Soraya 16.kapitola

22. června 2010 v 14:59 |  Soraya
PRAVDA



Soraya nemo hľadí na muža pred sebou, snaží sa pochopiť, čo jej práve povedal. Nemôže tomu uveriť...nechce. Spomenie si na svoju bolesť, keď ju priviezli. Zakrvavenú, triesky všade, v každej ranke. S plačom a veľkým strachom, ktorý sa jej zrkadlil v tmavých očkách. Myšlienky jej znovu zablúdia k okamihu, keď jej musela vyčistiť ranu na ruke, kýpti, ktorý jej zostal. Vedela, že už nikdy nebude toto dieťa viesť plnohodnotný život. Zaprisahávala sa, že ak by stretla toho, čo to zapríčinil, vlastnými rukami by ho zabila.
A teraz...sedí pred ňou, visí jej na perách, aký rozsudok nad ním vynesie, v čiernych očiach sa mu lesknú slzy a strach. Strach, že žena, ktorú miluje celým srdcom, ho opustí pre jeho dávne chyby. No zaslúžil by si to. Uvedomuje si, že Soraya malú Stellu ľúbi celým srdcom. Videl to v jej očiach, úsmeve, pohyboch. Nechcel jej ublížiť, ale vie, že keby si to nechal pre seba, ťažilo by ho to. Pretože Soraya ho zmenila.
"Prečo?" hlesne Soraya.
Severus vzdychne. "Bol to rozkaz Temného pána. Ja a ešte ďalší traja sme mali za úlohu zabiť jej rodičov. Boli to talentovaní čarodejníci, nechceli prejsť na našu stranu. Hneval sa. Prišli sme tam, zabili najskôr mamu, potom otca a...," na chvíľu pozrie na Sorayu, ktorá je v tvári biela ako sneh, slzy sa jej potokom rinú po tvári. Bolí ho to, no musí byť úprimný, povedať jej všetko. Ak ho potom pošle preč, pochopí to. Nebude namietať. "A... potom sme našli to...malé dievča. Na dvore však nastal rozruch. Zrejme nás niekto začul, zdola sa ozývali hlasy, kliatby. Nechcel som použiť Avadu. Vypálil som Sectumsempru, no práve vtedy do mňa jeden drgol a kliatba jej odťala ruku. Hneď sme sa odmiestnili. Tých troch zazreli a tak ich vedeli identifikovať. Zavreli ich do Azkabanu. Ja som musel čakať na Temného pána, ktorý bol v zahraničí."
Severus stíchne, pozerá na Sorayu a vtom ohlušujúcom tichu počuj len tlkot svojho srdca. Sorayi sa trasú ruky, utiera si tvár: "Čo si mu povedal?"
"Pravdu. Nemal som dôvod klamať. Vrátil sa po troch týždňoch. Nadšene očakával dobré správy. Nedočkal sa ich. Chcel, aby to dieťa zomrelo tiež. Nedodržali sme rozkaz. Museli sme pykať. Traja boli vo väzení, na tých si počká, no ja som stál pre ním. Spoločne sme sa odmiestnili pred mesto. Vzal aj Nagini. Mojím trestom bolo jej uhryznutie. Zvyšok už poznáš. Doviezli ma k vám a ty si mi zachránila kožu."
Sorayine srdce zviera bolesť, kričí... Pozerá na Severusa, ktorý je pre ňu zrazu cudzím človekom. Ublížil niekomu nevinnému, nemrzelo ho to za celý ten čas, čo ležal v nemocnici. Nemal výčitky svedomia. Nechápe. Nedokáže sa vžiť do jeho role. Ona by niečo také neurobila. No jednej veci ešte stále nerozumie.
"Prečo sa Voldemort premiestnil s tebou pred mesto? Veď musel vedieť, že ťa zrejme hneď nájdu!"
"On to aj vedel. Tak to chcel. Som pre neho až príliš cenný," povie trpko Severus, "mám množstvo informácií, ktoré sa dajú ešte využiť, som majster elixírov, ovládam mnoho kúziel. Chcel ma len potrestať. Aby som si to zapamätal. A ja som si zapamätal. Pri najbližšom privolaní som sa ponáhľal za ním."
"Preto si ma skoro prizabil? Mal si strach?" opýta sa Soraya priamo.
Severus sa trochu pomrví. "Áno, strach," prizná neochotne, "nechcel som znovu okúsiť tú bolesť. Urobil by som pre to všetko. Nedbal som na to, že by som ti mohol ublížiť. Teraz sa za to hanbím. Dal by som čokoľvek, aby si mi odpustila. Nechcem ťa stratiť, Soraya. Až príliš ťa milujem. Ale...ak budeš chcieť, aby som odišiel, odídem. Nechcem ti spôsobovať bolesť."
Soraya si zaborí hlavu do dlaní. Až po okraj je naplnená protichodnými pocitmi. Nenávidí ho zato, že tak Stelle ublížil, že sa podieľal na vražde dvoch ľudí a zároveň ho miluje pre jeho odvahu. Odvahu, že sa dokázal priznať. Nevymýšľal si. Neklamal. Povedal pravdu. Takú, aká je. Ničím neprikrášlenú. Tvrdú. Zničujúcu, ale pre neho oslobodzujúcu. Nemôže ho predsa odsudzovať pre to, čo urobil kedysi. Bola to minulosť. Tú treba uzavrieť. Vydať sa v ústrety novému životu. Budúcnosti. A ona si tú svoju nevie predstaviť bez Severusa. Poslúchne svoje srdce. Zodvihne hlavu a šepne: "Zostaň."
Severus je v okamihu pri nej. "Soraya, sľubujem ti, že už nikdy ťa nesklamem. Urobím všetko pre to, aby si bola šťastná," objíme ju. Soraya sa k nemu pritúli. V tej chvíli necháva minulosť minulosťou.
"Verím ti."
Takto v objatí zostávajú dlho do noci, až kým obom neprivrie viečka plášť tmavej noci.


