29.kapitola

15. května 2010 v 16:12 | Raniya |  Od srdca k srdcu
Raniyi však nebolo dovolené na druhý deň vyriešiť záhadu Stéphaninho zmiznutia, pretože odišla na poslednú plavbu svojho života.

V tú noc pre ňu totiž prišiel anjel smrti. Jemne a ticho ju pojal za ruku a usmial sa na ňu: "Nemusíš sa ničoho báť."
A Raniya vedela, že strach mať nemusí. Vyšli spoločne pred dom a zamierili k hviezdam. Chvíľu sa všade vznášal opar ľahučkej hmly. Obzrela sa, no anjela zrazu nikde nebolo. Snažila sa niečo zahliadnuť cez hustú hmlu, ale tá len pomaličky sadala na zem. Po nejakom čase sa rozplynula a Raniya zistila, že je na stanici King´s Cross. Na nástupišti deväť a trištvrte. Okolo nej postávalo mnoho ľudí, v tvári sa im zračilo očakávanie a dychtivá zvedavosť. Všetkým sa v hlave premietala jedna myšlienka. Čo tu robia? Kam pôjdu ďalej?
Naraz sa pred nimi zjavila obrovská purpurová lokomotíva a všetci do nej automaticky nastúpili. Nik im to nekázal, nik im neukázal správnu cestu a predsa každý jeden vedel, že sa má vydať týmto smerom, že za tou ďalšou zákrutou čaká niečo nové zaujímavé, dobré a správne.
Raniya si sadla do voľného kupé a prekvapene zadržala dych. V okne uvidela svoj obraz. Obraz svojej tváre, ktorá bola znovu pekná a mladá, bez jedinej vrásky, lemovaná hustými čiernymi kučerami. Na tvári jej žiarili veľké zelené oči a pery mala pootvorené od prekvapenia. Znovu bola tým mladým dievčaťom ako kedysi.
Vlak sa naplnil a pohol vpred. Raniya si zvedavo prezerala spolucestujúcich, ktorí sa tvárili tiež trochu zarazene a predsa z nich sálala akási radosť a spokojnosť. Nik nevedel kam ide, čo ho tam čaká a predsa každého, vrátane Raniye, omámila bezstarostnosť a pokoj v duši.
Za oknami sa mihali stromy tak zelené, ako ešte nikto nevidel, obloha tak modrá, ako by ju ani ten najlepší maliar nenamaľoval a tráva, vlniaca sa v jemnom vetríku.
Keď zastali, Raniya netušila, koľko šli. Či päť minút alebo celý deň. Akoby sa čas zastavil. Vystúpila. Stála na niečom mäkkom a jemnom. Na oblaku.
Zdvihla zrak a pred ňou sa zjavila nádherná vysoká brána zo zlata. Obklopoval ju jemný žltoružový opar. Úplne na vrchu, na zlatých pántoch, sedeli dve snehobiele holubice a ovzduším sa niesla nádherná nadpozemská pieseň. Pomalé, jemné tóny vyvolávali na tvárach prichádzajúcich úsmev a v duši šťastné vibrácie.
Chvíľu plnými dúškami nasávali melódiu. Vtom sa brána otvorila, ožiarilo ich silné svetlo a nežný hlas ich vyzval: "Vstúpte dnu, dvere do Raja sú otvorené."
Všetkým sa habity zmenili na snehobiele a vykročili do prekrásnej prírody, zaliatej slnečným svetlom, ktorá sa zjavila za bránou. Tráva zelenšia než kdekoľvek inde, kvety všade naokolo: ružové, žlté, červené, zlaté, biele, modré i fialkové. V sladkovoňajúcom vzduchu poletovali vtáčky a radostne si pospevovali. Čvirikanie sa ozývalo i z korún košatých stromov, kde si urobili hniezdočká. Stromy boli mohutné, zelené listy sa pokyvovali vo vánku a odhaľovali červené jablká, žlté hrušky, či zelenkavé dužinaté bobule hrozna. Stačilo sa načiahnuť a plod bol len ich. Tráva ich jemne šteklila na bosých chodidlách. Vzduchom sa niesla hudba, všetci sa tvárili šťastne i prekvapene, pretože v tej chvíli im boli vyjavené všetky tajomstvá i odpovede na otázky ich pozemského života.
