Spriaznená duša

17. května 2010 v 13:55 |  Mix :)
Sedemnásťročný Robo chcel byť vždy veľkým slávnym fotografom.

Túžil po vlastnej výstave, a preto všade kam šiel, mal oči na stopkách. Fotil krásu prírody, psov v parku i ľudí. Stále hľadal nové a nové námety. Až raz mu došla pozvánka do prezidentského paláca (vďaka kontaktom), že ho pozývajú budúcu sobotu na spoločenskú akciu, ktorej sa zúčastní aj americký prezident Bush s manželkou. Robo sa veľmi potešil. To bude paráda! Spravím veľa fotiek a možno budem môcť nejaké aj poslať, pomyslel si naradostený.
Ďalšia sobota tu bola rýchlosťou namydleného blesku. Robo si obliekal bielu košeľu, kravatu a sako, veď na takúto príležitosť sa musí náležite obliecť,a veselo si pritom popiskoval.
Nebýval ďaleko, tak tam bol za polhodinu. Všade naokolo už stálo veľa áut, no ďalšie stále prichádzali. Robo sa naposledy popravil a s igelitkou v ruke odhodlane vstúpil dnu. V igelitke mal totiž schovaný fotoaparát.
"Vitajte,vitajte!"vykrikoval ktosi v diaľke.
"Len ráčte ďalej!Tadiaľto,prosím!"ozvalo sa z inej strany.
Ľudia sa na seba tlačili a snažili sa presunúť do hlavnej sály.Robo sa obzeral okolo seba. Ešte nikdy nemal tú česť, vidieť prezidentský palác z vnútra a bol rozhodnutý zapamätať si aj ten najmenší detail. Onedlho si ľudia mohli ísť podať ruku a trochu " pokecať " s Bushom. Robo sa okamžite postavil tam. Veď čo ak sa mu podarí odfotiť sa aj s ním a ešte aj prehodiť pár slov? Už bol čoraz bližšie a bližšie. V duchu si pripravoval,čo mu asi povie a ani si nevšimol, že už iba dvaja ľudia a bude to môcť zažiť na vlastnej koži.
Tak a je to tu. Musím dobre zapôsobiť, vravel si Robo v duchu.No netušil, aký zvrat v jeho živote chystá vrtkavý osud. Už bol na rade, keď sa ktosi za ním pošmykol, podkol a celou silou narazil zozadu do Roba. Ten, nepripravený, ako tam stál, spadol dopredu. Nebolo by to až také zlé, keby nevletel veľkou rýchlosťou a nestiahol pri tom aj Bushovu ženu. Vrazil do nej a obaja spadli do švédskych stolov, čo stáli za nimi.
"Áááááááá....!!"vykríkla pani Bushová takmer okamžite.
"Och!"zhíkli všetci naokolo a pozerali na nich.
"Ste v poriadku? Nič sa vám nestalo?" spytovali sa SBS-kári a v sekunde priskočili na pomoc.
Robo by sa najradšej prepadol pod zem od hanby, no nebolo to možné. Prekazila mu to totiž akási silná ruka, čo ho zdrapila za tričko.,,Ach! Ja som naozaj nechcel, naozaj! Bola to nehoda!"snažil sa to vysvetliť zúfalý Robo.
,,Mne to vysvetľovať nemusíš, ale budeš sa musieť zodpovedať pred pánom Gašparovičom",odvetila silná ruka.
,,Pred Gašparovičom? No,ale ja som naozaj... ."
,,Už som povedal, tu počkáme",prerušila ho ruka. Pokým sa k nim prezident predral, Robo v duchu ďakoval, že toto je akcia pre ľudí, ktorých tam poznajú, hoci sa tam nachádzalo aj zopár novinárov. Nechcel si ani len predstaviť, čo by sa dialo,keby nejaký obyčajný človek padol na amerického prezidenta ženu. No hrôza!
,,Môžete ho pustiť. Ďakujem vám," prerušil Robove úvahy prichádzajúci prezident aj v sprievode Busha a jeho manželky, ktorá ešte stále mala na sebe kúsky niečoho, čo sa až nápadne podobalo šalátu, tatárskej a nejakému mäsu.Takisto sa okolo nej šíril nepríjemný zápach tresky.
,,No, to je ten nešťastník?" spýtal sa Bush a prezrel si už purpurovočerveného Roba, kým tlmočník prekladal vety.
,,Áno, to je on," ukázal naňho Gašparovič, ,, nechajme ho,nech nám to ten chlapec vysvetlí. Možno má nejaké hodnoverné vysvetlenie."
A tak Robo začal rozprávať. O tom ako sa chcel vždy stať fotografom, ako toto podujatie bral ako veľkú šancu. Potom vravel o tom, ako ho ktosi sotil, a že mu to je ľúto. Keď dokončil, pozrel na všetkých a čakal. Čo mu spravia? Naozaj si to nevedel ani len predstaviť. Tlmočník to všetko doprekladal a Bush vyhlásil:,,Toto je moja spriaznená duša! Má sny a nápady ako ja za mlada. Skutočne obdivuhodný chlapec. Veľmi rád sa s tebou odfotíme, však, ženuška?"
Bushova žena sa usmiala:,,Samozrejme."
Robo bol taký prekvapený, že ledva vytiahol fotoaparát z tašky. Všetci štyria sa odfotili a cvakali takisto aj novinári, ktorí tam boli a počas celého incidentu veselo šťukali aparátmi.
Kopu fotiek bolo vydarených a Robo ich potom poslal do jednej súťaže. Kritikom sa to v celku páčilo a všimol si to dokonca aj jeden umelec, vďaka ktorému si Robo mohol spraviť vlastnú výstavu. A hoci tam mal veľa fotiek, najviac sa všetkým páčila Bushova žena s tatárskou a treskou na hlave. A vďaka kohosi nešikovnosti sa Robo stal slávnym fotografom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 didka132 didka132 | 30. července 2010 v 22:54 | Reagovat

Škoda že to aj s hudbou tak nie je :-D

2 Raniya Raniya | 30. července 2010 v 22:59 | Reagovat

Možno by to šlo, ktovie :-) Veď aha taká Superstar :-D

3 Elena Elena | E-mail | 9. listopadu 2010 v 22:50 | Reagovat

Aj tato poviedka sa my velmi pači.Ako som raz napisala obdivujem ludi ťo vedia pisat lebo ja neviem.:)) :-)

4 Raniya Raniya | E-mail | Web | 10. listopadu 2010 v 8:53 | Reagovat

Táto "poviedka" bola pôvodne písaná pred 3 rokmi ako prvý sloh :-D Zrejme to tak aj vyzerá, ale pokiaľ sa vám páči, nie je o čom. 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.