Soraya 20.kapitola

23. června 2010 v 14:24 |  Soraya
LOUVRE, NOTRE-DAME, VERSAILLES



Ďalší deň sa niesol v láskaní slnečnými lúčmi. Nezbedné slnko nenechalo novomanželov dlho vyspávať a už pred ôsmou boli obaja hore.
"Dobré ránko," usmiala sa Soraya na svojho manžela a na pery mu vtisla bozk.
"Dobré...ach, človek sa ani na svadobnej ceste nemôže vyspať," hundral Severus.
"Nerepci a vstávaj. Musíme sa ísť naraňajkovať, aby sme stihli pochodiť všetky pamiatky!"
"Pre Merlina, to si každé ráno takáto energická?!" zalomil rukami Severus pri pohľade na natešenú Sorayu, no aj on sa usmieval.
"Často predsa vstávam na piatu. Tak poď!" stiahla z neho prikrývku.
"A čo keby sme zostali na izbe?!" Úsmev. Iskierky v očiach.
"To je síce lákavá ponuka, ale v Paríži sme len týždeň a teba mám na celý život."
O polhodinu už sedeli v maličkej jedálni. Uprostred boli pripravené regále s pečivom, tanieriky s maslom, džemom a nutelou a džbány s kávou, tekvicovým džúsom a mliekom. Tak si mohol každý vziať to, na čo mal práve chuť. Soraya so Severusom sa utiahla do rožného boxu a popri jedení pozorovala ostatných návštevníkov. Starší pár. Mladého muža zahĺbeného do Denného proroka, mladú rodinku s tromi neposednými deťmi...
"Počkáš na mňa? Idem ešte na záchod."
Soraya odbehla smerom k toaletám. Záchody boli maličké miestnosti. Ak nad dverami svietila červená gulička, bol obsadený, ak zelená (ako aj teraz), mohla vojsť. Soraya vstúpila dnu a zamkla sa. Vtom momente sa spustilo splachovacie zariadenie. Soraya vyplašene odomykala a vybehla von, aby ju neostriekala vriaca voda a dezinfekčné prostriedky, ktoré po každom automaticky čistili.
"Pri Merlinových gatiach, to čo je?!" vydýchla Soraya.
Keď sa záchod vyčistil a znovu svietil na zeleno, skúsila to zase. Situácia sa opakovala a znovu musela vyskakovať von. "To sa tam dnes ani nedostanem?" hnevala sa a išla zavolať Severusa. Ten, krútiac hlavou, vošiel dnu a o chvíľu vyšiel bez ujmy von.
"Nerozumiem, aký máš problém."
"Tak pozeraj."
Soraya vošla dnu, zamkla sa a miestnosť sa znovu začala dezinfikovať. Musela utekať von. Skúšala to ešte trikrát, až potom sa tam konečne dostala. Severus zatiaľ postával pred dverami a smial sa až mu slzy tiekli. "Prepáč," povedal priškrteným hlasom, keď na neho jeho žena zazrela, no kútikmi mu aj naďalej mykalo.
Na izbe si vzali veci, čo potrebovali na celý deň. Tam sa vrátia až večer.
"Ako je možné, že si včera rozumel po francúzsky?"
"Naštudoval som si niekoľko kúziel a použil som ich. A dnes to urobíme znovu. Ako by sme potom rozumeli výkladu?" vysvetľoval Severus cestou na dvor, kde sa mali stretnúť so sprievodcom. Tam už stáli aj ostatní návštevníci hotela.
"Dobré ráno vám všetkým prajem. Dnes pôjdeme navštíviť nádherné múzeum Louvre, ale najskôr sa zastavíme v Toullerijských záhradách. Na okolí sú aj malé obchodíky so suvenírmi, ak by ste si chceli niečo kúpiť," vykladal s úsmevom mladý sympatický muž. "Čo ešte treba...aha, moje meno je Trist. No a teraz nastúpime do nášho špeciálneho autobusu a hor´ sa do Paríža!"