Prvý sa preberie Severus. Slnečné lúče ho šteklia na tvári, nútia ho prižmurovať oči. Pozrie na ženu vo svojom náručí. Na tvári má ešte stále zaschnuté stopy po slzách. No Severus je rozhodnutý zabezpečiť, aby pre neho už žiadnu nevyronila. Pozoruje Sorayu, ktorá sladko odfukuje, až kým sa nezačne nepreberať.
"Dobré ránko," usmeje sa Severus.
"Ránko," zamrmle Soraya. Nechce sa jej vstávať, čaká ju poobedná služba. Chcela by to využiť. "Kto to kedy videl, spať na dlážke," zahundre Soraya a pomaly sa zdvíha. Šaty pokrčené, ona je dolámaná, ale v srdci pociťuje zvláštny pokoj. Vieru v lepšiu budúcnosť. Severus je s ňou, má ju rád a ona mu ukáže, že Stellu sa oplatí ľúbiť.
Usmeje sa na neho: "Čo si dáš na raňajky?"
"Čo budeš jesť ty?" zdvíha sa Severus spod stoličky.
"Hm...praženicu."
"Fajn, tak to si dám aj ja."
Keď o nejakú chvíľu plnia svoje žalúdky lahodnou zlatistou praženicou, Soraya je šťastná. Toto chce. Večer zaspávať vedľa Severusa, ráno sa zobúdzať po jeho boku, cítiť teplo jeho tela, tráviť spoločné rána pri šálke kávy, rozhovore...
Severus sa trochu mykne, čím preruší Sorayine myšlienky.
"Čo sa deje?"
"Ja...musím odísť."
Soraya len zovrie pery, no nezastavuje ho. Vie, že musí ísť. Robí špióna, nesmie urobiť chybu.
"Mrzí ma to."
"To je v poriadku."
Severus na ňu ešte raz ospravedlňujúco pozrie a potom už len buchnú dvere. Tak takto by vyzerali spoločné rána. Chvíľky smiechu, radosti a pokoja a následne chlad, odchod...


"Mám prekvapenie," zahlási Florrie, keď sa Soraya zjaví vo dverách.
"Áno? A aké?"
"Máme nového kolegu."
"Kolegu?" Nikto predsa nevravel, že by mal niekto nový nastúpiť. Hoci, dva týždne som tu nebola.
"Áno. Volá sa Cyrian, má 28 rokov, vyzerá celkom k svetu, ale že by mal toho dostatok v hlave..."
"Aha," pousmeje sa Soraya. Protekcia. "No nič. Svoju robotu si musíme robiť aj tak. Je zrejmé, že dobehne na kus reči." Vždy to tak bolo. Ak prišiel niekto nový, vždy pochodil po všetkých poschodiach, aby sa predstavil, vymenil zopár slov...
Soraya s Florrie chodia po izbách, ošetrujú chorých, prebaľujú nevládnych, tešia opustených. Podvečer im zostáva polhodina času a tak sa uchýlia do pracovne a varia si kávu. Niekto zaklope na dvere. Soraya veľavýznamne nadvihne obočie. Vidíš, vravela som ti, naznačuje.
Vo dverách sa zjaví blonďavý muž s tmavomodrými očami, rovným nosom a úzkymi perami.
"Príjemný podvečer, dámy," usmeje sa a podáva im ruku. "Som Cyrian Douglas."
Sorayi sa zdá akýsi povedomý. Akoby ho už niekde videla, len si nemôže spomenúť kde.
"Soraya Willardová."
"Florrie Haydenová."
"Teší ma," usmeje sa Cyrian.
"Dáte si kávu?"
Cyrian prikývne: "Rád si dám."
Soraya mu teda podá šálku s pariacou sa tekutinou a prenecháva priestor Florrie, ktorá už začala zisťovať, čo je zač.
Sorayu zrazu osvieti: "Ja už viem! Nie ste vy náhodou príbuzný pána Douglasa? Taký starček, stále má len so zubami problém!"
Cyrian sa k nej otočí: "Áno, som jeho vnuk. A so zubami mal vždy prácu. Ale vás asi nepoznám, čo? Máte nejakých známych predkov?"
"Myslím, že nie," odvetí Soraya, no zdá sa, že jemu to neprekáža. Aj naďalej sa na ňu usmieva.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.