Soraya 3.kapitola

6. června 2010 v 21:07 |  Soraya
SIROTA




"Ako bolo včera na večeri?" privíta Sorayu Florrie na ďalšie ráno.
"Nič moc," zívne Soraya. Je unavená, najradšej by si ľahla a to ju dnes čaká dvadsaťštyrihodinová služba.
"Zjavili sa tam moji rodičia. Celkom mi pokazili náladu. A ja zas Tomovi."
"Vaši? Čo tam robili? A otec ne-."
"Či nedal najavo, že ma pozná? Dal. Odfrkol si a keby mohol, tak ma spáli pohľadom," odvetí mladá žena trpko. "Keď som prišla domov, iba som si ľahla a keď sa vrátila Caroline, radšej som sa urobila, že spím. A ešte má máta jedna vec. Ako sa má náš pacient?"
"V poriadku. Trikrát som ho previazala. Nik iný tam nebol."
"Máš to u mňa."
Florrie si len vzdychne. Nechápe celkom, prečo sa toto Soraya rozhodla urobiť, no dúfa, že má riadny dôvod, lebo sú v tom až po uši. No keďže sú kamarátky, tak to pre ňu urobila.
"Idem ich teda pozrieť. Dnes majú prísť tí s tou pokožkou. Som zvedavá, čo to bude."
Keď vyjde z ordinácie, ide pekne po poriadku od prvej izby po poslednú, hoci je zvedavá, ako sa má ranený.
"Dobrý deň, pán Douglas. Dnes vyzeráte sviežo."
"Šviežo. Šeštrička mi otvorila okno dokorán! Žima až štrach, ale ona ma nepočúva! Keď ochoriem, budete ša o mňa mušieť štarať," vykladá starček.
"Nebojte sa, my to už nejak zvládneme," mávne rukou Soraya a tvárou jej preletí úsmev. Tohto starčeka si nesmierne obľúbila. Napriek tomu, že sa stále sťažuje, pripomína jej dedka z detstva, ktorého mala veľmi rada. Ten sa však už odobral do večnosti.
"A čo moje žuby? Chcem ich špäť! Nemienim tu behať ako štarý dedo," vyhlási pán Douglas a Soraya má čo robiť, aby nevyprskla od smiechu. Ostatní spolubývajúci sa chytajú od smiechu za bruchá, no Soraya si snaží udržať vážnu tvár.
"Už som vám povedala, že zuby vám dáme, až keď vstanete z postele. Chcete sa zadrhnúť?" Strčí mu teplomer do úst a pokrúti hlavou. Má 80 rokov, no on nechce vyzerať ako starý dedo. To je teda prípad.
"No, teplotu nemáte, takže pekne spolupracujte s našimi milými sestričkami a o chvíľu pôjdete domov spolu so svojimi zubami." Starček si len odfrkne. Spoluprácou zrovna neoplýva.
Soraya vyjde z izby a pokračuje ďalšími. Rozsvecuje upršané dni svojimi milými slovami, usiluje sa, aby pacienti aspoň na chvíľu zabudli na svoje trápenia. Izby na druhom poschodí sú plné ľudí so zjazvenými tvárami, pretože v jednej dedine vypukli kiahne a z nejakých neznámych príčin ochoreli všetci obyvatelia.
Posledná izba na tomto poschodí je tá najbolestnejšia a aj jedna z najobľúbenejších. Leží v nej totiž malé dievčatko, ktoré má zjazvenú tváričku a nemá pravú ruku. Je to sirota. Pred pár týždňami ju priviezli z trosiek domu, kde vyčíňali smrťožrúti. Hoci ich pochytali a zavreli, Sorayu a aj celý personál vždy zachváti hnev pri pomyslení na tých troch barbarov.
Dievčatko má len tri rôčky a už nemá ani mamu ani ocka. Oboch zabili smrťožrúti len tak, akoby z dlhej chvíle. Ak aj mali nejaký dôvod, na verejnosť nikdy neprenikol. Iba jedna žena, jej teta, ju chodí pravidelne navštevovať.
"Prišla som za mojou malou Stellou," vždy oznámi na informáciách. Keď ju sem priviezli, znetvorenú kliatbou ( svedkovia tvrdili, že Sectumsemprou), spávala na malej prenosnej stoličke pred izbou a každú chvíľu úzkostlivo nazerala do izby, či sa malá Stella už prebrala.
Soraya otvorí dvere a stretne sa s rozžiareným pohľadom malej pacientky. Keď sa usmeje, jazva, tiahnuca sa od ľavého oka po hornú peru sa napne.
"Teta Solaya," natiahne k nej chudú ruku.
"Ahoj, moja malá," usmeje sa mladá žena a srdce jej stisne bolesťou. Podíde k nej, chytí ju za ruku.
"Tak ako sa mi máš? Spinkala si?" pohladí ju po čiernych vláskoch.
"Spinkala," odpovie Stella vážne, no v tmavých očkách jej zaiskrí. "Plečo si tu nespala aj ty?"