Raniya už vedela, že Stéphani tiež včera odišla do Večnosti a niekde tu na ňu čaká. Vtom ju zazrela. Jej hnedé vlasy by spoznala kedykoľvek a kdekoľvek. Hoci bola tiež v bielom, v tvári mala niečo, čím sa líšila od ostatných. Lásku a priateľstvo patriace len Raniyi.
Pribehli k sebe a tuho sa objali. Srdcia im spievali od radosti.
"Vitaj," usmiala sa široko Stéphani, vzala ju za ruku a ťahala hlbšie, do stredu Raja. Priviedla ju k rodičom, Sally i Elis, ktorá sem prišla spolu s ňou, len sa minuli. Dumbledore sa na ňu usmieval spopod brady tiež. Cítili, že ich nič zlé nečaká. Len šťastie a radosť.
A predsa tu niekto chýbal. Niekto tak dôležitý. Darmo sa Raniya obzerala, nevidela ho nikde.
"Choď ďalej. Priamo do stredu. Riaď sa srdcom," šepla jej priateľka s úsmevom a všetci prikývli.
"Ďakujem."
A tak Raniya kráča, míňa skupinky ľudí, ktorí sa zvítavajú po dlhej dobe odlúčenia. Obzerá sa, hľadá.....
Prichádza do stredu Raja a presne na tom mieste stojí len jedna osoba. Tiež v bielom, pod veľkým stromom, obsypaným maličkými bieloružovými kvietkami. Je otočená chrbtom a predsa Raniya vie, že to môže byť len jeden človek.
Len jeden. Ten, čo ju zasypal láskou. Ten, čo jej sľúbil večnú lásku. Ten, čo patril len jej. Ten, čo za ňu obetoval život. Severus Snape.
Podíde k nemu, zastane o pár krokov ďalej a natiahne ruku. Vtedy sa Severus obráti a Raniyinu tvár ožiari jeho láska. Láska, ktorú si pre ňu uchoval vo svojom srdci dlhých 63 rokov, aby jej ju tu, vo Večnosti, daroval. Natiahne i on prsty a ich ruky sa spoja. Pocítia to teplo, od ktorého boli odlúčení. To teplo, čo im je teraz dopriate.
"Raniya," šepne Severus a priblíži sa k nej. "Čakal som na teba dlho a tá chvíľa konečne prišla. Dával som na teba pozor, bol som tvojím anjelom strážnym, no teraz už môžeš byť so mnou. Teraz nám patrí všetok čas. Môžeme byť spolu naveky."
Raniyi sa v očiach perlia slzy. No tentoraz sú to slzy šťastia. Nie smútku. Teraz je tam, kde smútok, strach a bolesť nemá prístup. Na mieste, ktoré ju konečne spojilo so Severusom.
"Severus. Vždy som ťa milovala. Čas je láska, čas je dar a pretože je dar, nemali by sme ním mrhať, ale rozdávať ho, pretože nič nemá väčšiu cenu ako čas. Ja som svoj čas darovala ľuďom, ktorým som pomáhala, staral sa o nich.Teraz ho chcem darovať tebe. I svoju lásku som kedysi dávno dala tebe a nikdy nevzala späť. Moja láska bude vždy patriť len tebe. Pretože skutočná láska prežije všetko.Bolesť, straty i smrť."
Obom tečú po lícach slzy a keď sa ich pery stretnú v horúcom bozku, pocítia ich slanosť. Slanosť, ktorá opäť spojila osud dvoch ľudí. Čakali na seba a dočkali sa. Ani na okamih svoju lásku neodložili. Verili, že sa raz stretnú a budú spolu. Verili, že sa znovu objímu. Verili, že sa pobozkajú, pretože obaja kedysi povedali: Milujem ťa a navždy budem.
A tak ruka v ruke odchádzajú v ústrety novému životu bez bolesti, strachu a plného šťastia, radosti a lásky. Pretože zo všetkého, čo je večné, láska je najkrajšia a vždy tu bude.




