Soraya 7.kapitola

8. června 2010 v 16:45 |  Soraya
VŠETKO SA RAZ SKONČÍ



"Čo sa malo medzi nami stať? Je to jeden trápny, mladý úbožiak, čo nevie, čo so sebou."
Florrie na ňu vyvalí oči. "Trápny? Úbožiak? Okamžite mi povedz, čo ti urobil!"
"Nerob tu kovbojku. Jednoducho chcel odísť. Vraj ho pán volá. Povedala som mu, že ho nikam nepustím. On sa naštval a sotil ma na zem."
"Čože? To je debil! Okamžite ho pošleme domov. Nemienim tu trpieť takýchto ľudí."
"Florrie, brzdi. Je našou povinnosťou ošetriť každého, kto to potrebuje. A okrem toho. Teraz som...spolupáchateľka."
Na to Florrie celkom zabudla. Vlastne aj ona je spolupáchateľka. Pozrie na Sorayu, no tá sa tvári aj naďalej ľahostajne. Vyzerá to tak, že ju Snape riadne nahneval, lebo takto ticho je len vtedy, hoci sa správa akoby nič. A taká je celý deň. Svoju prácu si robí s úsmevom, prezerá všetkých pacientov, no do jednej izby ani len nenazrie. Florrie teda Snapa obväzuje sama, kvapká mu do rán potrebné elixíry. Pacient je tiež ticho, akoby sa dohodli.
Takto to pokračuje ďalšie tri dni. Soraya sa stará o všetkých, no na Severusa sa ani nespýta. Veľa času trávi so Stellou, každú voľnú chvíľku. Srdce jej puká pri pomyslení, že za tri dni ide domov, no zároveň sa teší, že sa z toho dostala a tá udalosť nezanechala na malom dievčatku žiadne následky. Chodia spolu von, rozprávajú sa. Raz Sorayu zaskočí otázkou: "Ty vieš, kde sú moji lodičia?"
Soraya práve zhotovuje veniec z púpav. Zodvihne hlavu.
"Moja mama a ocko. Plečo ma neplišli pozlieť?" Stelline oči sa napĺňajú slzami, ústa sa krivia do plaču.
Soraya ju vezme do náručia.
"Kvetinka. Vieš, tvoji rodičia boli veľmi dobrí, poslušní a tak odišli do nebíčka. Teraz sú tam spolu s anjelmi, pozerajú na teba a dávajú pozor."
Stella si požmolí oči.
"V nebíčku? Majú telaz veľké biele klídla?"
"Áno, krídla a žlté svätožiary nad hlavami. A keď raz budeš veľká, pôjdeš za nimi. No dovtedy toho ešte veľa zažiješ. Veľa, veľa. A budeš bývať s tetou. A ja ťa prídem pozrieť."
"Naozaj."
"Naozaj." Soraya sa cíti, akoby práve zložila prísahu. No vie, že to dodrží. Nechce zostať bez tohto malého dievčatka, ktoré vnieslo do jej života svetlo.
"No poď, pôjdeme dovnútra." Chytia sa za ruky a liečiteľka odvedie Stellu po prvýkrát do detského kútika medzi ostatné deti. Chvíľu ju úzkostlivo pozoruje, či sa jej deti nesmejú, no tým to ani na um nezíde, sú nadšené novým prírastkom a o chvíľu sú už dievčatá zahĺbené do hry s bábikami.
Soraya sa teda vracia dlhou chodbou. Musí navštíviť pána Douglasa. Dnes sa konečne chystá domov. No najviac sa teší na svoje zuby. Pán Douglas už spôsobne sedí na posteli, oblečený vo svojom najlepšom habite.
"Dobrý deň. Konečne idete. Jedna šeštrička povedala, že o polhodinu môžem íšť domov a dostanem svoje žuby. Koniec tomuto pokorovaniu." Starček je očividne na vrchole blaha. Keď o polhodinu odchádza so zubami a taškou plnou liekov, Soraya sa smutne pousmeje. Ďalší zdravý odišiel.
Zvyšok týždňa ubehne ako voda. Florrie párkrát chcela niečo povedať, no vždy, keď povedala slovo na "Seve..." alebo "Sna...", Soraya ju zahriakla, že o tom nechce rozprávať. Nech sa o neho stará. Ona mu pripravuje elixíry, stačí ak mu ich naordinuje. Ona za ním chodiť nemusí.
V nedeľu ráno Soraya Stellu pekne očeše, vyčeše jej vlásky, poumýva tvár a oblečie šaty. O dva týždne by sa mala vrátiť, aby jej vyrobili novú ruku.
"Stella!" roztiahne ruky Stellina teta a so širokým úsmevom vojde do miestnosti.
"Dobrý deň," usmeje sa Soraya a pozoruje ako sa zvítavajú.
"Skutočne už môže ísť domov?"
"Áno. Len jej pravidelne dávajte tie odvary, čo vám dá slečna Haydenová. No a o dva týždne na kontrolu."
"Vy ste taká milá. Ďakujem vám. Príďte nás niekedy navštíviť, adresu máte, príďte. Obe budeme veľmi rady."
"Rada prídem," usmeje sa Soraya. "Stellu som si obľúbila."
"Tak teda dohodnuté."
