovať bude, je Lily a on mu to nemienil vešať na nos. A potom ešte spomínal nejakú Deanu. Nato, že tu bol len jeden deň, bol už pomerne slušne informovaný. Len tá namyslená panička s tým papalášom sa mu nezdali. A nemal dobrý pocit ani z ich minulosti ani z budúcnosti.
Zavrel oči, aby privítal aspoň na chvíľu pokoj a noc na jej jemných krídlach.
Zábava na hrade pokračovala do skorého rána, pretože hostia zostávali celý týždeň na hrade. Arlette sa počas celého večera nudila, snažila sa nezívať, ale keď jeden deň prehupol do druhého, vymanila sa svojmu tancuchtivému partnerovi z náruče a spolu s Deanou vyšla do svojej komnaty, kde jej komorná pomáhala zo šiat.
"Škoda, že ten koniar nemohol tancovať tiež. Zostala by som tam aj do ďalšieho večera," usmievala sa Arlette zasnene, keď jej Deana rozčesávala dlhé kadere.
"Ach, slečna, len sa nezamilujte do toho nesprávneho."
"Zajtra si pôjdeme zajazdiť, predstavím ti ho. Potom mi uveríš."
Zrazu sa prudko otočila k Deane: "Som pekná? Povedz, keby si bola muž, vezmeš si ma?"
Deana pozrela do jej tmavých očí. Arlette sa chvela bolestným očakávaním.
"Myslím, že to viete aj vy sama. Každý si vás chce vziať za manželku. Popravde, nič ľúbeznejšie ako ste vy, som ešte nevidela."
"To som chcela počuť," zatvárila sa Arlette spokojne a vstala. "Neodolá mi? V tom prípade môžeme začať chystať svadobnú výbavu."
"Ale... otec vám nedovolí vziať si ho. Je z príliš nízkej vrstvy."
"To nič. Nezaujíma ma to. Dôležité je, že je to muž mojich snov. Ak by aj jeho hodnosť bola problémom, nejako to urobím."
"Ja neviem..."
"Ale ja áno. Takže sa pekne priprav. Zajtra ideme jazdiť." Arlette rozhodne ukázala na dvere. Keď sa Deana za nimi stratila, sfúkla sviečku a miestnosť zahalil závoj tmy.
Jej komorná zatiaľ sedela na stoličke vo vedľajšej izbietke pre komorné. Myslela na svoju pani. Arlette nebola zlá. Niekedy bola panovačná, tvrdohlavá, mala svoje vrtochy, ale bola milá. A niekedy láskavá. Ale Deana nikdy nechápala, prečo Arlette túži po nesplniteľných veciach ako je vášeň v náručí ohnivého mladíka, milovanie v daždi, dobrodružné cestovanie... Ona sama si neželala nič iné, len pracovitého muža s dobrým srdcom, malú chalúpku a psíka. Nič viac, nič menej. Ale Arlette... Starala sa o ňu od svojich dvanástich rokov, poznala ju, cítila za ňu zodpovednosť.
"Som zvedavá, na toho chlapíka. Ostatné bude riešiť potom." Do sladkého spánku však upadla, až keď sa celý hrad ponoril do ticha a popred jej dvere predstali prechádzať ťažké kroky opitých hostí.


"Je úžasný deň. Len jemný vetrík, slniečko. Pôjdeme pri jazero, tam sa môžeme aj najesť," plánovala Arlette nadšene, vykláňajúc sa z okna nasledujúce ráno.
"Ak sa čo najskôr neoblečiete a nevyrazíme, bude horúco."
"Máš pravdu, Deana. Rýchlo, ktoré šaty sú najlepšie?!"
"Myslím, že tieto zelenkavé. Ľahký materiál, vzdušné, dobre v nich vyzeráte a sú pohodlné."
"Výborne. Už sa neviem dočkať, kedy nastane sezóna poľovačiek..."
"Úbohé zvery..."
Arlette prevrátila očami. "Je to zábava." Poznala Deanin odmietavý postoj k tejto zábavke vyššej spoločnosti.
O hodinu dôstojne a plná očakávaní vyšla na dvor. Kráčala k stajniam. Dlho do noci si predstavovala tento deň...