KONIEC








Alebo Finite Incantatem? Je to ako ukončenie kúzla. Kúzla, že som dokázala napísať poviedku, ktorá má toľko kapitol. No kým človek nevyskúša, nevie, čoho je schopný. Sama neviem, čo mám povedať. Keď som toto písala, túto poslednú kapitolu, slzy mi máčali papier napriek tomu, že je šťastná. Že vraví o šťastnom konci, ktorý čaká na každého, či už tu na zemi alebo kdesi v nebi.
Chcem sa poďakovať všetkým verným čitateľom, ktorí ma pravidelne podporovali, čítali moju poviedku, hlasovali, komentovali. Bez vás by som to nenapísala. Vaše úžasné komentáre ma posúvali ďalej, nútili ma, aby som do toho dala všetko. Priznávam, niekedy bolo ťažké odpovedať na ne, pretože som sa bála, že prezradím niečo, čo má byť ako prekvapenie v ďalšej časti alebo keď ste hádali, či budú spolu alebo nie. Bolo to ťažké, lebo od začiatku som vedela ako to skončí. Že Severus zomrie, z Raniye bude stará žena. A hoci to vyzeralo, že koniec bude smutný, dúfam, že táto posledná kapitolka je pre vás akýmsi happyendom.
Boli ste mojou hnacou silou a som veľmi rada, že to niekto čítal, aj keď nie som žiadny perfektný spisovateľ.
Keď som začínala, chcela som mať aspoň 10 kapitol.
"Snáď niečo načmáram aspoň na toľko. To by som mohla nazvať poviedkou," vravela som si vtedy. Sama som prekvapená, že som sa dostala až sem, k trojnásobku. Táto poviedka vznikla dávno a za inšpiráciu ďakujem Robertovi Redfordovi :). Nepriamo ma ovplyvnil a vďaka tomu vzniklo toto dielko.
Neviem, čo napísať. Nechcem sa tu rozcitlivieť, hoci už sa stalo. Takže všetkým vám patrí veľké ĎAKUJEM. Znamenalo to pre mňa veľa.
Dúfam, že aj táto posledná sa vám páčila, že celé OD SRDCA K SRDCU sa vám páčilo a že som vás nesklamala. Ďakujem.
Venované všetkým čitateľom....
 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Majka Majka | 26. května 2010 v 18:45 | Reagovat

8-O  8-O  8-O :-) prenádherný príbeh :)

2 Severusa Severusa | 26. května 2010 v 18:56 | Reagovat

Stručné, ale veľmi ma to potešilo :) Fakt som rada, že si si to prečítala a že ťa to zaujalo :-) máš za to u mňa bodík :-D

3 Lienka Lienka | E-mail | Web | 17. srpna 2010 v 17:00 | Reagovat

Raniy toto bola taká úžasná poviedka! Ja som si ju stiahla a 2 noci do skorého rána som hltala každú kapču, nemohla som sa od toho odtrhnúť, nielen vďaka tvojim perfektným ukončeniam kapitol /:-D/ ale aj vďaka naozaj krasnemu príbehu... ja som stále rozmýšlala ako by som ti kapče komentovala, keby som vtedy mohla :)
A teraz cítim silnú potrebu okomentovať celú poviedku v jedno :-)
Obdivujem ako si dokázala opísať pocity postáv, každý jeden ich pocit , som akoby cítila i ja, keď boli šťastní bola som i ja, keď boli smutní, bola som smutná aj ja. Keď sa smiali, smiala som sa s nimi, keď plakali, plakala som tiež. Priznám sa, posledné kapče som preplakala :-|
Osud sa s nimi kruto zahral /vlastne ty, ale je to proste tak, vždy to hovorím a vždy to tak myslím :-D/
Bolo to hrozné keď Severus zomrel, a zomrel pre ňu. V prvom momente mi napadlo, radšej zomrieť ako prežiť take niečo, ale keď sa človek viac zamyslí zistí že on sa obetoval, lebo chcel aby žila, tak prečo zomrieť tiež? Všetko je tak ako má byť, vždy to je tak, či je to ťažké alebo ľahké. Chúďa dievča :-?
A Raniya stárla a stárla... /Aj keď považujem za veelmi nepravdepodobné že by 17 ročné dievča ostalo celý život same. Je to pekné, také... láska až do smrti :)/ ... až ju Boh povolal a za nebeskou bránou stretla svojich milovaných :-) a Severusa, krása :-)
Mne sa tá poviedka strašne páčila, a aj sa mi páči ten tvoj "tragický" spôsob písania, pri tebe si naozaj nikdy niesom istá. Zvyčajne v poviedkach všetko dobre dopadne, možno niekto zomrie, ale všetko sa berie tak s ľajhkosťou... obohraná pesnička. No toto tu donúti človeka zamyslieť sa nad životom a smrťou... a láskou :-)
A ešte ani pri žiadnej poviedke, či knihe som sa tak nenaplakala. A ani neviem či som sa niekedy vôbec tak radovala spolu s postavami :-)
A len jedinu pripomienku mám na ten budúci čas /tak to mam nazvať?/ čo si niekedy používala. Len to by som vytkla, hoci pri tom aká bola úžasná  poviedka, tento detajl zaniká ;-)
Jeden obrovský LIKE!! :-)