O malú chvíľu sedeli všetci v zelenkavom autobuse a leteli uličkami. Sem-tam sa Trist ozval, aby ich na niečo upozornil, ukázal. Autobus zastavil pred obrovskou bránou. Bránou do Toullerijských záhrad. Vchod strážili dva mohutné levy, stojace na pomníku, ktorý si hneď chceli všetci zvečniť.
Skupinka kráčala po chodníku, obdivovala vysoké stromy s korunami do štvorca.
"Toto je malý víťazný oblúk." Cvak. Cvak.
Slnko už dávno zašlo za mračná, začal fúkať ostrejší vietor a k tomu sa pridružili snehové vločky.
"Snáď stihneme prísť do Louvru skôr, než začne husto snežiť," povedal si Trist pre seba a pokračoval v prednáškach a v zrýchlenom kroku.
"Toto je socha Ľudovíta XIV.," ukázal Trist na obrovitánsku bustu muža, nesúceho sa na koni. Socha bola vysoká asi tri metre.
Vo vnútri Louvru im rozdal pergameny, nahusto popísané, aby vedeli, kde čo je a načo to v minulosti bolo dobré, pretože pre také množstvo ľudí sa nedalo chodiť v skupine.
"No, a s porozumením sme skončili," vzdychla si Soraya pri pohľade na francúzske vety.
"Nevadí, aspoň budeme vidieť." Stretnúť sa mali o štyri hodiny pri schodoch. A tak obdivovali. Jednoduché maľby- fľak na fľaku. Nádherné fresky, autoportréty, obrazy s náboženským zameraním...A najviac úspechu zožala aj tak Mona Lisa. Turisti sa okolo nej tislo, akoby od toho závisel ich život.
Po troch hodinách oboch boleli nohy a ešte aj zablúdili. Severus otáčal mapku v rukách: "Na ktorom sme poschodí?"
"Myslím, že na prvom."
"A nie na druhom?"
"Nie, na prvom."
"Ale tu takéto obrazy nemajú byť." Soraya sa zamračila: "Hádam mi nechceš povedať, že sme sa stratili v obyčajnom múzeu?!"
"Vyzerá to tak."
Neostávalo im nič iné, len si na chvíľu sadnúť na gauč v rohu a aspoň si oddýchnuť. O polhodinu sa pobrali ďalej a hľadali schody, pri ktorých sa mali stretnúť. Ruka v ruke sa predierali pomedzi telá ďalšiu trištvrte hodinu, až nakoniec zazreli ryšavú hlavu staršej pani, čo prišla s nimi a tak sa vybrali za ňou. Najbližších 20 minút sa cítili ako špióni, lebo za ňou chodili ako tieň, pretože nemali ani poňatia, kde sa nachádzajú. Ryšavá pani (alebo Ryšaňa ako ju Soraya nazvala sama pre seba), zamierila k neďalekým dverám. Za nimi sa zjavili schody. A celá ich skupina. Obaja si s úľavou vydýchli.
Keď vyšli von, zastavili sa pri sklenej pyramíde.
"Táto unikátna pyramída, ktorú navrhol pán Pei, sa stala v roku 1989 novým vchodom do Louvru. Konštrukcia má 21 metrov a tvoria ju trúbky z nehrdzavejúcej ocele."
"Krásne," uznanlivo pokývala Ryšaňa hlavou.
"Teraz sa zastavíme v meste a dáme si obedňajšiu prestávku." O chvíľu Trist dodal: "Pri tejto fontáne bude zraz o," pozrel na hodinky, "o hodinu."
"Pozývam ťa na obed," usmial sa Severus na Sorayu a pobozkal ju. Objednali si mäso so zemiakmi (len tomu názvu rozumeli) a o chvíľu si už pochutnávali na perfektnom obede.