"Slečna Arlette, prečo chcete ísť k stajniam? Vždy predsa čakáte pri bráne, kým vám privedú koňa!"
"Milá Deana, časy sa menia. Chcem, aby šiel s nami."
Deana sa zatvárila odsudzujúco, ale v kútiku duše bola aj ona zvedavá na tajomného muža.
"Slečna Arlette," uklonil sa John, pridržiavajúc nádherného siváka na uzde, "váš kôň je pripravený."
"Ďakujem. Myslím, že Charles si môže odpočinúť. Ako strážcu vezmeme toho nového koniara."
John prikývol a o chvíľu už Severus vyšiel von. Uklonil sa.
"Ani som sa nespýtala na tvoje meno," začala Arlette bez úvodu.
"Severus."
"Pekné," usmiala sa. "Oddnes prevezmeš Charlesovu úlohu strážiť ma na cestách. Vezmi si jeho uniformu a prezleč sa. Pôjdeš s nami."
"Teraz?"
"Samozrejme. Vari o týždeň? Rýchlo, chcem ísť do hájika." Severus len zdvihol obočie, no nepovedal radšej nič. Včera jeden koniar povedal v krčme svoj názor na grófa Corabiu a o pár minút prišiel s modrinou pod okom.
Keď odišiel, Arlette sa s očakávaním otočila k Deane. Vyzerala nejaká zaseknutá. "Čo je s tebou? Čo na neho hovoríš? Je úžasný, však?!"
"Odpusťte, pani, moju drzosť, ale myslím si, že ste sa celkom zbláznili." Arlette sa len zľahka zasmiala. Inokedy by jej už z očí sršali blesky, ale teraz...
"Veď je to starý chlap! Môže mať tak okolo štyridsiatky! Kde sú tie vaše reči, že nechcete žiadneho dedka?!"
"Vôbec nie je starý. Neviem, koľko má a ani ma to nezaujíma. Dôležité je to, čo cítim. Cítim ten oheň, čo v ňom tlie, len ešte nemal možnosť vyjsť na povrch. Ja mu to umožním. Len sa ty neboj, viem, čo robím."
"Ja si to teda nemyslím."
"Je mi to jedno."
"Pôjdem za vaším otcom."
"To neurobíš," odvetila Arlette pokojne, "mám za úlohu vydať sa, nie?! Tak sa mi do toho nestarajte!"
"Niečo sa mi na ňom nezdá."
"Deana, predsa som povedala, že si ho preveríme." Nedohodli, vy ste sa rozhodli, mračila sa Deana, nič však nepovedala. Severus už stál pri nich. John mu stihol dať inštrukcie, čo je teraz náplňou jeho práce. Podišiel k Arlette.
"Môžete mi, prosím, pomôcť na koňa?"
Keby bol vedel, čo všetko bude musieť robiť, na hrad by vôbec nešiel. Táto žena, vlastne ešte stále je to dieťa, neskúsené, rozmaznané, s ním očividne koketuje a on jej nemôže nič povedať, lebo by mu odťali hlavu. Vlastne, Voldemort sa o to už pokúsil, tak by to až taká strata nebola. Položil teda ruky na Arlettin pás a vyzdvihol ju do sedla. Keď Arlette pocítila jeho dlane, zaliala ju červeň. Túto chvíľu by si dokázala vychutnávať večne, no ako bublina praskla vo chvíli, keď začula Fréjusov hlas. "Drahá Arlette, hľadal som vás. Počkajte ma, budem vám robiť spoločnosť. Hej, ty, priveď mi koňa," zavolal na Severusa.
"Nie som hej ty. Mám meno."
"Ale samozrejme," zaksichtil sa Fréjus, "smradľavý koniar." Začal sa smiať. Arlette zúrila. Chcela mať Severusa len pre seba, Deanu by požiadala o diskrétnosť, ale takto...
"Lord Onetto, ak mienite byť nezdvorilý voči mojim poddaným, odmietam s vami kamkoľvek ísť."
"Iste." Zazrel za miznúcim Severusom. "Dnes priam žiarite, čím to je?"
"Neplytvajte lichôtkami."
"Prečo ste ku mne taká odmeraná?" zatváril sa ľútostivo.
Arlette sa pousmiala: "Nie som. Len nemusíte mať medové reči. Oceňujem úprimnosť."