4 Raniya Raniya | Web | 17. srpna 2010 v 18:35 | Reagovat

Lienka, mne keď teraz zoskratuje počítač, tak ťa udám... Také velikánske slzy sa mi vykotúľali z očí ???
Ja som strašne rada, že si si túto poviedku prečítala, pretože ja ju milujem. Zatiaľ z toho, čo som napísala, je moja najobľúbenejšia. Možno preto, že je moja prvá, ja neviem...
Teraz, keď vidím, že aj tu to ľudia čítajú, natíska sa mi, že by som sem mala skopírovať aj tie moje pripomienky, čo som písavala pod kapitoly. Zatiaľ ťa odkazujem na P-I.sk na poslednú kapitolu tejto poviedky, tam je ešte taký dlhý doslov. Nie je až taký podstatný, ale patrí to k tomuto a keď sa to tak vezme, táto poviedka má ešte jednu kapitolu, len sem som ju nedala, pretože to bola len taká doplňujúca s názvom Keby bolo keby.

Myslím, že toto bola moja jediná poviedka, ktorá takto pôsobila na ľudí. Že s ňou plakali aj sa smiali. Ja keď som to písala, plakala som ako dieťa, lebo zabiť svoju najobľúbenejšiu postavu, to bolo na mňa moc. A hoci ľudia hádali, že ako to skončí, a ja som mala nutkanie zmeniť koniec, neurobila som to. A som rada, že som to neurobila.
Chcela som, aby sa tu ukázalo, že aj láska môže dlho vydržať. Celých 63 rokov a možno i viac. Že láska nie je len o tom, že sa dvaja spolu vyspia alebo párkrát stretnú... chcela som ju tu ukázať ako niečo nadpozemské a krásne pre každého. Že pravá láska vydrží všetko. Aj smrť, bolesť, plač... Tak prirodzene, že mala nejakých nápadníkov, ale svoje srdce už dala Severusovi a ako mu aj v nebi povedala, nikdy svoju lásku nikomu inému nedala.

Neviem, čo myslíš tým "tragický spôsob písania" pretože napr. v Sorayi to bolo ešte drastickejšie niekedy (aspoň podľa mňa). Áno, u iných ľudia umrú a hotovo. Stalo, koniec, bodka. Urobila som to takto a nesmierne ma teší, že sa to ľuďom tak páčilo.

A hej, ten čas. Problém bol v tom, že to bola moja prvá poviedka (ak nerátam nejaké tie jednorázovky) a pre zvýšenie napätia som písala v prítomnom čase. Lenže niektoré veci sa mi tak písali ťažko, preto sa stávalo, že mi preskakovali časy :-D Ale nechce sa mi to meniť, lebo by som musela celú poviedku prepisovať, takže aj tí ostatní, čo to ešte budú čítať (a to verím, že budú), mi to prepáčia a prekusnú sa cez to :-) Preto už teraz píšem len v minulom čase.

Najviac ma teší, že pri tomto ľudia plakali. Že som ich dokázala rozplakať a to bol ten najlepší a najkrajší honorár aký som mohla dostať.
Takže veľmi moc ti ďakujem, že si si našla čas prečítať si to, okomentovať a že sa ti to páčilo. Veľmi si to vážim!!!

(Zrejme som sa aj ja riadne rozpísala, ale toto ma tak potešilo, že som to nemohla nechať nepovšimnuté. Aspoň tu budem mať nejaké dlhočizné komentáre:-D)

5 Lienka Lienka | E-mail | Web | 17. srpna 2010 v 19:09 | Reagovat

:D aj mňa strašne teší že ťa to teší :) určite ešte mnoho ľudí si tu poviedku prečíta a bude mať aspoň také pocity ako ja. Verím tomu! :)
Naozaj ja už neviem čo mám dodať, velmi pekný príbeh :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.