V ten deň navštívili aj Notre-Dame. Slnko sa už znovu začínalo schovávať za mraky a zozimilo sa. Na tvár im začali dopadať snehové vločky. Dozvedeli sa, že základný kameň katedrály Notre- Dame položil pápež Alexander III. v roku 1163. Na tejto stave musela pracovať celá armáda robotníkov až 170 rokov, len aby stvárnila veľkolepý návrh biskupa Maurice de Sully. Počas revolúcie bola takmer zničená a tak ju v 1841- 1864 reštauroval architekt Viollet-le Duc. Má 130 metrov. Vstúpiť doň sa dalo tromi bohato zdobenými schodmi.
,,Tieto dve veže majú 69 metrov. Ak by ste chceli vyjsť von, museli by ste vyšľapať 387 schodov. Ale to sa dá, bohužiaľ, len v lete. Odtiaľ je skutočne nádherný pohľad na Paríž. A v južnej časti sa nachádza zvon Emanuel, ktorý váži až 13 ton."
Ešte raz pozreli na katedrálu, potom potichu vstúpili dnu. "Tí muklovia majú zaujímavé nápady," šepla Soraya Severusovi.
Vnútro im vyrazilo dych. Kráčali po lesklej dlážke, po oboch stranách vyrezávané drevené lavice. Na stenách viseli zlaté sochy, farebné fresky a obrovské okná, ktoré zaručene pri prepúšťaní slnečných lúčov vytvárali farebnú škálu na zemi. Úplne vpredu bol oltár a za ním zlaté skrinky a sochy. Návštevníci sa smeli bližšie prizrieť jednotlivým obrazom, dotknúť sa stĺpov.
Keď vyšli von, Trist sa zarozprával s nejakým francúzom a tak Severus so Sorayou využili čas, aby si v objatí prezreli záhradu, ktorá teraz bola bez trávy, listov a ruží, no v lete musela byť určite krásna.
"Poďte ešte sem! Musím vám niečo ukázať!" zakričal za nimi Trist. Podišli k nemu a videli, že ukazuje na vydlabanú dieru v zemi. "Toto je nula alebo Zero. Je to presný stred Paríža. Kto sa do nej postaví, určite sa sem ešte vráti."
"Úžasné," zasmiala sa Soraya a okamžite si do nej stala. Po nej tak urobil aj Severus. Vtom sa za nimi ozvalo puknutie a záblesk. Patronus. Šofér autobusu si musel odskočiť niečo vybaviť a nemohol pre nich prísť. To znamenalo, že musia k nemu prísť po vlastných a odtiaľ sa privezú do hotela.
"Rád by som sa tam odmiestnil. Ale sú tu malé deti a mohlo by to byť pre ne vyčerpávajúce," pozrel Trist na deti, už teraz odpadávajúce od únavy.
"Pôjdeme po vlastných," rozhodla Ryšaňa a tak všetci, či už s väčším alebo menším entuziazmom, vykročili. Čoskoro sa ukázalo, že Tristovo "dosť ďaleko", je v skutočnosti na druhej strane Paríža. Trmácali sa uličkami, rozbitými chodníkmi, pomedzi autá... Keď sa o dve hodiny dostali na miesto, kde by mohol byť autobus, na nebi už dávno svietili hviezdy, mráz im zachádzal za nechty a nohy si vôbec necítili.
"Zaujímavé medové týždne," precedil Severus cez zuby. Či z hnevu alebo zo zimy, nevedno.
"Súhlasím."
O polhodinu však autobus prišiel a všetci doň priam naskákali.
Keď sa Soraya v noci pritúlila k Severusovi, aby sa zohriala, bola spokojná. Vybrali si tú najlepšiu cestu. Plnú dobrodružstva a lásky.
Ďalšie ráno sa situácia so záchodom zopakovala, čo Sorayu neuveriteľne rozčuľovalo. Nakoniec to vzdala, šla dnu po tme (svetlo bolo len pri zamknutí) a Severus jej strážil dvere. V ten deň mali ísť pozrieť na Versaillský zámok, do záhrad a Víťazný oblúk. Soraya zopárkrát vyslovila prianie byť muklom, aby mohla ísť do tohto mesta každý deň.