"Ja som musela spať doma. Vieš, ja mám doma takého macka a on by bezo mňa plakal."
"Tak ho dones sem." Jednoduchý detský svet.
"On je radšej domka," pobozká ju na líce Soraya. "A čo bacily? Odišli? Nezostal ani jeden? Ani tu? Ani tu?" šťuchá do jej telíčka, čo malú Stellu rozosmeje.
"Povieš mi lozplávku?"
Soraya pozrie do jej očí, v ktorých sa zračí túžba.
"Poviem," povie s úsmevom. "O dobrých čarodejníkoch Brunhilde a Richardovi."
Stella sa k nej pritisne. "Mám ťa lada," šepne.
"Aj ja teba, moja," objíme ju so slzami v očiach Soraya a začne jej rozprávať rozprávku. Stelle sa pomaly zatvárajú oči a po chvíli jej ochabne v náručí. Soraya ju opatrne položí na posteľ, prikryje a po špičkách vychádza von. Chúďa malé. Žije tak krátko a toľko si toho vytrpela.
Zamyslene vystupuje po schodoch a rýchlo kráča do izby najnovšieho pacienta. V izbe má šero, Florrie mu zrejme zastrela závesy, aby mohol ničím nerušene spať.
Podíde k mužovi, siahne mu na čelo, zdá sa, že horúčku nemá. Trochu zamračene sa mu prizrie. Ak by sestričky neodradili jeho výkriky, tak jeho mastné vlasy a trochu krivý nos určite. Chvíľu si ho prezerá. Ranky, čo mal na tvári sa mu zahojili, Florrie mu ich potrela masťou.
Dobre, tú nohu bude treba znovu previazať. Podíde ku stolíku v rohu izby a chvíľu si pripravuje potrebné veci. Keď sa odvráti, stretne sa s pohľadom čiernych očí. Na chvíľu sa zarazí z nepriateľského jasu v Snapových očiach, no potom sa ozve.
"Dobrý deň. Prebrali ste sa, to je výborné. Boli ste v bezvedomí..."
"Nechajte si tie žvásty! Čo mi je? Čo mám s nohou?" vyštekne Snape.
Milé, zamračí sa Soraya.
"Keby ste ma nechali dohovoriť, tak by ste vedeli, že ste boli v bezvedomí, lebo máte dve diery po zuboch hada v nohe. Ako ste k nim prišli, to by ste mali vedieť vy, nie?" pozrie na neho vyzývavo.
"Do toho vás nič nie je. Radšej sa starajte o seba."
"Neželám si, aby ste sa so mnou zhovárali takýmto tónom."
"Čo nepoviete," ozve sa posmešne Snape. "Ja sa budem rozprávať s kým chcem a ako chcem."
Sorayi takmer padne sánka. Tento muž bol na pokraji života, zachránila mu život, dokonca ho nechala tu, napriek tomu, že je smrťožrút a on ju ani nepozdraví. Soraya znovu pozrie na Snapa. Ktovie, či si to už uvedomil. Snape na ňu tiež pozerá, no vtom mu tvárou prebehne záblesk strachu a podvedome si siahne na ľavé zápästie.
"Áno. Ja poznám vaše tajomstvo. Takže trochu úcty by nezaškodilo, však?"opýta sa Soraya ľadovo. "Teraz mi pekne nadiktujete svoje osobné údaje. Meno, vek, zamestnanie..."
Severus na ňu nenávistne zazerá. Vôbec sa mu nepáči, že toto žieňa ho má v hrsti a namýšľa si, že ho zachránila.
"Poradil by som si aj sám, bez vašej pomoci, milá pani liečiteľka," povie pohŕdavo, na tvári mu pohráva nepríjemný úškrn.
"Ó, to určite. Najmä keď ste tu odkväcli hneď po príchode. Keby niet mňa, už ste dávno mŕtvy alebo podhodený dementorom. No ja o vašu vďaku nestojím, takže tie údaje, prosím," poklope po pergamene.
"Severus Snape, 24 rokov, učiteľ elixírov na Rokfortskej strednej škole," ozve sa otrávene.
"Rokfort? Dumbledore? Skvelý chlap? Chýba mi to a ..." Zrazu sa zarazí a líca jej zaleje červeň. Rýchlo sa otočí k stolíku a tvári sa, že tam niečo pripravuje.
Celkom zabudla, že je so Snapom. No spomienka na úžasné roky, strávené na tejto škole ju naplnili šťastím. Skutočne jej to chýba, aj keď táto práca ju napĺňa.
Keď sa ako-tak upokojí, obráti sa k nevrlému pacientovi.
"Odokryte sa, musím vám vymeniť obväzy."
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 mileyinourheart mileyinourheart | 25. října 2010 v 10:29 | Reagovat

úžasnééé :)

2 mileyinourheart mileyinourheart | 25. října 2010 v 10:29 | Reagovat

krása :-P

3 mileyinourheart mileyinourheart | 25. října 2010 v 10:29 | Reagovat

cmuk :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.