Mladá žena odprevadí ženu s dievčatkom pred východ. Potom sa vráti do ordinácie a pošle Florrie, aby išla ustlať a vymeniť prikrývky v bývalej Stellinej izbe. Sadne si za stôl a zloží hlavu do dlaní. Dnes ju neznesiteľne bolí hlava. Dala si už aj elixír proti bolesti, ale nič nepomáha.
"Stále bolí?" spýta sa Florrie.
"Bolí."
"Za Snapom nepôjdeš?"
"Je mu vari horšie?"
"Nie, no mala by si. Ak sa riaditeľka dozvie, že zanedbávaš pacienta, bude zúriť."
Soraya prevráti očami.
"Kvôli riaditeľke sa mám zavrieť v izbe s tým úbožiakom?"
Florrie len prikývne.Soraya je chvíľu ticho.
"Tak fajn. Prezriem ho. Kiežby už mohol ísť domov."
A tak sa po týždni obe vyberú do poslednej izby. Keď otvoria dvere a Severus zbadá Sorayu, oči sa mu rozšíria od prekvapenia.
"Zdvihnite si habit. Musím vám prezrieť rany," povie bez pozdravu Soraya ani na neho nepozrie a na stolíku si popripráva obväzy, elixíry a oleje. Potom k nemu podíde a rýchlo mu odmotáva obväz. Znervózňuje ju, že na ňu neustále civí.
"Hm," zamrmle si Soraya. Rany sa jej nepáčia. Ešte stále to hnisá a zrejme aj bolí, hoci Severus celý čas mlčí. Soraya schmatne fľašku s elixírom proti zápalu a kvapká mu tekutinu do rán.
"Slečna Willardová?"
Sorayi sa zachvejú ruky, no nedá na sebe znať, že počula šepot vychádzajúci zo Snapových pier.
"Dávno ste tu neboli."
Soraya ho vytrvalo ignoruje. Absolútne ju nezaujíma, že ten smrťožrút na ňu rozpráva. Zrejme chce zase odísť. Už aby išiel!
"Chcem sa vám ospravedlniť."
Soraya mu na okamih pozrie do očí a hneď na obväz.
"V poriadku."
Skôr než stihne ešte niečo povedať, schytí obväzy a fľašky a takmer ujde z izby..
Keď sa potom zvalí na stoličku vo svojej pracovni, sama na seba sa hnevá, že sa nechala vyviesť z rovnováhy. Ruky sa jej trasú a srdce búcha. Čakala, že niečo povie, no on to nemyslel vážne. Videla tie ohníčky v jeho očiach. Keď sa niekto ospravedlňuje, tak je to preto, že to myslí vážne a zo srdca a nie preto, že sa to patrí. Nie?!
Ďalší týždeň pokračuje vo svojom "trucovaní". V Snapovej izbe sa ani neukáže, venuje sa len ostatným. Popri svojej práci nemá na Toma veľa času, stretli sa len dvakrát, aj to len na polhodinu, lebo vždy mal nejakú prácu.
V sobotu poobede, keď Caroline odišla na stretnutie so šéfom, Soraya sa prechádza prázdnym bytom, zjavne nevie, čo so sebou. Naraz len schytí sveter a vybehne do slnečného dňa. Ide pozrieť Toma. Už dávno ho len tak nenavštívila. Možno aj toto chýba ich vzťahu. Spontánnosť.
Kráča uličkami, s úsmevom na perách si prezerá jednotlivé domy, v duchu si stavia vlastné, kde bude žiť spolu s rodinou. V diaľke sa prechádza nejaký zaľúbený párik. Tisnú sa k sebe, akoby sa báli odlúčenia, perami sú nalepení na seba. Soraya si ich s úľubou prezerá. Aj ona s Tomom kedysi takto chodila. Už to bolo dávno. Tom jej vždy šepkal do ucha vyznania lásky, hladkal po chrbte a áno, presne tak, ako to urobil muž žene z páriku, jej odhŕňal vlasy z tváre a..... Tom! To je Tom! Jej priateľ tu oblapáva akúsi ženu, zatiaľ čo jeho oficiálna partnerka stojí pred jeho domom a pozerá na nich. Z pier sa jej derie hysterický smiech. Pomaly sa otočí a vracia sa späť. Hoci ju to zistenie zaskočilo, mohla to čakať. Vídali sa málo, vždy sa niekam ponáhľal. Všetko sa predsa raz končí.
Ako sa tak prehrabáva vo svojom vnútri, nachádza všeličo, no zármutok či sklamanie nie. Akoby sa jej to netýkalo. Vôbec ju netrápi, že sa práve skončil jeden vzťah v jej živote a to dosť dôležitý. Naopak, cíti sa zvláštne slobodná, na perách cíti tu sladkosť. Môcť si robiť to, čo chce. Nikým sa neriadiť. Nemusieť sa prispôsobovať. Mať všetok čas len pre seba. Budú sa musieť porozprávať, to áno. No ona stratu necíti, nič ju nebolí, neplače. Čaká ju nový začiatok.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 18. června 2010 v 16:15 | Reagovat

no teda, tak tú Sorayu obdivujem, ja by tam ho asi zabila :) ..le dobré dobré, idem čítať ďalšie :)) :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.