Odviezli sa na veľké parkovisko. Poznávacím znakom miesta stretnutia mala byť tentoraz zlatá socha Ľudovíta XIV. na koni. Predierali sa pomedzi autobusy, černochov, ponúkajúcich im maličké Eiffelovky, až sa dostali k zámku. Tam však už čakal dlhočizný, hadiaci sa rad turistov. Nasledujúcu hodinu teda postupovali len krôčik po krôčiku. Soraya bola rada, že si vzali poriadne hrubé oblečenie. Aspoň nemuseli ochkať a jajkať ako Ryšaňa, ktorá si vzala len kabátik, napriek tomu, že od rána husto snežilo.
Za pekného počasia by ich oslepovala žiara zlatej brány, takto ju mohli pozorovať bez problémov. Vo vnútri ich skontrolovali detektormi a prezeranie jednotlivých izieb mohlo začať. Tentoraz im dali mapku aj vysvetlivky po anglicky. Obom viditeľne odľahlo. Ľahko našli vyvýšenú posteľ, na ktorej sa kedysi verejne rodilo. Pred celým mestom.
"Zvláštne spôsoby," mračila sa Soraya.
So Severusom obdivovali nádherné sklené lustre, obrovské, vyzdobené zrkadlá v Zrkadlovej sieni, nábytky. Ďalšia brána bola vchodom do záhrad. Teraz bielych ani pocukrovených, romantických. Čo mohlo byť krajšie pre pohľad novomanželov?! Natešene pozerali dolu z obrovskej terasy na stromy, teraz nahé, odeté len do snehových vločiek, ale v lete pokryté zeleňou a pomarančmi či citrónmi.
"Som taký šťastný, že sme tu,láska," objal Severus Sorayu a na chvíľu sa stratili v horúcich bozkoch uprostred zasneženej nádhery. Naraz stuhol.
"Čo sa deje?" pozrela mu Soraya do očí.
"Musím odísť."
"Odísť? A kam?"
"Za...za Temným pánom."
"Kam?" preskočil Sorayi hlas od rozhorčenia. "Ty si sa zbláznil!"
"Volá ma a..."
"To si si nemohol vybaviť, aby ti dal pokoj aspoň cez tvoju svadobnú cestu?!"
"Soraya! Ja som mu to nehovoril..."
"Áno? A prečo? Načo sme sem šli? Aby si štyri dni z piatich bol u neho?!"
"Ak si si nevšimla, ešte som tam nebol. Dna dni som bol s tebou! Celé dva dni!" ustúpil Severus od nej nahnevane.
"Ohó, ešte mi to vyhadzuj na oči! Tak si choď! Vždy to tak bolo, že ti bol tvoj Temný pán prednejší!"
"Vieš čo, keď sa upokojíš, potom sa porozprávame."
"Dobre. Som len zvedavá, ako nás chceš nájsť."
"O to sa už neboj," odvrkol jej a vzdialil sa. Keď si bol istý, že ho žiaden mukel nevidí, odmiestnil sa.
"Mám pocit, že zla si sa ešte nevzdal, Severus Snape," šepla Soraya. Za ňou sa ozvalo: "Partnerská hádka?"
"Uhm."
"Nebojte, on sa vráti. Zatiaľ môžete chodiť po pamiatkách so mnou," usmial sa na ňu Trist. "A kvôli vám budem teraz hovoriť po anglicky," žmurkol na ňu.
"Ďakujem, usmiala sa Soraya. " A veľmi rada pôjdem s vami."
"Môžeme si tykať, nie? Sme takmer rovnako starí."
"To máte pravdu."
"Ja som Trist."
"Soraya."
Trist jej s úsmevom stisol ruku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sussanah de Silva Sussanah de Silva | Web | 12. září 2010 v 11:19 | Reagovat

hádám, žes v Louvru byla :-D  já jsem se tam taky ztratila :-D

2 Raniya Raniya | E-mail | Web | 12. září 2010 v 18:22 | Reagovat

Hej, bola :-D Strašne veľké to tam je, som rada, že som sa nestratila jediná :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.