Ruža medzi tŕňmi 6

28. června 2010 v 17:05 |  Ruža medzi tŕňmi
Severus tŕpol.

Stretnutie s Dumbledorom nedopadlo tak ako očakával. Starec od neho žiadal protislužbu. A on si myslel, že to urobí nezištne! Ale ak ochráni Lily, urobí pre to čokoľvek. Zrazu sa rozhodol, že pôjde za Danielou. Potreboval byť s ňou, v jej náručí, cítiť jej bozky... Nech sa zbaví toho mučivého pocitu.
Zastal pred jej domom. Vyzeral opustene, ale Severus vedel, že Daniela je doma, určite kŕmi sliepky, upratuje alebo pečie svoje povestné buchty. Vošiel do dvora. Už z diaľky ju videl. Skláňala sa nad zajacmi, tíško sa im prihovárala... Vlasy, poletujúce okolo jej hlavy, vytvárali zlatistú žiaru... Severusovi stislo srdce. Tak ju miluje. Nemôže jej povedať, aké nebezpečenstvo hrozí jej sestre...
"Ahoj," pousmial sa Severus.
"Ahoj." Rozžiarená Daniela sa mu lepšie prizrela a zamračila sa: "Je ti dobre? Si nejaký bledý..."
"Nie, nie, som v poriadku, naozaj." Severus sťažka dýchal. Objal svoju lásku: "Len potrebujem cítiť tvoje teplo a objatie."
Daniela sa tvárila trochu ustarostene. Takéhoto Severusa nepoznala. Bezbranného, trpiaceho... Matersky si ho privinula na prsia, hladila ho po vlasoch, až kým neležal menej napäto. Vtom otvoril oči: " Daniela, si moje všetko." Pritiahol si jej hlavu a začal ju jemne bozkávať.
Keď večer odchádzal, o niečo pokojnejší, Daniela za ním dlho a zamyslene hľadela.

* * *

"NIE!" reval Severus. "Nie! Nie! Nie! Prečo? Prečo?!" prskal sliny všade vôkol, na nič nedbajúc. Sľuby sa majú plniť! Na to sú! Severus sa zúrivo odmiestnil k Dumbledorovi. S výrazom šialenca mu vtrhol do pracovne...Pôvodne sa chcel na neho vrhnúť, spôsobiť mu takú bolesť ako musel prežívať on, ale keď ho zočil, ako tam dôstojne a plný sily stojí, nedokázal to. Zrútil sa do kresla a kvílivo sa rozplakal. Chcel si vyplakať oči...vytrhnúť srdce z hrude... Dumbledore podišiel k nemu.
"Myslel som si, že ju uchránite... že bude v bezpečí..."
"Ona a James dôverovali nesprávnej osobe. Tak ako ty, Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?"
Ticho.
"Jej chlapec prežije," dodal Dumbledore.
Severus mykol hlavou. Čo je ho po nejakom decku?! Má ho s Potterom!
"Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Určite si pamätáš tvar a farbu očí Lily Evansovej..."
"PRESTAŇTE!" zreval Severus. "Už jej niet... je mŕtva..."
"Je to výčitka, Severus?"
"Chcel by som, chcel by som byť mŕtvy ja..." Naozaj to povedal?
"A komu by to pomohlo?" pýtal sa Dumbledore chladne.
Severus neodpovedal a aj naďalej plakal. V tvári ako starec a dieťa zároveň... Po Dumbledorovom návrhu chvíľu premýšľal. Hoci mu bolesť otupovala rozum i zmysly, podarilo sa mu konečne upokojiť a dýchať pravidelnejšie: "Tak dobre. Dobre. Ale nikdy... nikdy to nikomu nepovedzte, Dumbledore! Musí to byť medzi nami! Prisahajte! Neznesiem... najmä Potterov syn... Chcem vaše slovo!"
"Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie v tebe?" Dumbledore si vzdychol a pozrel do Severusovej zúrivej, zmučenej tváre: "Ak na tom trváš..."
"Áno," hlesol muž v čiernom. Po chvíli sa sťažka postavil a pomalým krokom vyšiel von. Cítil sa mŕtvy. Pred školou sa zmätene obzeral. Kam má ísť? Čo má robiť? Cítil sa stratene... Odmiestnil sa. V hrudi sa mu rozhorel oheň. Nádej. Ešte žije...
Na dvore boli porozkladané bandasky. Šíril sa odtiaľ zápach benzínu, ale Severus sa nemal kedy zaoberať takými vecami. Ako v tranze kráčal za ženou s červenými vlasmi. Sedela na prahu domu, zamyslene hladkala mača po hlave...
"Daniela!" objímal ju Severus.
"Ahoj, Sev!" Mala smutný hlas...smutné oči...slzy. "Mrzí ma to. Hlavne kvôli tebe." No Severus nevnímal Danieline reči. V očiach sa mu zjavil šialený lesk. Zvieral jej ruky vo svojich, vpíjal sa jej do očí... Niekto za nimi sa zasmial. Obaja pozreli tým smerom. Bol to Danielin brat, ktorý držal v rukách zápalky a keď mu nejaká vzbĺkla, hodil ju so smiechom na zem. Pohľad na tohto chlapca vyvolával v človeku pocit, že má o koliesko menej.
"Tim, nechaj tie zápalky. Ublížiš si!" napomínala ho sestra. Otočila sa k Severusovi: "Chystáme sa večer opekať. Sľúbila som mu to, musím to dodržať..."
"Čo? Ja som si myslel, že budeme spolu! Potrebujem ťa!" vyhŕkol Severus. Daniela sa smutne pousmiala: "A o tom by som chcela s tebou hovoriť. Myslím, že by sme sa už nemali stretávať."
Severus na ňu nechápavo pozrel, potom sa zasmial: "Páči sa mi, keď si takáto vtipná."
Chcel ju pobozkať, no Daniela mu to nedovolila: "Nie, Severus, myslím to vážne. Nemysli si, že je to pre mňa jednoduché. Ľúbim ťa... ale nechcem žiť v tieni svojej ... sestry."
Severus chcel niečo povedať, ale niečo v jej hlase ho umlčalo. Daniele sa začal triasť hlas: "Hneď ako si ma prvý krát zazrel, si si myslel, že som Lily. Pozeral si sa tak na mňa, zo začiatku si ma tak aj nazýval... Ale ja som Daniela! Daniela! Chápeš?! Ja nechcem, aby si ma ľúbil pre moje zelené oči, či pre moje červené vlasy len preto, že sa tak podobajú tým jej! Chcem, aby si ma mal rád pre mňa samú! Moje vlastnosti! Moju dušu! Nikdy si nemohol mať Lily, tak si sa upriamil na mňa." Daniele tiekli po lícach horúce slzy. "Nemôžem to znášať... nechcem. Ty miluješ Lily Evansovú!" vybuchla. "Vždy si miloval len ju! Ja nie som hlúpa! Preto ťa, Severus, prosím, odíď. A netráp ma. Nerob to pre mňa ešte ťažšie ako to je."
Daniela si skryla tvár do dlaní a usedavo sa rozplakala. Severus chcel namietať, brániť sa... Ale potom to vzdal. Musel uznať, že Daniela mala pravdu. Myslel si, že ju ľúbi, ale len preto, že mu ju pripomínala. Že vyzerala ako jeho Lily. Mohol si predstavovať, že patrí jemu a nie tomu prašivému Potterovi!
Bolesť mu trhala vnútro na kúsky. Prežiť v jeden deň straty dvoch žien, ktoré pre neho znamenali všetko... najviac na svete... Pozrel na ženu pred seba. Vášeň, láska, ochota... to všetko patrilo Lily. A tej už niet.
Severus sa postavil, akoby mal sto rokov a pomalým krokom kráčal k bráničke. Cez slzy, stekajúce po jeho tvári si ani nevidel pod nohy, kráčal po pamäti... Keby mohol, zomrie aj on... Naposledy pozrel na ženu, čo zaplnila jeho chmúrny život svetlom... Z domu vyšiel jej otec, podišiel k synovi, dohováral mu. Daniela si utierala oči a pri pohľade na svojich najbližších sa smutne pousmiala. Severusovi znovu pripomenula ružu medzi tŕňmi. Rozhodla sa tak sama...
Kráčal poľom, kde-tu sa potkol o hrbolček z hliny... Keď tu zrazu za sebou začul výbuch a tlaková vlna ho zhodila z nôh. Vyľakane sa zdvíhal a pohľadom hľadal príčinu. Keď ju našiel, želal si opak. Dom Daniely Artsovej ľahol popolom. Spolu s otcom a bratom, ktorý jej napomínanie nepočúvol a aj naďalej sa hral so zápalkami, skončili svoju životnú púť. Tu a teraz... Pred jeho očami. Obe ženy zanechali Severusa v jeden deň a spôsobili mu jazvy na srdci. Jazvy, ktoré už nikdy nikto nevyplní... Ani Harry Potter a jeho nádherné zelené oči...