"Ale ja som úprimný," chytil sa hneď Fréjus a podišiel k jej koňovi. "Čo neviete ako mi trhá srdce vaše vytrvalé odmietanie?!"
"Váš kôň, pane," zdôraznil posmešne Severus slovo pane. Fréjus sa nahnevane obzrel.
"Ako si dovoľuješ rušiť ma?"
"Lord Onetto, držte na uzde svoje emócie. Ideme, či nie?"
"Ideme," precedil pomedzi zuby. Toho koniara si ešte podám.
Deana vysadla na pokojného hnedého koníka, Severusovi sa ušiel kôň nádhernej čiernej farby s lesknúcou sa srsťou. Vyrazili. Kone vychádzkovým krokom prechádzali zelenou prírodou, dovoľovali svojim pánom obdivovať okolitú krásu, rozprávať sa. Blížili sa k trblietavému jazierku. Arlettine obľúbené miesto. Zrazu z trávy splašene vyskočil zajac a trieli priamo pod kopytá ich koní.
Na Arlettino zdesenie sa všetky kone vzopreli, no našťastie len jeden kôň sa splašil a nepočúvajúc pánove príkazy, rozbehol sa k neďalekému lesu.
"No, Fréjusa sme sa už zbavili," žmurkla Arlette na Deanu.Ani jedna ho nemala v láske, kvôli jeho vystatovačnosti a samoľúbosti. Bol bohatý i pekný a to ho držalo v mylnej predstave, že mu každá žena padne k nohám. U Arlette sa mu to ešte nepodarilo, čo ho privádzalo do vytrženia. Z tohto dôvodu sa tejto šťastnej náhode teraz tešili.
"Pri tom jazierku zastavíme," pozrela na Severusa. Tomu sa jazda na koni nesmierna zapáčila.
"Prirodzene."
Kone zastali. Arlette s očakávaním pozrela na Severusa. Pochopil. Zoskočil z koňa a podišiel k Arlette, objal ju okolo pásu a zložil na trávu. Potom pomohol aj Deane.
"Je tu krásne," pozerala Arlette na trblietajúcu sa hladinu a zložila si klobúčik, ktorý ju mal chrániť pred silným slnkom.
"Je," ozval sa Severus.
"Deana, nechcela si si náhodou ísť nazbierať nejaké bylinky?!" ozvala sa Arlette a pozrela na svoju komornú. Vyzerala, že chce niečo povedať, no potom len prikývla a otočila sa. Arlette bola spokojná. Mala spoľahlivú spoločníčku.
"Poďme si sadnúť tamto do chládku," otočila sa Arlette k Severusovi.
"Chcete si sadnúť pod strom?" nevychádzal Severus z údivu. Dámy predsa vždy musia mať pod zadkom niečo čisté, nikdy si nesadajú do trávy...
"Tak dobre."
Arlette veselo vyskočila ku košatému stromu. Opatrne si sadla, uhladila všetky záhyby a natiahla ruku k Severusovi: "Poď, sadni si..."
"Ja postojím..."
"Len si pekne sadni. Slnko príliš páli, dostaneš úpal."
Keď už sedel v mäkučkej tráve, Arlette sa k nemu rozžiarene otočila: "Si z ďaleka?"
"Dá sa to tak povedať."
"Porozprávaj mi o tom," zaprosila Arlette.
"Nerád o tom hovorím."
Arlette sa trochu zarazila, potom ho pohladila po pleci: "Smutná udalosť?" Severus pozrel na jej ruku. Tá sa postupne posúvala k jeho prstom. Zovrela ich. "Ach, Severus."
Položila si jeho ruku na driek, potom i druhú a prisunula sa k nemu.
"Severus."
Severus len pokojne hľadel do jej tmavých očí, nepovedal ani slova. Arlette sa priblížila ešte viac, až sa takmer dotýkali perami. Tak zúfalo túžila po dotyku jeho pier. Akoby mal v sebe magnet, ktorý ju priam fyzicky priťahoval a spôsoboval jej svojím chladným správaním bolesť v srdci.
Severus pocítil teplý dych na svojich perách. Pozrel na jej túžbou rozochvené pery. Pootvoril svoje a nadýchol sa.
"Pobozkaj ma," zašepkala Arlette s privretými očami.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.