______ * * * *______ * * * * KONIEC * * * * _____ * * * * _____

Pôvodne som nechcela nechať Danielu zomrieť, ale nevychádzalo mi to potom podľa knihy, tak mi to odpusťte. Ďakujem, že ste čítali.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Amane Amane | Web | 13. září 2010 v 21:42 | Reagovat

Bolo to fakt krásne :-)

2 Hermiona Hermiona | 13. září 2011 v 21:51 | Reagovat

Super citanie! Dokonaly pribeh! Ani som nedychala, ked som to citala :) Drzim palce autorke

3 malfoyovka malfoyovka | 13. září 2011 v 22:07 | Reagovat

fakt krasne pises:) z tvojho textu sa da vela vycitat o tebe,musis byt velmi vnimava a taktiez priatelska ku kazdemu:) ozaj krasne nemam slov a ta lexika no drzim palce velmi :)

4 hegrid hegrid | 13. září 2011 v 22:08 | Reagovat

No tak toto citanie.....kde zacat, podla mna to nie je uplne cele zle...ale je to celel strasne preemotivovane, a tie gramaticke chyby. By som otvoril aspon Slovensku gramatiku pred tym ako zacnem daco pisat. Ale gratulujem. Ak napises este aspon 50 ruzi, moze byt z toho telenovela. ;-)

5 Raniya Raniya | E-mail | Web | 14. září 2011 v 18:34 | Reagovat

[2]: Hermiona, veľmi pekne Ti ďakujem, potešil ma komentár k takej starej poviedke a ešte taký nadšený, najmä keď si predstavím, že si čítala ešte pomerne nudnú poviedku. :)

[3]: Radšej nič z textov nevyčitujte, lebo sa ma naplašíte. :D Tiež ďakujem za povzbudivý komentár a za držanie palcov. Aj Tebe prajem v živote všetko dobré. :)

[4]:  Nuž, Hegrid, zastavil si sa práve pri takej "preemotivovanej" poviedke, nič sa nedá robiť. Avšak netuším, kde som tam mala také hrôzostrašné gramatické chyby, o žiadnych neviem. ;)

6 Caroline Caroline | 22. září 2011 v 23:29 | Reagovat

Velmi pekna poviedka,kam ides studovat?Urcite zurnalistika:-)

7 Raniya Raniya | E-mail | Web | 24. září 2011 v 22:35 | Reagovat

Caroline, veľká vďaka! Ale nie, žurnalistika to nebude. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.